Pásma planétok v slnecnej sústave Za Marsom nasleduje široká medzera, vyplnená tisíckami menších telies ktoré sa nazývajú asteroidy (z gréckeho "podobné hviezde"), malé planéty, planetoidy (z gréckeho "podobné planéte") alebo planétky. Prvú a najväcšiu planétku (1) Ceres objavil v prvý den XIX. storocia (1. 1. 1801) taliansky astronóm Giuseppe Piazzi (1746

  • 1826). Mimochodom stalo sa tak v rámci medzinárodnej kampane hladania
"chýbajúcej planéty" medzi Marsom a Jupiterom, ktorú inicioval viedenský královský astronóm Maximilián K. Hell (1720 - 1792), náš rodák zo Štiavnických baní. Planétky medzi Marsom a Jupiterom v súcasnosti tvoria najpocetnejšiu skupinu. Pásmo má tvar plochého prstenca a planétky sa v nom pohybujú prevažne vo vzdialenosti 2,1 a 3,3 AU od Slnka. Najväcšia je planétka (1) Ceres s priemerom asi 1 000 km. S priemerom nad 240 km poznáme 16 planétok. Ale s klesajúcou velkostou prudko stúpa pocet planétok. Ku koncu apríla 2001 bolo známych viac ako 110 000 telies, pricom až 41 655 bolo objavených v priebehu roka 2000. Takýto nebývalý nárast umožnilo využívanie nových pozorovacích aparatúr a automatizované spracovanie snímok pocítacmi. Pri pohlade na dráhy planétok v priestore nepoznat žiadnu zákonitost, sú rozložené náhodne. Ked si ale vynesieme do grafu pocet planétok v závislosti na velkej poloosi ich dráh, uvidíme výrazné clenenie. Túto štruktúru pásma planétok objavil a vysvetlil v roku 1857 americký astronóm Daniel Kirkwood (1814 - 1895). Podla 3. Keplerovho zákona je od velkej poloosi závislá obežná doba telesa. Ak je obežná doba planétky a Jupitera v pomere malých celých císel, hovoríme, že planétka je v rezonancií s Jupiterom. Niektoré rezonancné dráhy sú nestabilné (tu vznikajú Kirkwoodove medzery bez planétok) a iné sú stabilné a zoskupujú sa v nich rodiny planétok (napríklad Trójania, rodiny planétok Hilda, Hygiena, Koronis a dalšie). Osobitnou rodinou planétok sú Trójania a Gréci. Pri pohlade zo Slnka by ich bolo vidiet v dvoch skupinách: jednu okolo 60° pred Jupiterom (Gréci) a druhú okolo 60° za ním (Trójania) v oblasti Lagrangeových bodov. V Lagrangeových (tiež libracných) bodoch sa vyrovnávajú gravitacné vplyvy Slnka a Jupitera a odstredivá sila pôsobiaca na planétku. Mnohé z týchto planétok sú voci Lagrangeovým bodom na nestabilných dráhach a presúvajú sa medzi oboma skupinami, takže sú vlastne rozptýlené po celej dráhe Jupitera. Doposial poznáme 964 Trójanov a Grékov. Významnou skupinou planétok sú blízkozemné telesá (NEA - Near Earth Asteroids). Je to pomerne nesúrodá skupina objektov vymrštených z hlavného pásma planétok gravitacným pôsobením planét. Cast telies sú vyhasnuté jadrá komét. Medzi NEA zaradujeme objekty, ktoré majú velkú poloos menšiu ako 1,3 AU. Bližšie sa delia na tri skupiny pomenované podla charakteristických planétok. Rodina planétky (1221) Amor sú telesá, ktoré krížia dráhu Marsu, ale nedosahujú dráhu Zeme (napr. známa planétka Eros). Do apríla 2001 sme objavili viac ako 600 Amorov. Rodina planétky (1862) Apollo sú asteroidy, ktoré krížia dráhu Zeme a ich obežná doba je väcšia ako 1 rok. Do apríla 2001 sme našli tiež viac ako 600 Apolónov. No a rodina planétky (2062) Aten sú asteroidy krížiace dráhu Zeme s obežnou dobou menšou ako 1 rok. Atén poznáme o málo viac ako 100. Súhrnne sa všetky oznacujú ako planétky typu AAA. Velmi sledovanou je skupina potencionálne nebezpecných asteroidov (PHA - Potentialy Hazardous Asteroids), sú to planétky, ktoré sa približujú k Zemi na menej ako 0,05 AU (20 násobok vzdialenosti Mesiaca) a sú jasnejšie ako 22mag, ciže väcšie ako približne 150 m. Pád telesa týchto rozmerov už spôsobí významnú katastrofu. Práve ich nachádzaniu sa venuje stále väcšia pozornost, takže každý mesiac je objavených zopár nových potencionálne nebezpecných planétok. Celkove ich poznáme viac ako 300. Podla teoretických modelov by sa v okolí Zeme malo nachádzat velké množstvo malých telies na stabilných dráhach podobných Zemskej orbite medzi 0,9 a 1,4 AU. Doposial však bolo nájdených velmi málo planétok blízkozemného pásu (Near Earth Asteroid Belt), ako sa im hovorí. Vonkajšie planétky Presunieme sa teraz na perifériu slnecnej sústavy. Od objavu Plutóna v roku 1930 tu panoval osamotene, neskôr mu objavili mesiac Cháron v roku 1978. Tým bola slnecná sústava zvonka uzatvorená, iba