Astronómia Astronómia je veda skúmajúca kozmicke telesá, ako sú planéty, hviezdy, kométy a cierne diery s použitím dalekohladov a kozmických sond. Najstaršie civilizácie pozorovali hviezdy a planéty s cielom urcit príchod rocných období. Boli to však starí Gréci, ktorí ich ako prví zacali skúmat vedecky. Slovo astronómia pochádza z dvoch greckych slov znamenajúcich ,,hviezdne zákony“. Moderná astronomia sa zacala Mikulášom Koperníkom, ktorý si uvedomil, že Slnko a nie Zem je v strede našej slnecnej sústavy. Jeho myšlienky boli publikované v roku jeho smrti 1543. Ked Galileo Galilei skonštruoval v roku 1610 nový dalekohlad, mohol tieto myšlienky potvrdit.V roku 1667 Isaac Newton predložil svoje gravitacné zákony, ktoré vysvetlili pohyb telies v kozme, a v roku 1915 publikoval Albert Einstein novú teóriu gravitácie, ktorá viedla k teóriam ciernych dier a velkého tresku. Astromómovia môžu dnes urcit vzdialenost Zeme od iných planét našej slnecnej sústavy na základe casu, za ktorý radarové signály odrazené od povrchu danej planéty dorazia spät na Zem. Vzdialenost dalekých hviezd sa dá vypocítat podla ich jasnosti použitím metódy nazývanej paralaxa. Najbližšia hviezda k nášmu Slnku Proxima Centauri je vo vzdialenosti viac než 42 biliónov kilometrov. Vzdialenosti hviezd sa merajú v svetelných rokoch (svetlo prejde za jeden rok vzdialenost 9,46 bilióna kilometrov). Proxima centauri je vo vzdialenosti 4,26 svetelného roka, to znamená, že svetlu trvá 4 roky a 3 mesiace, než sa z nej dostane na Zem. Teplota a chemické zloženie nebeských telies sa prejavia v žiarení, ktoré telesá vysielajú. Toto žiarenie zahrna svetelné a rádiové vlny, mikrovlny, infracervené, ultrafialové, rontgenové a gama žiarenie. Astronómovia používajú v observatóriach optické a rádiové dalekohlady, ale aj spektroskopy (detektory žiarenie) na analyzovanie žiarenia z kozmu. Dnes je vysielanie kozmických lodí bez posádky k planétam technicky najnárocnejšia oblast astronómie. Kozmickú lod vynesú do vesmíru planéty a lod bud pristane na planéte, alebo vyšle na povrch sondu, ktorá vysiela informácie spät na Zem. V roku 1997 vznikla sonda do Jupiterových mrakov a v tom istom roku prvý dialkovo ovládaný robot pristál a chodil po porchu Marsu. Saturn a jeho mesiace navštívi v roku 2004 sonda Cassiny. Planétu bude obiehat po 4 roky a do hustej atmosféry jej najväcšieho mesiaca Titana spustí puzdro.
Dôležité dátumy:
3000 pred Kristom - Prvé známe astronomické záznamy v Babylone 125 pred Kristom - Hipparchos roztrieduje hviezdy podla ich jasnosti 1543 - Mikuláš Koperník tvrdí, že Zem obieha okolo Slnka 1600 - Johannes Kepler zistuje, že planéty obiehajú okolo Slnka po elipsách 1781 - Wiliam Herschel objavuje Urán 1846 - Objavený Neptún 1908 - Prvýkrát pozorované obrie a trpaslicie hviezdy 1930 - Clyde Tombaught objavuje Pluto 1938 - Zachytené rádiové vlny z kozmu 1955 - V anglickom observatóriu Jodrell Bank bol postavený rádioteleskop s priemerom 76 metrov 1997 - Do atmosféry Jupitera vniká sonda a zbiera údaje, sonda Sojourner pristáva na Marse Mikuláš Koperník zistil, že planéty obiehajú okolo Slnka. Johannes Kepler tvrdil, že planéty sa pohybujú po eliptických (oválnych) dráhach Galileo Galilei bol prvý astronóm, ktorý použil dalekohlad Isaac Newton opísal, ako gravitácia pôsoby na nebeské telesá Vzdialenosti blzkych hviezd od Zeme sa dajú vypocítat pomocou jenoduchých vztahov z geometrie podla polôh hviezd v rôznych obdobiach roka. Cím je väcší paraliktický