Chromatografia
1. História chromatografie
1.1 Vznik 1.2 Vývoj 1.3 Teória
2. Chromatografia
3. Delenie
3.1 Adsorpcná chromatografia 3.2 Rozdelovacia chromatografia 3.3 Iónovovýmenná chromatografia 3.4 Size exclusion chromatografia 3.5 Affinity chromatografia 3.6 Rozdelovacia chromatografia 3.7 Tenkovrstvová chromatografia 3.8 Papierová chromatografia 3.9 Stlpcová chromatografia 3.10 FLASH – chromatografia 3.11 Plynová chromatografia
4. RF hodnota
5. Záver
6. Bibliografia
1. História chromatografie
1.1 Vznik chromatografie Za pôvodcu chromatografie v dnešnej podobe sa pokladá Michael Tswett. Bol to ruský botanik, ktorý v roku 1906 popísal izoláciu zelenej farby od žltej (z chloroplastu) a tvrdil, že „Chromatografia je metóda, kde sú v systéme cirkulácie zložky zmesi separované na adsorpcný stlpec“. V jeho originálnych experimentoch nasypal jemný prášok do sklenenej rúry tak, aby výsledkom bol stlpec želanej výšky. Po extrahovaní pigmentov z výtažku a ich prevedení do petroléteru kvapol malé množstvo roztoku na tento stlpec. Ked roztok vytvoril úzku pociatocnú oblast pod vrchom adsorbentu, pridal cerstvo predestilované rozpúštadlo (napríklad petroléter) a zvýšil tlak na vrchu stlpca. Zatial, co pridával rozpúštadlo, jednotlivé zložky pigmentov sa presunuli do rozdielnych výšok stlpca a ciastocne sa oddelili od ostatných. Klúcovou crtou Tswettovej techniky bola aplikácia zmesi ako úzkej pociatocnej zóny a rozvoj chromatografu pridaním cerstvo predestilovaného rozpúštadla. Dovtedajšie práce využívali procedúry zakladajúce sa na fenoméne adsorpcie alebo rozdelení, ale tieto procedúry nemali Tswettov zlomový vývojový stupen, a preto neponechali rozsiahle rozvrstvenie zmesí. 1.2 Vývoj chromatografie 1848 Way a Thompson spoznali fenomén iónovej výmeny v roztoku 1850-1900 Runge, Schoenbein a Goeppelsroeder vypracovali analýzu kapilarity 1876 Lemberg ilustroval vratnost a stoichiometriu iónovej výmeny v hliníkovo-silikátových mineráloch 1892 Reed prvýkrát zaznamenal stlpec separácie: rúry kaolínu používané na oddelenie chloridu železitého od síranu mednatého 1903-1906 Tswett vynašiel chromatografiu použitím cistého rozpúštadla na vývoj chromatografu, vymyslel nomenklatúru, použil jemné adsorbenty na rozdelenie chloroplastových pigmentov 1930-1932 Karrer, Kuhn a Strain použili aktivované vápnikové, hliníkové a horcíkové adsorbenty 1935 Holmes a Adams syntetizovali syntetickú organickú iónovú výmenu živice 1938 Reichstein zaviedol tekutinu alebo tekutý chromatograf, takto rozšíril aplikáciu chromatografie na bezfarebné substancie 1938 Izmailov a Shraiber diskutovali využitie tenkej vrstvy volného hliníka natretého na tabuli skla 1939 Brown