kométy prichádzali kdesi z okrajových oblastí. Vtedajšia technika nedokázala objavit drobnejšie telesá, i ked teoretické modely sa pohrávali s myšlienkou rozsiahleho pásma pomerne velkých planétok za dráhou Neptúna. Prvou lastovickou bol náhodný objav telesa na dráhe medzi Saturnom a Uránom, ktoré bolo oznacené ako planétka (2060) Chiron. Objavil ho Charles Kowal 18. októbra 1977 pomocou 1,2 m dalekohladu na Mount Wilsone. Teleso zamotalo astronómom hlavu, pretože sa nehodilo do žiadnej dovtedy známej skupiny telies. Okrem toho zacalo prejavovat slabú kometárnu aktivitu, takže sme ho zacali považovat za vzdialenú "spiacu" kométu nezvycajne velkých rozmerov. Postupne boli objavené niekolké dalšie podobné telesá. Túto skupinu telies nazývame Centauri. Väcšinou krížia dráhy velkých planét, takže skôr alebo neskôr sa k nim natolko priblížia, že budú vymrštené zo slnecnej sústavy, alebo podstatne zmenia svoje dráhy. Ked ale na svojich dráhach nemôžu stabilne existovat, musia odniekial prichádzat noví Centauri. Okrem Centaurov, ktorý sa pohybujú medzi velkými planétami na pomerne málo výstredných dráhach, zasahujú do tejto oblasti aj dráhy dalšieho typu planétok, tzv. Objekty roztrúseného disku (Scattered-Disk Objects). Majú velmi excentrické dráhy, takže zachádzajú až do vzdialeností stoviek astronomických jednotiek (AU). Aj tieto telesá sú iba na prechodných dráhach a postupne sa z niektorých stanú budúci Centauri. Celkove poznáme niekolko desiatok Centaurov a Objektov roztrúseného disku. Ako sme už napísali vyššie, musí existovat dostatocne výdatný zdroj planétok, ktoré zachádzajú do vonkajších oblastí velkých planét. Prvý na to upozornil Kenneth Essex Edgeworth (1880-1972) v roku 1943. Vyvodzoval, že ak planéty vznikali z pôvodnej prstencovej hmloviny okolo Slnka zrážkami a postupným "nabalovaním" drobných teliesok, v istej vzdialenosti už nemohli vzniknút planéty, lebo zrážky teliesok už boli príliš zriedkavé. Tieto pôvodné stavebné kamene planetárnej sústavy by tu mali obiehat doposial daleko za dráhou Neptúna. Iba obcas sa niektoré z nich dostanú do oblasti velkých planét. Túto teóriu neskôr rozvinul Gerard Peter Kuiper (1905-1973) v pätdesiatych rokoch XX. storocia. Ich teóriu však dlho nebolo možné potvrdit ani vyvrátit, pretože telesá s priemerom niekolkých desiatok až stoviek kilometrov na hraniciach slnecnej sústavy je takmer nemožné pozorovat. Prvé teleso Edgeworth-Kuiperovho disku (tiež KBO - Kuiper Belt Objects) bolo objavené až v roku 1992. Za necelých desat rokov ich však poznáme už viac ako 300. Predpokladá sa, že planétok s priemerom nad sto kilometrov by tu mohlo byt okolo 35 000 a menších, nad dvadsat kilometrov až 100 miliónov. Celková hmotnost Edgeworth-Kuiperovho disku sa odhaduje na niekolko sto násobok hmotnosti hlavného pásu planétok medzi Marsom a Jupiterom. Všeobecne sa telesá na hranici slnecnej sústavy nazývajú Transneptúnské objekty (TNO - Trans Neptunian Objects). Zatial najväcším transneptuniánom je planétka (20000) Varuna, ktorá má priemer medzi 750 a 1 000 km, takže šliape na päty aj Plutu. Varunu objavili 28. novembra 2000. Podobne ako v prípade pásma planétok medzi Marsom a Jupiterom, aj v prípade transneptuniánov sa vytvárajú rodiny planétok na základe rezonancie, tentoraz s Neptúnom. Významná je rodina planétok, ktoré obiehajú po dráhach s rezonanciou 3:2 s Neptúnom. Kedže najväcším telesom tejto rodiny je Pluto, hovoríme o Plutinách ci Plutatách (Plutinos). Poznáme ich zatial niekolko desiatok. Dalšie transneptuniány oznacujeme ako klasické (classical Kuiper belt objects), casto tiež Cubewanos, co je skomolenina oznacenia prvej takejto planétky s predbežným oznacením 1992 QB1 (foneticky znie skratka QB1 ako kjú-bí-wan). Ako vidno, s planétkami sa v posledných rokoch akoby roztrhlo vrece. Mnohé staré predstavy sa kvôli tomu musia prehodnotit, iné sa po rokoch podarilo potvrdit. Coskoro budú musiet byt prepísané aj ucebnice a deti sa už nebudú ucit o Slnku s deviatimi planétami, ale o pestrom svete slnecnej sústavy s rozdielnymi rodinami telies. Výstižnejšia je predstava o Slnku so štyrmi malými, tuhými planétami, štyrmi velkými, plynnými planétami a dvoma významnými rodinami planétok medzi Marsom a Jupiterom a za dráhou Neptúna. Na samom okraji slnecnej sústavy sa ešte nachádza obrovské mracno komét.