uhol (velkost zmeny polohy), tým je hviezda bližšie. Hubblov vesmírny dalekohlad vyniesol na obežnú dráhu raketoplán v roku 1990. Môže registrovat 50 - násobne slabšie objekty ako pozemské dalekohlady a zmenil náš pohlad na vesmír aj tým, že odhalil predtým neviditelné hviezdy a galaxie. Observátoria sú špecialne budovy urcené na štúdium oblohy. Keckovo observatórium na Havaji je jedno z najvyššie položených na svete. Je na vrchole vyhasnutej sopky v nadmorskej výške 4200 m a má dva dalekohlady v dvojici kupol, ktoré sledujú hviezdy ako cez trieder. Big Bang Velký tresk ( Big Bang) je termín používaný na opis obrovskej explózie, pri ktorej vznikol podla vedcov asi pred 15 miliardami rokov náš vesmír. Vedci sú presvedcení, že hmota, energia, priestor a cas vznikli v zlomku sekundy pred 15 miliardami rokov, ked sa odohral obrovský výbuch nazývaný velký tresk, pri ktorom sa vytvorili aj obrovské teplo. Nikdo nevie povedat, co vyvolalo velký tresk, pretože ludia nevedia nahliadnut do minulosti pred tento okamih. Vedci si však myslia, že po tejto udalosti bol vesmír iba uzlíkom nahustených castíc s velkostou hrášku. Jeho teplota bola tisíc bilión bilionov stupnov Celzia. Od tohto momentu sa zacal vesmír rozpínat a chladnút. Najprv sa vytvoril vodík a hélium (dva najrozšírenejšie prvky vo vesmíre). Pocas nasledujúcej miliardy rokov sa zacali formovat prvé hviezdy a galaxie, ktoré sa v dôsledku prítežlivých síl zhlukovali. Nakoniec zacali vznikat planéty. Zdá sa,že objav z roku 1965 podporuje teóriu velkého tresku. Konštantné mikrovlnové žiarenie prichádza z kozmu zo všetkých smerov. Vedci sa domnievajú, že ide o vychladnuté zvyšky ohnivej gule, v ktorej sa rodil vesmír. Vedci zistili aj to,že s výnimkou niektorých blízkych galaxíi sa všetko vo vesmíre od Zeme vzdaluje. To potvrdzuje, že všetka látka a energia vo vesmíre bola tesne pred velkým treskom sústredená v jedinom bode. Vesmír sa mze rozpínat donekonecna, ale toto rozpínanie sa môže aj zastavit a vesmír sa zacne zmrštovat. V prvom zlomku sekundy po velkom tresku vznikli v teple rodiaceho sa vesmíru prvotné formy hmoty. Ked sa pralátka ochladila, objavila sa hustá hmla atómov, zložených z protónov, neutrónov a elektrónov. Strucne Väcšina dnešných jadier hélia sa vo vesmíre vytvorila v prvýh pätnástich minútah po velkom tresku. Podla teórie oscilujúceho vesmíru sa vesmír nakoniec bude zmrštovat. Ked sa všetka hmota zrazí dokopy, nastane opät velký tresk. Galaxie Galaxie sú obrovské sústavy hvviezd udržiavané pohromade gravitáciou. Slnko je jednou z 200 miliárd hviezd, ktoré tvoria našu Galaxiu, Mliecnu cestu. Vo vesmíre existuje pravdepodobne viac ako miliarda galaxíi. Vyskytujú sa v troch základných formách: ako špirálové, eliptické a nepravidelné galaxie. Centrálna cast galaxie sa nazýva jadro. Tu sú hviezdy tesnejšie pri sebe, ako je to na periférii galaxie. Astronómovia sú dnes presvedcený, že hlbok v jadrách mnohých velkých galaxíi môžu byt masívne cierne diery. Pravdepodobne aj v strede našej galaxie je cierna diera. Galaxie oddelujú nesmierne vzdialenosti. Najbližšia velká galaxia k našej Mliecnej ceste je Velká hmlovina v Androméde, ktorá je vzdialená od Zeme asi 2 milióny svetelných rokov. Je to najvzdialenejší objekt viditelný ešte volným okom. Galaxie sa zoskupujú do kôp, ktoré môžu byt zasa clenom superkopy galaxíi. Mliecna cesta a Velká hmlovina v Androméde sú dve najväcšie galaxie alej kopy približne s 30 clenmi, známej ako Mestna skupina galaxíi. Táto