prvýkrát použil kruhovú papierovú chromatografiu 1940-1943 Tiselius rozdelil frontálnu analýzu a metódu nahradenia vývoja 1941 Martin a Synge zaviedli stlpcovú rozdelovaciu chromatografiu 1944 Consden, Gordon a Martin prví popísali papierovú rozdelovaciu chromatografiu 1947-1950 Boyd, Tompkins, Spedding, Rieman a iní aplikovali iónovovýmennú chromatografiu na rôzne analytické problémy 1948 M.Lederer a Linstead aplikovali papierovú chromatografiu na anorganické zlúceniny 1951 Kirchner zaviedol tenkovrstvovú chromatografiu tak, ako je využívaná dnes 1952 James a Martin vyvinuli plynovú chromatografiu 1956 Sober a Peterson pripravili prvú iónovú výmenu celulózy 1956 Lathe a Ruthvan použili prírodné a modifikované škrobové molekulárne sito na odhad hmotnosti molekúl 1964 J.C.Moore vyvinul chromatografiu ako praktickú metódu 1.3 Teória chromatografie Teoretické aspekty chromatografie študoval prvýkrát Wilson v roku 1940, ktorý diskutoval kvantitatívne aspekty vo vztahoch pre difúziu. Prvé podrobné matematické spracovania popisujúce stlpcové rozvrstvenie vo vztahoch pre stacionárnu fázu a difúziu boli prezentované v roku 1949. Akokolvek, to bol Deemter a jeho spolupracovníci, ktorí v roku 1956 vymysleli teóriu pre pomer na popísanie procesu separácie, ktorá sledovala skoršiu prácu Lapida a Admunsona z roku 1952. V šestdesiatych rokoch sa rozvíjalo vela teórií a bola vytvorená aj hlavná teória chromatografie. Na jej základe sa vyvinula moderná chromatografia. Potom pokracoval další rozvoj vo všetkých odvetviach chromatografie, v materiáloch, ale aj v pomôckach. Výsledkom je, že dnešné metódy sú presnejšie, spolahlivejšie a úcinnejšie. 2. Chromatografia Slovo chromatografia pochádza z gréckeho slova chromos, co znamená farba. Je to separacná metóda, ktorá má v laboratórnej praxi široké uplatnenie vdaka velkému poctu pracovných modifikácií. Používa sa na cistenie látok od prímesí, na oddelenie jednej alebo viacerých zložiek zo zmesi, na rozdelenie zmesi na chemicky cisté látky, na identifikáciu týchto látok. Chromatografia sa využíva najmä tam, kde nemožno použit iné separacné a cistiace metódy (kryštalizácia, destilácia, extrakcia) vzhladom na malé množstvo delenej zmesi, vysokú teplotu varu zložiek, ich termolabilitu a podobne. Chromatografia je fyzikálna metóda delenia zmesí, pri ktorej sa jednotlivé zložky delia medzi dve fázy – stacionárnu a mobilnú. Vplyvom rôznych interakcií medzi delenými látkami a oboma fázami je pohyb delených látok v porovnaní s pohybom samostatnej mobilnej fázy spomalený. Velkost tohto spomalenia je v danom systéme (mobilná fáza – stacionárna fáza) pre každú látku iná, co umožnuje rozdelit zmes na jednotlivé zložky.
