Orbitálna stanica MIR RUSKÁ ORBITÁLNA STANlCA MIR Stanica Mir je jedinou orbitálnou stanicou gravitujúcou okolo našej planéty a je jediným vedeckým laboratóriom na svete. Laboratórium v bezváhovom stave slúži pre základný výskum, ale je tiež úžasnou platformou na pozorovanie Zeme a vesmíru. Hlavný blok stanice bol vynesený na obežnú dráhu 19. februára 1986 nosnou raketou Proton. Od roku 1986 sa stanica rozrástla pridanfm doplriujúcich modulov a teraz tvorf vesmirny komplex vážiaci približne 130 ton. Postupne sa stala medzinárodnou stanicou, takže Mir prijala na svoju palubu kozmonautov, ktorí prišli z celého sveta, aby uskutocnili svoje pokusy. V rámci francúzsko-ruskej spolupráce, francúzski astronauti v priebehu postupných misií pobývali na palube ruskej stanici celkom viac ako tri týždne. Teraz sa svetové vesmírne spolocenstvo pripravuje na pobyt v budúcej medzinárodnej vesmírnej stanici, ktorej uvedenie do chodu sa pripravuje na zaóiatok rokov 2000... V priebehu desiatky rokov spationauti skúmali vesmír iba pomocou malých nepohodlných telies, v ktorých bola možná jedine poloha shrbená alebo ležiaca. Urýchlene sa presadila myšlienka vytvorit väcšiu štruktúru, schopnú poskytnút lepšie podmienky pre pobyt a prácu, co umožnilo potom realizáciu zaujimavých vedeckých experimentov. V rokoch 1971-1982 ZSSR satelizovalo a využilo sedem staníc Saljut, ktoré sú dnes už vóetky znicené. Stanica Mir predstavuje teda ôsme orbitálne laboratórium. Vyslaná bola síce bez posádky, ale vytvorená bola pre prítomnost ludí. V priebehu jedenástich rokov svojej služby, bola casto obývaná, ked prijala mnohé medzinárodné posádky pre plnenie krátkodobých a strednodobých úloh. Okolo 15 ruských kozmonautov absolvovalo v nej dlhodobé pobyty. Rekord v tomto smere drží ruský lekár Valerij Poliakov, ktorý v rokoch 1994-1995 prežil na palube stanice Mir 467 dní a spojením oboch svojich doterajších letov pobudol vo vesmíre celkom 707 dní. V rámci pripravy budúcich operácií pre zostavenie a využitie medzinárodnej orbitálnej stanice sa v rokoch 1995-1997 uskutocnilo osem spolocných americko-ruských misií. Tieto uskutocnili vo vesmíre stretnutia medzi americkými raketoplánmi a stanicou Mir (prvé spojenie amerického raketoplánu Atlantis sa uskutocnilo 29. júna 1995). Hlavný blok stanice Ústredný modul stanice Mir, ktorý je novej generácie pôsobí silným dojmom; cylinder dlhý 13 m, jeho priemer dosahuje až 4,2 m a váha je 20,4 ton. Je velitelským stanovištom i miestom pobytu, má zlepšené vnútorné vybavenie, ale predovšetkým má na svojej vonkajšej strane šest miest na pripojenie dalších telies (jedno vzadu a pät dalších vpredu). Ústredným elementom stanice je pracovné oddelenie dlhé 7,6 m, ktoré tiež ponúka obyvacie miesto okolo 100 m2. V strede je velká miestnost, ktorá slúži zároven na riadenie letu stanice, na prácu (realizácia vedeckých experimentov), na kulinársku prípravu a na športový tréning. Pre ulahcenie orientácie spationautov, ktorých bezváhový stav zbavuje všetkých záchytných bodov, bola podlaha potiahnutá tmavozelenou krytinou, steny majú bledozelenú farbu a strop je biely s fosforeskujúcimi svietelkami. Trinást priezorov sa používa na vizuálne pozorovanie, alebo na umiestnenie vedeckých prfstrojov. Vnútorná teplota sa udrtuje medzi 18 až 28 °C a vlhkost vzduchu medzi 30 až 70 %. Vzduch na dýchanie má rovnaké zloženie a tlak ako na Zemi. Hlavný blok je tiež vybavený chladnickou, zásobami potravín a pitnej vody, malým umývadlom, sprchou a toaletami (WC). Dve individuálne kabiny sú urbené pre hlavnú posádku. Má priezor, malý pracovný stolfk a sklápacie sedadlo, ako aj spací vak, ktorý je pozdlž bocnej steny. Doplnkové moduly pripojené k stanici Od roku 1986 sa stanica Mir zväcšila pripojením viacerých doplnkových modulov, ktoré sa postupne pridávali spôsobom mechanickej skladacky. Tento celok, ktorý Rusi nazývajú "orbitálnym vlakom", je dlhý viac ako 40 m a váži približne 130 ton. Kvant 1 (1987), o váhe 11 ton a dlžke 5,80 m zvýšil velkost stanice. Vybavený teleskopom je to laboratórium urcené na výskum v oblasti astofyziky pre sledovanie javov v atmosfére a v priestore. Kvant 1 je tiež vybavený biotechnologickým laboratóriom (špecializované vo výskume antivírov). Kvant 2 (1989), 19,6 tonový modul, pridal stanici další rôznorodý obsah: vodu, zásoby kyslíku, sprchy, vybavenie pre umývanie, ako aj prístup do vesmírneho priestoru pre výstupy mimo lod (EVA). Rozdelený do troch pretlakových oddelení (kupé), je tiež vybavené špecializovaným laboratóriom v biologickom výskume. Kvant 2 je tieš vybavený pre dodávanie údajov pozorovania Zeme. Kristall (1990) o váhe 19,6 ton a dlžke 11,9 m je pripojený rok po tom na strane oproti Kvant 2. Je vybavený dvoma zmontovatePnými solárnymi panelmi a vezie vedecké prístroje. Kristall umožnuje vo vesmfrnom prostredí vyvinút biologické produkty a materiály. Spektr (1995) o váhe 19,6 ton a dlžke okolo 12 m je pripojená k stanici na miesto modulu Kristall (bol umiestnený naproti objektu Priroda). Vdaka svojim solárnym panelom o velkosti 35 m2, tento modul obhospodaruje najviac elektriny (7000 wattov). Aj on je vybavený vedeckými prístrojmi, z ktorých vyše 800 kg predstavuje materiál americký. Jeho prvoradým cielom je pozorovanie Zeme a osobitne výskum prírodných zdrojov, atmosféry a lúcov X a gama. Po zrážke s vesmfrnou lod'ou Progress, 25. júna 1997, na Spectre boli poškodené slnecné panely, cím došlo na stanici k výraznej strate elektriny. Spojený s modulom Kristall, americký raketoplán Atlantis vypustil v roku 1995 protilahlý modul. Je urcený pre spojenie amerických vesmírnych raketoplánov so stanicou Mir. Priroda (1996) je posledným modulom pripojeným k stanici Mir. Spojený 26. apríla 1996 posilnil zo stanice pozorovaciu schopnost Zeme. Urcený pre otázky ekologické a životného prostredia, umožnuje urcit vplyvy na velké priemyselné oblasti, skúmat koncentráciu ozónu, teplotu oceánov ako aj mraky. Stanica Mir Vyslanie hlavného bloku: 19. február 1986 Obežná dráha: medzi 380 - 410 km Sklon: 51,60° voci rovniku