skupina je iba drobná cast Miestnej superkopy galaxíi. Galaxie sú velmi odlišné tým, aké množstvo energie vyžarujú. Niektoré galaxie známe pod názvom aktívne galaxie sú tak pomenované preto, lebo vydávajú viac energie, než by sa ocakávalo podla súctu produkcie energie hviezd v ich vnútri.Predpokladá sa, že mimoriadna energia vzniká dopadom látky do ciernej diery v ich strede. Eliptické galaxie sú zaoblené, oválne a obycajne sú chudobné na plyn alebo na prach. Majú velké rozpätie v rozmeroch od obrovitých po trpaslicie. Obrie eliptické galaxie môžu obsahovat až 10 biliónov hviezd a predstaujú najväcsí typ galaxíi vôbec. Špirlové galaxie s prieckou majú dobre definovanú priecku, na ktorú sa pripájajú ramená. Eliptické galaxie môžu byt kruhového alebo oválneho tvaru a majú velmi málo plynu a prachu. Nepravidelné galaxie sú malé, majú nevýrazný tvar a obsahujú velké množstvo plynu. Mliecna cesta je velká špirálová galaxia s priemerom asi 100000 svetelných rokov. Je približne 14 miliárd rokov stará a okolo svojho stredu sa otocí za 225 miliónov rokov. Tak ako vo všetkých špirálových galaxiách, aj v nej je vela plynu a prachu, z ktorého sa rodia nové hviezdy. Husté jadro je najstaršia cast galaxie bez plynu potrebného na stavbu nových hviezd. Planéty Planéty sú najväcšie telesá, ktoré krúžia okolo hviezd. Môžu byt kamenné ako Zem alebo zložené prevažne z plynu a kvapalín ako Jupiter. Okolo Slnka obieha 9 planét, z ktorých väcšina má mesiace. Velké môžu byt ako Pluto, ktorého priemer dosahuje sotva polovicu priemeru Zeme, ale aj ako Jupiter, ktorý je 11 - násobne väcší ako Zem. Slová planéta znamená v gréctine tulák. Toto pomenovanie dostali planéty preto, lebo obcas sa akoby zatúlajú medzi hviezdy. Predpokladá sa, že planéty vznikli približne v tom istom cse oko Slnko. Ked sa pôvodný mrak plynu a prachu zmrštil a vytvorilo sa Slnko, cast hmoty bola odstredená do splošteného disku. Pocas niekolkých miliónov rokov sa plyn a prach zhlukli do planét a mesiacov. Hustejšie horniny sa udržali bližšie pri Slnku a lahšie plyny vo väcšej vzdialenosti. Merkúr je najbližšia planéta k Slnku, v strednej vzdialenosti 58 miliónov kilometrov. So svojim priemerov 4878 km je to s výnimkou Pluta najmenšia planéta. Pocas dna jeho teplota vystúpi na 430 stupnov Celzia, co stací na roztvenie olova, ale v noci klesne na minus 170 stupnov Celzia. Den na Merkúri - cas jednej otácky okolo vlastnej osi - sa rovná 59 pozemským dnom. Rok - doba jedného obehu okolo Slnka - sa rovná 88 pozemským dnom. Venuša s priemerom 12142 km je takmer rovnako velká ako Zem, ale v iných ohladoch sú to dve uplne odlišné planéty. Väcšinu atmosféry Venuše vypln oxid uhlicitý, plyn, ktorý zadržiava slnecné teplo. Vdaka tomuto skleníkovému efektu je Venuša horúcejšia ako Merkúr, hoci leží približne v dvojnásobnej vzdialenosti od Slnka. Väcšina povrchu Venuše je pokrytá lávou, ktorú vychrlili obrovské sopky pred miliónmi rokov. Venuša je jedinou planétou, ktorá sa otáca okolo osi proti smeru svojho obehu okolo Slnka. Otáca sa tak pomaly, že den na Venuši sa rovná 243 pozemským dnom. Štvrtá planéta od Slnka Mars má iba polovicnú velkost Zeme a je omnoho chladnejšia. Jej výraznú cervenú farbu spôsobuje prítomnost hrdze v povrchových horninách. Atmosféra Marsu je zložená prevažne z oxidu uhlicitého a je asi 100 násobne tenšia ako naša. Na povrchu Marsu bola objavená najväcšia sopka a kanon v slnecnej sústave. Existujú tam aj útvary, ktoré pripomínajú vyschnuté korytá riek. To