3. Delenie
Jedným z kritérií delenia chromatografických metód je delenie podla druhu použitej stacionárnej a mobilnej fázy. Stacionárnou fázou môžu byt tuhé látky alebo kvapaliny ukotvené na vhodných nosicoch. Mobilnou fázou bývajú kvapaliny alebo plyny. Podla toho, aké interakcie medzi delenými látkami a jednotlivými fázami sú pre rozdelenie zmesi rozhodujúce, sa chromatografické metódy delia na adsorpcné, rozdelovacie, iónovovýmenné, size exclusion a affinity. Podla iného kritéria sa chromatografia delí na tenkovrstvovú, papierovú, stlpcovú, FLASH – chromatografiu a plynovú. 3.1 Adsorpcná chromatografia Stacionárnou fázou v adsorpcnej chromatografii býva tuhá látka (adsorbent), ktorá je schopná adsorbovat na svojom povrchu látky z kvapalnej alebo plynnej mobilnej fázy. Sily, ktorými sú tieto látky viazané na povrch adsorbenta, závisia od charakteru adsorbenta, adsorbovanej látky aj od prostredia, z ktorého sa látka adsorbuje. Môžu to byt slabé van der Waalsove sily, elektrostatické sily alebo sily blízke svojim charakterom chemickej väzbe. Ako adsorbenty sa používajú látky s co najväcším povrchom. Podla chemických vlastností sa delia na hydrofilné a hydrofóbne. Do prvej skupiny patria oxid hlinitý, silikagél, oxid horecnatý, oxid vápenatý, hydroxid vápenatý, uhlicitan vápenatý, celulóza a iné. Na týchto adsorbentoch sú najsilnejšie viazané polárne látky takmer nezávislé od ich mólovej hmotnosti. Pevnost adsorpcie na polárnych adsorbentoch klesá v poradí: 1. karboxylové kyseliny, 2. alkoholy, amíny, tioly, 3. aldehydy, ketóny, estery, 4. organické halogénderiváty, 5. nenasýtené uhlovodíky, 6. nasýtené uhlovodíky. Druhou skupinou adsorbentov sú nepolárne látky, napríklad aktívne uhlie a organické živice. Tieto adsorbenty pevnejšie viažu na svojom povrchu nepolárne látky, pricom adsorpcia závisí od ich mólovej hmotnosti. Na vymývanie (elúciu) látok z povrchu adsorbenta sa používajú cerstvo predestilované rozpúštadlá alebo ich zmesi. Rozpúštadlá používané v chromatografii sú zoradené podla stúpajúcej polarity do eluotropického radu: petroléter, izohexán, cyklohexán, tetrachlórmetán, benzén, chloroform, dietyléter, octan etylový, acetón, butanol, etanol, metanol, voda, kyselina octová, pyridín. Pri výbere elucného cinidla sa postupuje tak, že sa najprv vyskúša stredne polárne rozpúštadlo a podla výsledkov testu sa postupuje k rozpúštadlám polárnejším alebo menej polárnym. Podla spôsobu uskutocnenia sa adsorpcná metóda delí na stlpcovú alebo tenkovrstvovú. 3.2 Rozdelovacia chromatografia Zmes sa delí medzi stacionárnu a mobilnú fázu na základe rôznych rozdelovacích koeficientov jej zložiek. Rozdelovací koeficient K sa rovná pomeru množstva látky v oboch fázach. a – množstvo látky v 1ml stacionárnej fázy b – množstvo látky v 1ml mobilnej fázy Cím sú rozdiely v hodnotách K jednotlivých zložiek zmesi väcšie, tým lahšie sa tieto zložky oddelia. Z tohto hladiska sa rozdelovacia chromatografia môže pokladat za špeciálny typ extrakcných metód, pricom je ovela úcinnejšia a menej nárocná na prístrojové vybavenie. Od extrakcie sa rozdelovacia chromatografia líši tým, že jedna kvapalná fáza je zakotvená na vhodnom nosici, cím sa stáva stacionárnou. Mobilná fáza je v tomto prípade kvapalina alebo plyn. Ako nosice stacionárnej fázy sa najcastejšie používajú