Hellova Venuša Zrodenie Venuše (Sandro Botticelli, 1485). Venuša bola rímskou bohynou. Rimania ju, podobne ako väcšinu svojich božstiev, prevzali z gréckej mytológie, premenovali a umiestnili na cestné miesto vo svojom panteóne. Grécky predobraz Venuše – Afrodita sa zrodila z morskej peny na pláži ostrova Cyprus. Zrodenie Afrodity sa stalo námetom mnohých umeleckých diel (Apelles, dvorný maliar Alexandra Velkého zo 4. storocia pred Kristom, Botticelli, Rubens). Bola bohynou krásy, lásky a plodnosti. Mnohé z jej milostných príhod boli zobrazované aj v krestanskej Európe: Tizian, Cranach, Veronese, Velasquez, Rembrandt, Reni a iní. Podla Ptolemaia priazen Venuše zarucuje slávu a cest, duševnú pohodu i blahobyt, telesné zdravie, hojnost domácich zvierat a nadbytok obilia. Osoby pod jej vplyvom sú veselé, príjemné, so vztahom k umeniu. Maximilián Hell (15.5. 1720 - 14.4. 1792) Planéta Venuša ocarila aj významného astronóma Maximiliána Hella, rodáka zo Štiavnických Baní. Už v roku 1761 sa mu podarilo vo Viedni pozorovat cast fázy prechodu Venuše cez disk Slnka. Zistil, že predbežné výpocty predpovedí tohto úkazu nie sú presné. Možno tejto svojej práci vdacil za to, že ho Kristián VII., král Dánska a Nórska pozval, aby roku 1769 pozoroval prechod Venuše cez disk Slnka v najsevernejších koncinách Nórska, na ostrove Vardö. Autor slávnych „Ephemerides“, (v tom case aj riaditel viedenského observatória) vycestoval už v apríli 1768 za severný polárny kruh, aby tento vzácny úkaz, ktorý v Laponsku nastal 3. júna 1769, astronomicky co najpresnejšie zachytil. M. Hell na ostrove Vardö Prechody Venuše cez slnecný disk sa opakujú po 121,5 a 105,5 rokoch, pricom každý prechod je zdvojený. (Druhý prechod nastáva 8 rokov po prvom.) Už v minulosti dokázali astronómovia predpovedat prechody Venuše na 7. 12. 1631 a 4. 12. 1639, 6.

  • 6. 1761 (M. Hell) a 3. 6. 1769 (M. Hell), 9. 12. 1874 a 6. 12. 1882. Najbližšie prechody
budú 8. 6. 2004 a 6. 6. 2012, 11. 12. 2117 a 8. 12. 2125, 11. 6. 2247 a 9. 6. 2255. V súvislosti s prechodom Venuše cez disk Slnka 8. júna 2004 (celý priebeh bude viditelný aj u nás) je poucné uviest, ako ho opísal pred 235 rokmi Maximilián Hell vo svojom diele „Observatio Transitus Veneris ante discum Solis die 3. junii anno 1769“: „...Obloha nebola ešte celkom cistá, ale tam, kde sa nachádzalo Slnko, bola bez mrakov. Z juhu na sever sa rýchle pohybovali malé obláciky, ktoré sa na severe zoskupovali do dlhých mracien. Aj ked dobre viem, že k prvému vonkajšiemu dotyku dôjde vecer, asi štvrt hodiny po deviatej, prišli sme k pripraveným tubusom (dalekohladom) asi o deviatej. Kým sme cakali na prvý dotyk, sluha zaujal svoje miesto pri hodinách. (V Európe pripadal úkaz na nocné hodiny, preto bolo treba vycestovat až za severný polárny kruh na ostrov Vardö, kde sa Slnko aj o polnoci pohybovalo nad horizontom). Nakolko, ako som spomenul, bezprostredné pozorovanie prvého dotyku nie je možné a je zbytocné sa s ním trápit, zaobstaral som si v porovnaní s dalšími dvomi i menší, 8,5-stopový (1 stopa =30,5 cm) tubus, aby som si zbytocným pozorovaním Slnka neunavil a neoslabil si zrak pred presným meraním prvého vnútorného dotyku. Páter Ján Sajnovics mal rovnako dobrý, 10,5-stopový dalekohlad, ktorý podla môjho úsudku poskytoval o nieco jasnejší obraz ako desat stopový kodanský achromatický dalekohlad. Pána Borchgrewingka (mladý dánsky študent, tlmocník a pomocník expedície) som postavil na pozorovanie prvého vonkajšieho dotyku k achromatickému tubusu, ktorý som osobne nasmeroval na hornú cast Slnka (v dalekohlade spodná), kam mala vstúpit Venuša a upozornil som ho, aby túto cast slnecného disku vždy udržoval v dalekohlade a akonáhle uvidí, že sa cierna gulka zahryzne do kotúca Slnka, nech okamžite zavolá a prikáže sluhovi pri hodinách, aby nahlas pocítal prvú a dalšie sekundy. To isté prislúbil aj Sajnovics. Ja som zatial so svojím dalekohladom neustále sledoval pohyb Slnka, sem a tam som sa don pozrel, aby som túto cast Slnka mal vždy v dalekohlade a po znamení svojich priatelov mohol urcit okamih bezprostredne nepozorovatelného vonkajšieho optického dotyku. Medzitým sa oblast, ktorú zaujalo Slnko vycistila, pretože oblaky sa rýchle presunuli na sever. Ked sme po deviatej hodine pri svojich dalekohladoch cakali na vstup, pán Borchgrewingk ako prvý privolal sluhu, aby odpocítal cas, pretože zbadal nieco cierne na okraji Slnka. To isté o niekolko sekúnd oznámil aj Ján Sajnovics. Na znamenie som sa okamžite pozrel do svojho tubusu a všimol som si, že cast priemeru Venuše, ktorý som odhadol na 2 oblúkové sekundy, sa už ponorila do Slnka. Rýchle som vyrátal, že ak vzhladom na pohyb Venuše jedna oblúková sekunda zodpovedá 15 casovým minútam, tak bezprostredne nepozorovatelný prvý a vonkajší dotyk musel nastat pred