naznacuje, že Mars bol kedysi teplejší s vlhkejší, než je dnes. Za takých podmienok sa tam mohol vyvinút život, a dokonca existuje nádej, že aj dnes sú tam jeho primitívne formy. Mars má dva drobné mesiace: Fobos a Deimos. Väcší Fobos má priemer iba asi 24 km. Jupiter, najväcšia z planér, by pohltil 1000 Zemí. Má priemer 142800 km, ale väcšinu planéty tvoria skôr ako plyny a kvapaliny, než pevné horniny. Podobne ako Slnko, aj Jupiter obsahuje prevažne vodík. Jupiter sa otáca tak rýchlo, že den na nom trvá menej než 10 hodín. Rok na Jupiteri však trvá takmer 12 našich rokov. Jupiter má 1 prstenec a 16 mesiacov. Jeden z nich, Ganymedes, je najväcší mesiac v slnecnej sústave - je väcší než planéta Merkúr. Saturn s priemerom 120000 km je po Jupiteri druhá najväcšia planéta. Podobne ako Jupiter, Urán a Neptún je to takisto plynný obor. Saturn je povestný svojimi jasnými prstencami, zloženými z miliárd kamenných a ladových ciastociek. Prstence majú priemer viac než 272000 km, ale sú velmi tenké. Saturn má prinajmenšom 18 mesiacov. Najväcší z nich je Titan, jediný mesiac, o ktorom vieme, že má atmosféru. Urán dostáva od Slnka velmi málo tepla, pretože obieha okolo neho v 19 - násobne väcšej vzdialenosti ako Zem. Teplota vrchných mrakov je mínus 220 stupnov Celzia. S priemerom 52000 km nedosahuje Urán ani polovicu velkosti Saturna, ale je aj tak 4 násobne väcší ako Zem. Bola to prvá planéta objavená dalekohladom. Má sústavu tenkých, tmavých prstencov a 15 mesiacov. Zjavom a velkostou sa Neptún podobá Uránu. Okolo Slnka obieha v strednej vzdialenosti 2,8 miliardy kilometrov. Je na nom nesmierne chladno a 85% jeho atmosféry tvorí vodík. Na Neptúne dujú prudké vetry rýchlostou viac než 1000 km/h. Neptún má iekolko tenkých prstencov a 8 mesiacov. Svojim priemerom 2300 km je Pluto najmenšou planétou slnecnej sústavy. Súcastne je to aj najchladnejšia a najvzdialenejšia planéta ležiaca o 40 - násobok dalej od Slnka ako Zem. Jeden rok na Plute trvá asi 248 pozemských rokov. Jeho Mesiac Cháron bol objavený v roku 1978 a má priemer asi 1300 km. Hoci ludia planéty okolo iných hviezd priamo nevideli, vedci vedia o ich existencíi, pretože jemne rušia dráhy hviezd. Cím ich objavia viac, tým bude väcšia nádej, že existujú aj miliardy planét a že na niektorých z nich môže byt aj život. V roku 1961 astronómovia z observatória Green Bank v Západnej Virgíníi (USA) odhadli, že najbližší inteligentný život by mohol existovat asi do vzdialenosti 300 svetelných rokov od Zeme. Na sledovanie hviezd s planétami sa používajú rádiové dalekohlady. Povrch Merkúra je kamenistý, hojne pokrytý pieskom a posiaty velkými krátermi po meteoritoch. Neexistuje tu žiadna atmosféra a planétu rozpaluje blízke Slnko. Porch Venuše je posiaty polámanými doskami hornín a prachom. Väcšine slnecného žiarenia clonia mraky kyseliny sírovej plávajúce v atmosfére zloženej z oxidu uhlicitého a dusíka. Podla poznatkov ludí má iba Zem podmienky pre život. Kamenný povrch pokrýva voda a pôda. Atmosféra obsahuje okrem dusíka a kyslíka aj mraky vodnej pary. Cervenkastý povrch Marsu je zložený zo skál a piesku. Atmosféra je tenká a pozostáva prevažne z oxidu uhlicitého. Oba póly sú pokryté ladovými ciapkami. Ako plynný obor Jupiter nemá žiadny povrch. Namiesto neho sú tu husté vrstvy plynu obklopujúce jadro. Io, jeden zo 16 Jupiterových mesiacov, má kamenistý povrch zafarbený docervena sírou unikajúcou z jeho mnohých sopiek. Tak ako Jupiter aj Saturn je plynný obor. V atmosfére