silikagél, kremelina, celulóza. Stacionárnou býva obycajne polárna (vodná) fáza a mobilnou nepolárna (organická). V opacnom prípade ide o chromatografiu na obrátených fázach. Dôležitou podmienkou pre úspešné vykonanie rozdelovacej kvapalinovej chromatografie je, aby použité kvapalné fázy boli vzájomne nasýtené. Ak sa napríklad použije chloroform v rozdelovacej chromatografii, musí byt nasýtený vodnou fázou. Ak sa však používa ako elucné cinidlo v adsorpcnej chromatografii, musí byt celkom suchý. Podla spôsobu uskutocnenia sa rozdelovacia chromatografia delí na stlpcovú, tenkovrstvovú a papierovú. 3.3 Iónovovýmenná chromatografia Iónovovýmenná chromatografia využíva iónovú výmenu v živici ako stacionárnu fázu. Mechanizmus separácie je založený na iónovej výmene v rovnovážnom stave. Po vybraní chromatografického formátu pre iónovú zlúceninu, sa zvycajne metóda iónovej výmeny po pokusoch o rozvoj spätnej fázy alebo spätnej fázy iónového páru ukáže ako neúspešná. Akokolvek iónovovýmenná chromatografia je metóda volby pre analýzu anorganických iónov a casto je preferovaná medzi metódami spätnej fázy pre analýzu malých organických iónov. 3.4 Size exclusion chromatografia V size exclusion chromatografii solveted molekuly sú rozdelené podla velkosti – podla schopnosti preniknút cez štruktúru sita (stacionárnu fázu). Separácia v rozdelovacej chromatografii a iónovovýmennej chromatografii vzniká z rozdielneho vzájomného pôsobenia medzi roztokmi s mobilnou a stacionárnou fázou. Avšak separácia v size exclusion chromatografii vzniká z rozdielov vo velkosti molekúl a schopnosti rozdielnych molekúl preniknút cez póry v stacionárnej fáze do rôznych miest. Size exclusion chromatografia je najcastejšie používaná na preparatívnu separáciu makromolekúl s biologickým pôvodom, ale aj na ocistenie syntetických polymérov. 3.5 Affinity chromatografia Najnovší a najpriebercivejší druh chromatografie používa vysoko špecifickú interakciu medzi molekulovým roztokom a molekulou, ktorá je naviazaná silnou kovalentnou väzbou na stacionárnu fázu (nazýva sa imobilná). Napríklad imobilnou molekulou môže byt antibody proteínu. Ked surová zmes obsahujúca tisíce proteínov prechádza cez stlpec, iba jeden proteín reaguje s antibody a naviaže sa na stlpec. Po umytí ostatného roztoku zo stlpca, želaný proteín sa uvolní z antibody zmenením pH alebo iónovej sily. 3.6 Tenkovrstvová chromatografia Tenkovrstvová chromatografia sa využíva ako rýchla a jednoduchá metóda najmä na kvalitatívne posúdenie zloženia zmesi, sledovanie priebehu reakcií a porovnávanie štandardov. Túto metódu je možné použit aj na kvantitatívne rozdelenie malých množstiev zmesí, ktorých jednotlivé zložky majú dostatocne rozdielne RF hodnoty. RF hodnota, t.j. pomer vzdialeností stredu škvrny od štartu (miesto, kam sa nanáša vzorka) k vzdialenosti cela (miesto, kam vystúpi rozpúštadlo pocas vyvíjania) od štartu, nie je na tenkých vrstvách vždy konštantná. Jej hodnota závisí na zrnení adsorbenta, hrúbke a kompaktnosti vrstvy, cistote rozpúštadla a podobne. Preto sa odporúca priame porovnanie vzorky so štandardom na jednej platnicke. Na kvalitatívnu tenkovrstvovú chromatografiu sa v súcasnosti najviac využívajú hotové tenké vrstvy, ktoré možno kúpit pod názvom Silufol alebo Alufol. V oboch prípadoch ide o tenkú vrstvu silikagélu