Doplnujúce moduly:

1987: Kvant 1 1989: Kvant 2 1990: Kristall 1995: Spektr 1996: Priroda Celková váha: 130 ton Celková dlžka 40 m Užitocný objem: 400 m3 Vesmírne lode zabezpecujúce styk medzi stanicou a Zemou Autonómia stanice Mir je relatívne obmedzená a jej vytaženie si vyžaduje pravidelné zásobovanie. Preto je pripravená prijímat viacero typov vesmírnych lodí:

  • Pilotované lode Sojuz urcené na prepravu spationautov (obmedzené na tri osoby) a
trochu materiálu medzi Zemou a stanicou (a tak isto v opacnom smere). Sú zhotovené tak, aby boli schopné zabezpecit samostatný let pocas piatich dní (sú potrebné dva dni pre vykonanie cesty Zem - Mir) a môžu ostat spojené so stanicou až 180 dní. Sojuz s celkovou váhou 7 ton a objemom 10 m3, má tri pretlakové oddelenia: jedno je urcené pre prístroje, druhým je modul pre obývanie a tretí je trojtonový zostupný modul. Lode Sojuz sú tiež urcené pre záchranu spationautov, ktorí by museli opustit svoju kabínu.

  • Lode Progres sú schopné dosiahnut vesmírnu stanicu a v automatickom režime sa s
nou spojit. Sú využívané pre zásobovanie potravinami a vodou. Prepravujú vedecké pristroje, ale tiež každých šest až osem týždnov aj poštu pre kozmonautov a ich osobné veci. A tiež prostredníctvom týchto lodí sa dopravuje palivo ergol urcené k tomu, aby motory stanice mohli opät vysunut stanice vyššie, pretože tieto pod vplyvom atmosferického trenia sa približujú k zemi. (definícia: ergol je palivo používané pre motory štartovacích rakiet, družíc a stanice Mir. Všetky vesmírne štartovacie rakety sú založené na chemickom pohone. Vytvorené plyny sú výsledkom spalovania tekutej alebo tuhej substancie pomenovanej ergol).