s 91% obsahom vodíka sú husté mraky z cpavku, vody a metánu, sfarbené fosforom a inými prvkami. Väcšinu plynneho obra Uránu vyplna vodík a hélium. Planéta je obkolesená prstencami, zloženými z cierno sfarbených castíc, ktoré na svojich dráhach udržiavajú dva malé pastierske mesiace. Modré sfarbenie plynného obra Neptúna spôsobuje metán. Povrch jeho mesiac Tritóna tvorí dusikatý a metánový lad. Gelzíry plynného dusíka vystrekujú do výšky 8 km. Pluto tvorí zmrznutý dusík a metán. Jeho mesiac Cháron je takmer taký velký, aby mohol bt dvojcatom planety. Slnko je od planéty tak daleko, že vyzerá ako jasná hviezda. Sir Wiliam Herschel (1738-1822) objavil v roku 1781 Urán. V roku 1846 Urbain Le Verrier (1811-1877) vypocítal polohu Neptúna. John Couch Adams (1919-1892) v roku 1945 predpovedal existenciu deviatej planéty. Percival Lowell (1855-1916) zacal v roku 1905 hladat planétu Pluto. Clyde Tombaugh (1906-1997) objavil v roku 1930 Pluto nedaleko vypocítanej polohy. Planéty v našej slnecnej sústave a okolo iných hviezd majú niekolko charakteristických crt. Ich pevné jadro je casto obklopené vrstvami plynu, ktoré vytvárajú atmosféru. Okolo planéty môžu obiehat menšie telesá podobné planéte, nazývané mesiace. Okolo rovníka možno nájst jasné prstence zložené z drobných kamenných a ladových ciastociek. Sondu Voyager 2 vypustili v roku 1977 a do roku 1989 prešla tesne vedla Jupitera, Saturna, Uránu a Neptúna a odvysielala o nich údaje na Zem. Velká cervená škvrna existuje na Jupiteri prinajmenšom už od roku 1665. Je to búrkový útvar s vetrami vanúcimi rýchlostou asi 80m/s. Cervenú farbu pravdepodobne spôsobuje síra v mrakoch. Život na iných planétach bol znázornovaný vo filmoch. Vesmírni návštevníci vo filmoch E.T. bolo priatelskí, ale iní bývajú vo filmoch bojachtiví. Saturnove prstence tvoria prachové castice, ladové kryštáliky, ale aj skaly s priemerom až 10 m. Prstence sú 66000 km široké, ale iba 1 km hrubé. Pri obehu Saturna okolo Slnka sú prstence pozorované zo Zeme pod rôznymi uhlami. Merkúr - rímsky boh obchodníkov a cestovatelov Venuša - rímska bohyna lásky Mars - rímsky boh vojny Jupiter - najvyšší rímsky boh Saturn - rímsky boh úrody a sejby Urán - rímsky a grécky boh nebies Neptún - rímsky boh mora Pluto - rímsky boh smrti Hviezdy Hviezdy sú obrovské gule žeravého plynu, ktoré v dôsledku jadrových reakcíi vyžarujú svetlo a teplo. Naše Slnko je priemerná žltá hviezda, ktorá sa javí taká jasná len preto, lebo je velmi blzko. Hviezdy vznikajú z obrovských vesmírnych mrakov plynu a prachu, nazývaných hmloviny. Tieto mraky sa zmrštujú v dôsledku vlastnej gravitácie. V strede takého mraku sa plyn zahrieva a hustne. Nakoniec sa spustia jadrové reakcie, pri ktorých sa premiena vodík na hélium a zrodí sa nová hviezda. V strede hviezdy, kde prebieha jadrová syntéza, dosahuj teplota viac ako 10 miliónov stupnov Celzia. Hviezdy možno klasifikovat podla ich teploty. Povrchová teplota je pre rôzne hviezdy rôzna. Cervený trpaslík môže mat iba 3000 stupnov Celzia., zatial co povrch modrého nadobra môže mat aj vyše 20000 stupnov Celzia. Hviezdy majú aj rozdielnu svietivost ci jasnost, takže jasná vzdialená hviezda sa môže zdat bližšie ako velmi matná blízka hviezda. Ked sa v jadre hviezdy spotrebujú všetky zásoby vodíka, zacne sa zmena. Vonkajšie vrtvy hviezdy sa mnohonásobne rozopnú, až sa z hviezdy stane cervený obor. Osud hviezdy potom urcuje jej hmotnot. Hviezdy ako naše Slnko koncia ako malé horúce hviezdy, nazývané biely