alebo oxidu hlinitého so škrobovým spojivom nanesenú na hliníkovú fóliu. Chromatogram sa vyvoláva v uzavretej nádobe (vyvíjacej komore) s vhodným elucným cinidlom, ktorého výška dosahuje 0,5 – 1,0 cm, nasýtenej jeho parami. Nasýtenost komory sa dosahuje obalením vnútorného povrchu filtracným papierom namoceným v elucnom cinidle. Filtracný papier siaha do výšky 1 cm pod horný okraj komory. Vhodné elucné cinidlo je také, v ktorom sa pohyblivost jednotlivých zložiek zmesi co najviac líši. Použitie jedného rozpúštadla na vyvíjanie chromatografických platní je zriedkavé. Väcšinou sa používajú vyvíjacie sústavy, zložené z dvoch alebo viacerých rozpúštadiel. Chromatografické platne sa zväcša vyvíjajú vzostupným spôsobom, t.j. platna sa ponorí do elucného cinidla tak, aby štart s nanesenými vzorkami bol nad úrovnou hladiny eluenta. Horný okraj platne sa oprie o stenu vyvíjacej komory, ktorá sa potom uzavrie, aby sa zabránilo unikaniu pár rozpúštadla. Vyvíjanie sa skoncí, ked je celo rozpúštadla asi 0,5 až 1,0 cm od horného okraja platne. Ak sa delia látky s blízkymi RF hodnotami, môže sa vyvíjanie zopakovat. Zriedkavejší je zostupný spôsob vyvíjania, pri ktorom je rezervoár s elucným cinidlom umiestnený v hornej casti vyvíjacej komory. Smer vyvíjania je potom zhora nadol. Detekcia farebných zlúcenín si nevyžaduje žiadne zvláštne operácie. Na detekciu bezfarebných zlúcenín sa používa UV svetlo (špeciálne tenké vrstvy s indikátorom pre UV detekciu pri 254, respektíve 366 mm), pary jódu (najmä detekciu nenasýtených zlúcenín), zuholnatenie organickej zlúceniny postriekaním platnicky 10% roztokom kyseliny sírovej alebo 5% roztokom manganistanu draselného a následným zohriatím v sušiarni alebo na varici. Organická látka zuholnatie a vytvorí sa tak viditelná škvrna. Pri preparatívnej tenkovrstvovej chromatografii je na detekciu najvýhodnejšie použit UV svetlo. Ak sa na detekciu použije iná metóda, detekuje sa len úzky pásik chromatogramu, aby sa látka neznicila. Jednotlivé pásy na vrstve sa vyznacia, zoškrabú alebo vysajú. Organická látka sa potom z nosica alebo adsorbenta extrahuje do vhodného rozpúštadla. 3.7 Papierová chromatografia Papierová chromatografia je technikou práce aj použitím velmi podobná tenkovrstvovej chromatografii. Je to metóda, ktorá separuje jednotlivé zložky, ale nezmení ich. Táto cast chromatografie využíva to, že molekuly s podobným usporiadaním atómov alebo podobnou molekulovou štruktúrou sa navzájom pritahujú. V molekule vody je uhol medzi dvoma vodíkmi 104°. Vdaka tejto štruktúre má kyslík nízku elektronegativitu a vodík nízku elektropozitivitu. Takže vodu v tekutom skupenstve drží pokope iba sila medzi rôznymi molekulami (t.j. vodíkové mostíky). Molekula s takto nabitými oblastami sa nazýva polárna molekula. Metanol má podobnú štruktúru a molekuly metanolu sú velmi rozpustné vo vode vdaka vzájomnému pôsobenie medzi dvoma polárnymi molekulami. Zložitejšie, ale tiež podobné molekuly má celulóza. Tá je hlavnou zložkou papiera. Je to velmi dlhá molekula (polymér), kde sú tisícky prstencov zložených zo šiestich atómov sú pospájané dokopy ako korál. Polárne hydroxidové oblasti v týchto molekulách sú viazané do hydroxidových skupín na susedných retazcoch, co pomáha lepšej súdržnosti vlákien na papieri. Niet divu, že molekuly vody, ktoré