30 sekundami:

Ked páni Borchgrewingk a P. Sajnovics ohlásili dotyk, sluhom strážené viedenské hodiny ukazovali: 9h 15m 17s. Teda skutocný, vonkajší optický a bezprostredne nepozorovatelný dotyk nastal o 9h 14m 47s. Zdanlivá výška okraja Slnka vo chvíli dotyku Venuše bola 7° 37´. Smerom, kadial sa pohybovalo Slnko, bola obloha dost cistá, Venuša i slnecné škvrny sa dali velmi dobre rozlíšit. Zatial, co sa do Slnka ponorila bezmála celá polovica Venuše, pripravovali sme sa na jej celý vstup. Ja som použil desat stopový achromatický Dollondov dalekohlad, Ján Sajnovics už spomenutý desat aj pol stopový. Pán Borchgrewingk použil osem a pol stopový dalekohlad, opatrený mikrometrom. Hladké krištálové sklo, vynaliezavo zahmlené, sme prispôsobili tak, aby sme to isté sklo mohli použit v každom prípade, ci už by bola oblohá jasná, alebo pod mrakom. Nakolko cas úplného vstupu sa blížil a Slnko kleslo asi o jeden stupen nižšie k horizontu, jeho okraj sa zacal nepatrne chviet, ale to presnost meraní nemohlo ovplyvnit. Úplný vstup som svojím achromatickým

dalekohladom pozoroval nasledovne:

Okraj Venuše – podla mna – už skoro nadobudol svoj okrúhly tvar o 9h 32m 35s. Podla môjho úsudku okraje Venuše a Slnka sú už úplne okrúhle, ale ešte nevidno jasný okraj Slnka (niektorí pozorovatelia považujú tento okamih za druhý kontakt – poznámka Hella): 9h 32m 42s. Objavuje sa jasná kontúra okraja Slnka, Venuša už úplne vstúpila na slnecný disk: 9h 32m 48s. P. Sajnovics s 10,5-stopovým dalekohladom to videl takto: celý kotúc Venušin je viditelný na disku Slnka o 9h 32m 30s. Úplný vstup Venuše s jasným okrajom Slnka bol viditelný o 9h 32m 45s. Pán Borchgrewingk s 8,5-stopovým tubusom urcuje úplný vstup na 9h 32m 10s. Výška Slnka v oblasti, v ktorej Venuša vstúpila bola 6° 33´0". Opätovné porovnanie hodín po úplnom vstupe. Ked hafnianske (Hafnia – latinské meno Kodane) hodiny ukazovali 10h 23m 58s, viedenské hodiny ukazovali 9h 38m 00s. Rozdiel: 0h 45m 58s. Po tomto úplnom vstupe prišli do observatória hostia, ktorí sa už mohli pokochat obrazom celej Venuše na Slnku. V nádeji, že Fouchyho metódou urcím nejakú dalšiu polohu Venuše pred(?) diskom Slnka, pristúpil som k pripravenému hafnijskému kvadrantu. Medzicasom však dlhocizný a velmi hustý oblak, ktorý pokrýval už od ôsmej hodiny oblohu od juhovýchodu k juhozápadu, skoro celkom zaclonil okraj Slnka priklonený k mraku. Teraz, asi 7 casových minút po úplnom vstupe, Slnko sa posunulo k tomuto mraku a spolu s Venušou zmizlo z nášho zorného pola. Takže, na moje pozicné pozorovania Venuše Fouchyho metódou nezvýšil cas. Nakolko oblohu pocas celého prechodu úplne prekryli mraky, nebolo možné urcit ani jednu spolahlivú polohu od 10. hodiny až do 2. hodiny rannej z nasledovných dôvodov: nakolko Slnko, ktoré sa približovalo k severnému meridiánu zmenilo svoju výšku v priebehu štvrt hodiny len o 10 oblúkových minút, Fouchyho metóda, ktorá vyžaduje výraznejšiu zmenu výšky Slnka, nedala sa vo Vardö použit. Mikrometrické urcenie vzdialenosti disku Venuše od najbližšieho okraja slnecného disku, najmä v case polovice prechodu, ked sa Slnko nachádzalo iba 3° nad horizontom, by aj tak nebolo možné urobit, pretože vyparovanie by silne rozochvelo atmosféru. V takých podmienkach by bolo pozorovanie nemožné aj keby bola obloha celkom cistá. Uvedomili sme si, že táto okolnost úplnost a užitocnost našich pozorovaní neovplyvní, ak budeme môct úspešne pozorovat výstupný vnútorný kontakt. Týmito dvomi casovými údajmi, t. j. pozorovaním úplného vstupu a okamihu vnútorného kontaktu pri výstupe, by sme dosiahli aj vedecký ciel expedície a splnili tak slub najurodzenejšiemu královi. Ba co viac, na základe pozorovaní týchto dvoch casových okamihov možno omnoho upresnit všetky teórie spojené s pohybom Venuše. Ak by sa nám to nepodarilo, skúsení astronómovia to vedia, žiadne iné presné merania pozícií by túto možnost neposkytli. Oblak, ktorý zahalil severnú cast oblohy od 9h 40m do 3h ráno, úplne prekryl Slnko a zaprícinil, že mnohí pozorovatelia na severe nemohli kontakty pozorovat. Aj moja nádej na pozorovanie výstupu bola zmarená. Už som si myslel, že expedícia skoncí nezdarom, ak sa len nespolahnem na božie milosrdenstvo vo viere, že jeho dobroprajná ruka požehná našu prácu. A tu sa zrazu všetci hostia stali svedkami toho, ako Pán hrozivý oblak presunul z miesta, kde prebiehal výstup. O 3 ráno sa necakane zdvihol lahký juhozápadný vietor, ktorý posunul oblak z miesta a hnal ho smerom na severovýchod od Slnka, ktoré sa pohybovalo na severozápad. Moja duša, sklúcená zármutkom, znova zacala ožívat a naplnat sa vierou v štastné pozorovanie výstupu. Po necelej štrthodine sme videli, ako sa Slnko vynorilo spod oblaku (okrem spomenutého oblaku nebolo na oblohe ani mrácika). Vzdialenost Venuše od okraja Slnka bola vtedy menšia ako jej priemer, od vnútorného kontaktu nás delilo o cosi viac ako štvrt hodiny. Mohli sme teda pozorovat. Slnko bolo mimoriadne jasné, jeho najmenšie škvrny som doteraz nikdy tak jasne nevidel. Aj Venuša bola tak presne a výrazne pozorovatelná, že som si krajšiu ani nemohol želat. Disky Slnka a Venuše boli velmi pokojné, bez najmenšieho chvenia, pretože Slnko bolo už vtedy iba 9° a 30´ nad horizontom, teda scintilácia bola menšia. Ustal aj spomenutý jemný vánok a atmosféra sa celkom upokojila. V týchto najpriaznivejších možných podmienkach som svojím achromatickým

dalekohladom urcil nasledovné casové okamihy:

Cas na hodinách Ako sa okraj Venuše blíži k okraju Slnka, vidím ako sa tvorí cierna kvapka medzi tmavým diskom Venuše a okrajom Slnka 15h 26m 06s. Vidím zjavné zmenšovanie kvapky 15h 26m 12s. Kvapka náhle zmizne a rozplynie sa, okraje Venuše a Slnka splynú, podla toho nastáva vnútorný optický dotyk o15h 26m 17s. P. Sajnovics desat a pol stopovým dalekohladom urcil istý vnútorný dotyk o15h 26m 18s. Pán Borchgrewingk s osem a polstopovým dalekohladom stanovil vnútorný dotyk o15h 26m 10s. Miesto, kde prešla Venuša, viditelný okraj Slnka bol 9° 43´ nad horizontom. Tento vnútorný dotyk som videl tak presne, že som nezapochyboval ani o sekundách. Páter Sajnovics tvrdil, že aj on si všimol ciernu kvapku, ktorú som spozoroval pred dotykom. Po tom, co sme vnútorný dotyk tak štastne urcili, našim hostom som ukázal napoly vystupujúcu Venušu, aby som uspokojil ich zvedavost. Všetci vychvalovali cistý obraz Venuše a Slnka. Pretože úplný výstup Venuše sa už blížil, znova sme pristúpili k dalekohladom a úplný

výstup sme zaznamenali nasledovne:

Achromatickým dalekohladom som diskutabilný dotyk pozoroval o 15h 44m 22s. Istý dotyk o 15h 44m 26s. P. Sajnovicsov istý výstup podla jeho 10,5-stopového dalekohladu o 15h 44m 27s. Borchgrewingkow istý výstup s jeho 8,5-stopovým dalekohladom15h 44m o 20s. Výška viditelného okraja Slnka, kde vystúpila Venuša 10° 4´0". Potom sme znova porovnali hodiny. Ked na hafnianskych hodinách bolo 16h 33m 23s,viedenské ukazovali 15h 47m 0s. Rozdiel: 0h 46m 23s. Po štastnom vykonaní našich pozorovaní nám hostia blahoželali k tomu, že Boh želanie krála nad všetky ocakávania splnil, v co sme dúfali, a ja som sa plný radosti a potešenia rozlúcil so svedkami tohto úspešného pozorovania. Predtým, než napozorované údaje zoradím do tabuliek a zredukované v pravý cas

zverejním, považujem za vhodné poznamenat, že:

Po prvé: Aby sa chybou sluhu pri odpocítavaní minút predišlo k spochybneniu pozorovania, stál som blízko hodín a spolu s P. Sajnovicsom a pán Borchgrewingkom sme po odcítavaní casových okamihov každý osobitne pozreli na hodiny, ci sa odcítavanie sluhu zhoduje s našimi zápismi. Po druhé: Každý z nás svoje napozorované údaje napísal zvlášt na papier, bez toho aby sme sa dorozumievali znakmi alebo slovami dovtedy, kým mi neodovzdali cedulky...“ Titulná strana publikácie o pozorovaní Venuše Prvoradým cielom Hellovej expedície bolo urcenie slnecnej paralaxy. Je to uhol, pod ktorým by sme videli zo stredu Slnka rovníkový polomer Zeme (zo vzdialenosti 1 AU). Z rôznych miest na Zemi sa Venuša pri prechode premieta na rôzne miesta slnecného disku. Zmeraním tohto rozdielu možno urcit vzdialenost Venuše a z Keplerových zákonov aj vzdialenost Zeme od Slnka. Úlohou Hella bolo, aby poskytol údaje k výpoctom, pretože na urcenie paralaxy boli potrebné také isté údaje aj z iných miest na Zemi. Hell svoje údaje spojil s napozorovanými údajmi anglického astronóma Charlesa Greena, ktoré z viacerých prícin pokladal za najspolahlivejšie. Charles Green za pozorovaním toho istého prechodu Venuše, ktorý pozoroval Hell na Vardö, vyplával na palube kapitána Jamesa Cooka na Tahiti, kde pocas expedície podlahol tropickej horúcave. Podla Hellových výpoctov a je slnecná paralaxa 8,70 oblúkovej sekundy (dnes 8,764 148"), co v porovnaní s inými údajmi vedeckých autorít v tom case znamenalo velký pokrok.