  • Americké raketoplány (od roku 1995).
Experimenty uskutocnené na palube stanice Stanica Mir predstavuje výnimocné výskumné laboratórium, ktoré je zbavené zemskej prítažlivosti. Takže casti systému pohybujúceho sa volným pádom sa nachádza v situácii mikroprítažlivosti (micropesanteur). (definícia: mikroprítažlivost je originálnou charakteristikou v prostredí vesmírnej lode na obežnej dráhe, ktorá na zemi je neopakovatelná. Prejavuje sa stratou javov, obvyklých pre bezváhový stav). Stovky experimentov uskutocnených na palube Mir boli zamerané hlavne na astronómiu, astrofyziku, pozorovanie Zeme, geofyziku, medicínu, biológiu, botaniku a na vedu o materiáloch. Francúzska úcast' Od roku 1982, ked sa Francúzsko zúcastnilo na prvom obývanom lete na Sojuz-7, rozvíja svoj originálny program vedeckých a technologických misií. Prvý francúzsky vesmírny let na palube stanice Mir sa uskutocnil v rámci misie Aragatz. V jeho priebehu Jean-Loup Chrétien uskutocnil výstup do volného priestoru, ktorý trval 5 hodín 56 minút. V júli 1989 Francúzsko podpísalo so ZSSR dlhodobú dohodu z oblasti obývaných vesmírnych letov. Prvý let tejto série pokrstený Antarés sa uskutodnil od 27. júla do

  • 10. augusta 1992. V júli sa uskutocnil podpis memoranda, na základe ktorého sa Rusko
a Francúzsko dohodlo uskutocnit do roku 2000 štyri obývané lety. Misia Altair sa uskutocnila v júli 1993 s rovnakým užitocným zatažením ako v misii Antarés a obohatená o dve nové experimenty. V roku 1996 Claudie André-Deshaysová, lekárka výskumnícka sa stala prvou Francúzskou, ktorá letela do vesmíru pocas 16 dnovej misie. V roku 1998 v misii Pégase ju nasledoval Léopold Eyharts. Perséus bude poslednou misiou, ktorú spationaut CNES uskutocní na palube stanice MIR.

MISIE CNES NA PALUBE MIR

Aragatz

26. 11. - 21. 12. 1988

letel: Jean-Loup Chrétien náhradník: Michel Tognini Altair

1. - 22. 7. 1993

letel: Jean-Pierre Haigneré náhradnícka: Claudie André-Deshaysová

Clánok:

Trosky Miru zmizli vo vodách Tichého oceánu 23.3.2001 zdroj: TASR Veda a technika Ruská orbitálna stanica Mir dnes ráno prestala existovat. Zvyšky 140-tonového komplexu, ktoré v atmosfére nezhoreli, dopadli približne o 07.00 h SEC východne od Nového Zélandu. Od pôvodne stanovenej trajektórie sa Mir odklonil na juhozápad asi o 1500 kilometrov. Posledný manéver spomalenia stanice Mir neprebehol úplne podla predstáv ruského riadiaceho strediska. Posledné z troch brzdení malo trvat 20 minút, ale skôr, ako riadiace stredisko motory pomocnej nákladnej lode Progress vyplo, bolo spojenie s klesajúcim Mirom prerušené. V tejto súvislosti experti 30 minút pred ocakávaným dopadom zvyškov stanice východne od Nového Zélandu nevylúcili, že dlhšia cinnost motorov spôsobí malú zmenu trajektórie a nevelký odklon od predpokladaného miesta dopadu. V ruskom Stredisku riadenia vesmírnych letov v Korolove pri Moskve posledné minúty stanice Mir na obrích mapách a obrazovkách sledovali desiatky expertov, diplomati akreditovaní v Ruskej federácii, desiatky televíznych štábov a stovky novinárov z celého sveta. Horiaci MIR v atmosfére

Clánok:

Zmutované baktérie z Miru predstavujú novú hrozbu 6.3.2001 zdroj: TASR Veda a technika Moskva - Obrovské kusy trosiek ruskej orbitálnej stanice Mir padajúce z vesmíru do svojho hrobu na dne Tichého oceánu nepredstavujú až také nebezpecenstvo. Skutocne vážnou hrozbou sú zmutované huby, varovali dnes vedci. Podla slov Jurija Karaša, experta z ruského vesmírneho programu, existuje možnost, že mikroorganizmy, ktoré strávili najmenej 15 rokov v izolácii na palube Miru a zmutovali, by mohli predstavovat skutocné nebezpecenstvo - ak by prežili pád zemskou atmosférou. "Nechcem nic zvelicovat, ale toto by mohol byt problém," povedal Karaš na tlacovej konferencii. Karaš sám podstúpil výcvik kozmonauta a pracuje ako poradca pre medziplanetárne priestory. Jeho dnes zverejnené závery sú založené na výskume ruského Inštitútu pre medicínske a biologické problémy. Vedci sa obávajú, že tieto huby by mohli byt extrémne zhubné, najmä ak by sa zmiešali s pozemskými druhmi, ktoré napádajú kovy, sklo a plasty. Predstavitelia západných zdravotníckych organizácií už predtým vyjadrili obavy z mikroorganizmov, ktoré by sa mohli dostat na Zem. Ruskí mikrobiológovia objavili na Mire prvý z agresívnych druhov húb obývajúcich túto vesmírnu stanicu pred 13 rokmi. Ruskí predstavitelia prikladajú tejto hrozbe len malú váhu a to aj napriek tomu, že návštevníci orbitálnej stanice na nej objavili obrovské množstvo rôznych druhov húb - ukrývajú sa za kontrolnými panelmi, v klimatizácii a na rôznych iných miestach. Sú velmi deštruktívne: produkujú kyselinu octovú spôsobujúcu koróziu a do vzduchu vylucujú toxíny.