sú polárne, sa tiež naviažu na tieto oblasti a ked je papier mokrý, stráca svoju silu, pretože molekuly vody sa dostanú medzi retazce celulózy a sily sú medzi nimi slabšie. Takže ked ponoríme koniec papiera do vody, molekuly vody hladajú stále nové polárne oblasti, kde by sa mohli naviazat, takže molekuly vody sa vyšplhajú po celom papieri až na druhý koniec. Ostatné molekuly, ktoré boli rozpustené vo vode, budú tiež prenesené pozdlž papiera vodou. Toto je aplikované pri separácii farby v technike, ktorú nazývame papierová chromatografia. Na papier dáme škvrnu farby tak, aby bola nad hladinou vody. Ked voda vystúpi, molekuly farby sa presunú a ak sú viazané silnejšie ako molekuly vody uchytia sa na papieri a naopak, ak sú slabšie, ostanú zatial naviazané na molekuly vody. A co sa stane ak je zmes zložená z viacerých farieb? Každá farba sa naviaže na papier v inej výške, takže jednotlivé zložky sa oddelia. 3.9 Stlpcová chromatografia Stlpcová chromatografia má velký význam pre preparatívnu organickú chémiu. Uskutocnuje sa vo vertikálne upevnených kolónach, naplnených adsorbentom alebo nosicom stacionárnej fázy, ktorých množstvo závisí od množstva a charakteru delenej zmesi. Nápln kolóny predstavuje vo väcšine prípadov 30 až 100 násobok množstva látky nanesenej na kolónu. Dlžka a priemer kolóny tiež závisia od množstva delenej zmesi. Pred naplnením kolón sa kónické dno upchá kúskom vaty, aby adsorbent alebo nosic nevypadával z kolóny. Ak je kolóna vybavená fritou, nie sú tieto úpravy potrebné.
Chromatografická kolóna sa môže plnit dvojako:
a/ za sucha: Kolóna sa naplní asi do dvoch tretín elucným cinidlom, potom sa do nej pomaly rovnomerne sype suchý adsorbent, pricom elucné cinidlo pomaly odteká cez kohút. b/ za mokra: Adsorbent sa suspenduje v elucnom cinidle a v takejto forme sa vnáša do kolóny. V obidvoch prípadoch treba dbat na to, aby bola kolóna naplnená rovnomerne, aby sa v stlpci nevyskytovali vzduchové bubliny, prípadne iné nehomogenity. Stlpec nesmie pocas celej práce vyschnút, pretože jeho popraskanie zaprícinuje zníženie deliacej schopnosti. Na povrch stlpca sa zvykne umiestnit krúžok filtracného papiera, ktorý zabranuje zvíreniu adsorbenta alebo nosica stacionárnej fázy pri nanášaní vzorky. Vzorka sa nanáša na kolónu viacerými spôsobmi. Najcastejšie sa rozpustí v minimálnom objeme elucného cinidla a pipetou sa nanesie na povrch kolóny vtedy, ked je hladina rozpúštadla tesne nad povrchom adsorbenta alebo nosica. Treba dbat na to, aby kolóna nevyschla a zároven, aby nanášaná vzorka nebola príliš zriedená elucným cinidlom prítomným v kolóne nad povrchom adsorbenta. Po vsiaknutí vzorky sa steny kolóny zmyjú malým množstvom eluenta a až po jeho vsiaknutí sa pridá väcšie množstvo elucného cinidla. Iným spôsobom nanášania vzorky na kolónu je nanesenie vzorky naadsorbovanej na nosici. Vzorka sa rozpustí v elucnom cinidle a k tomuto roztoku sa pridá adsorbent (asi 5-násobné množstvo vzhladom na hmotnost vzorky). Rozpúštadlo sa odparí a adsorbent so vzorkou sa opatrne nasype do kolóny na povrch stlpca. Pocas elúcie steká elucný roztok kolónou bud samovolne alebo je tlacený inertným plynom (dusíkom). V druhom prípade ide o špeciálny typ stlpcovej chromatografie, FLASH – chromatografiu. 3.10 FLASH - chromatografia Flash – chromatografia je dnes už pomerne bežná separacná metóda, využívaná v organickom laboratóriu na preparatívne úcely. Jej velkou výhodou je rýchlost a celková nenárocnost. Osvedcila sa najmä v tých prípadoch, ked rozdiel RF hodnôt separovaných látok je aspon 0,15. Vtedy možno rozdelit 0,01 až 10,0 g vzorky v priebehu 10 – 15 minút. Pre úspešnú separáciu je rozhodujúci výber silikagélu, kolóny vhodných smerov, elucného cinidla, jeho prietoku kolónou a podobne. Mnohé experimenty dokazujú, že najlepšie delenie sa dosahuje pri použití zrnitosti 0,040 – 0,063 mm a prietoku eluenta 5 cm.min-1. Priemer kolóny sa volí v závislosti na množstve a charaktere delenej vzorky. Výška stlpca silikagélu závisí od rozdielu RF hodnôt zložiek delenej zmesi. Cím je táto hodnota menšia, tým je na rozdelenie zmesi potrebný väcší stlpec. Výška stlpca dosahuje obycajne 14 – 16 cm. Ak je však rozdiel RF hodnôt delených zložiek menší ako 0,15, je potrebný až 50 cm vysoký stlpec silikagélu. Pri výbere elucného cinidla pre FLASH – chromatografiu sa využíva tenkovrstvová chromatografia. Separovaná látka má mat na silikagélovej platnicke po vyvíjaní v eluente zvolenom pre FLASH – chromatografiu škvrnu vo výške, ktorej odpovedá RF=0,35. Pri delení viacerých látok s blízkymi RF hodnotami sa elucné cinidlo volí tak, aby hodnotu RF=0,35 dosahovala stredná škvrna. Ak, naopak, majú delené látky dostatocne rozdielne RF hodnoty, pri správne zvolenom elucnom cinidle dosahuje hodnotu RF=0,35 najmenej pohyblivá látka. 3.11 Plynová chromatografia Plynová chromatografia sa na analýzu organických zlúcenín casto využíva v spojení s hmotnostným spektrometrom. Stacionárna fáza je kvapalina na pevnom nosici alebo tuhá látka a mobilná fáza je plyn. Hlavnou súcastou zariadenia je chromatografická kolóna (kovová alebo sklenná rúrka), naplnená silikagélom alebo oxidom hlinitým, prípadne organickým rozpúštadlom naneseným na nosici. Kolónou trvale preteká inertný plyn (dusík alebo argón). Delená zmes sa nastrekne do prúdu nosného plynu, ktorým je vnesená do odparovacej komôrky, vyhriatej na teplotu vyššiu, ako je teplota kolóny. Tu sa látka odparí a vchádza do chromatografickej kolóny, kde sa jednotlivé zložky zmesi rozdelia na základe odlišnosti ich rozdelovacích koeficientov alebo rôznej adsorptivity. Oddelené látky postupujú do detektora, ktorý na základe zmeny niektorej vlastnosti nosného plynu (najcastejšie tepelnej vodivosti) zistí prítomnost látky v plyne. Detektor je spojený s registracným zariadením. Každému maximu na chromatografickej krivke odpovedá urcitá zložka zmesi. Plocha pod krivkou každého maxima je úmerná množstvu látky.
4. RF hodnota
Každá zložka má svoju špecifickú RF hodnotu. Je to pomer vzdialenosti, ktorú prekonala farba a vzdialenosti, ktorú prekonala mobilná fáza. Táto hodnota závisí nielen od polarity rozpúštadla a velkostí molekúl farby, ale aj od toho, ako sú na papieri usporiadané jeho vlákna, teploty.
5. Záver
Chromatografia je v súcasnosti casto zaužívaná metóda na separáciu a cistenie malého množstva zmesi a na analýzu vzoriek (napríklad na zistenie príciny požiaru). Je velmi dôležitá, lebo iné separacné metódy potrebujú väcšie množstva vzorky a chromatografia nepotrebuje tolko laboratórnych pomôcok, takže nie je velmi nárocná.
6. Bibliografia
Cvicenia z organickej chémie + internet.