trpaslíci. Hmotnejšie hviezdy majú však kratší život a vzplanú v obrovskej explózii nazývanej supernova. Môže nasledovat jeden z dvoch záverecných scénarov: podla prvého bude zostatok hviezdy kolabovat, až kým sa z nej nestane neutrónová hviezda, typ hviezdy s najvecšou hustotou. Hrst materiálu takejto hviezdy dosahuje hmotnost iliardy ton. Druhá možnost je tá, že hviezda s velmi velkou hmotnostou sa úplne zrúti a stane sa ciernou dierou, tvarom podobnou lieviku, ktorá nasáva do seba všetok blízky materiál, a neunikne z neho ani svetlo. V súhvezdí Orion sa rodia nové hviezdy v takých oblastiach ako je Velká hmlovina v Orióne (M42). Hviezda zacína svoj život kondenzáciou látky v mraku plynu a prachu. Ked je teplota hviezdy dostatocne vysoká, spustia sa jadrové reakcie, vodík sa mení na hélium a hviezda trvalo žiari. Žlté hviezdy ako Slnko môžu rovnomerne svietit aj miliardy rokov až do expanzie a ochladnutia na cervené obry. Nakoniec skolabujú do štádia malých, hustých bielych trpaslíkov a potom zahynú. Najjasnejšie hviezdy Slnko Sirius - súhvezdie Velký pes Canopus - súhvezdie Kýl Rigil Kent - súhvezdie Centaurus Arktúr - súhvezdie Pastier Vega - súhvezdie Lýra Capella - súhvezdie Povozník Rigel - súhvezdie Orión Prokyón - súhvezdie Malý pes Achernar - súhvezdie Eridanus Slnecná sústava Našu slnecnú sústavu tvorí Slnko a telesá krúžiace okolo neho. Je to 9 plané a ich mesiace, ako aj asteroidy, kométy a meteority. Slnko sa nachádza v strede slnecnej sústavy a jeho hmotnost je 740 - násobkom hmotnosti všetkých planét dohromady. Táto hmotnost udržuje gravitacným pôsobením planéty a iné telesá na ich obežných dráhach. Väcšina látky, z ktorej sa vytvorili planéty, pozotáva z vodíka a hélia. Planéty v blízkosti Slnka - Merkúr, Venuša, Zem a Mars - boli príliš horúce na to, aby si tieto lahké plyny udržali, a stali sa z nich malé svety zložené z kamena a kovu. Dalej od Slnka, kde boli teploty už velmi nízke, boli planéty schopné sústredit obrovské množstvá vodíka a hélia. Stali sa plynnými obrami - taký je Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Medzi dráhami Marsu a Jupitera je priestor, kde sa bežne vyskytujú asteroidy - skaliská velké ako hory. Je to pásmo asteroidov. Niekedy sa asteroidy zrazia a roztrieštia sa na úlomky, ktoré môžu nakoniec dopadnút na Zem ako meteroity. Predpokladá sa, že obrovský mrak zmrazených komét leží omnoho dalej ako je Pluto. Tento mrak, ktorý môže byt aj 100 násobne dalej od Slnka, ako je Zem, predtavuje vonkajší okraj slnecnej sústavy. Slnko sa zrodilo približne pred piatimi miliardami rokov z obrovského mraku plynu a prachu. Vedci sa domnievajú, že z tohoto rotujúceho mracka sa postupne vytvorili planéty, ale aj asteroidy a kométy. Merkúr je od Slnka vzdialený 58 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 88 dní. Venuša je od Slnka vzdialená 108 miliónov kilometrov a jej stredná doba obehu je 225 dní Zem je od Slnka vzdialená 150 miliónov kilometrov a jej stredná doba obehu je 1 rok. Mars je od Slnka vzdialený 228 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 1,9 roka Jupiter je od Slnka vzdialený 778 miliónov kilimetrov a jeho stredná doba obehu je 11,9 roka Saturn je od Slnka vzdialený 1427 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 29,5 roka Urán je od Slnka vzdialený 2870 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 84 rokov Neptún je od Slnka vzdialený 4498 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 164,8 roka Pluto je od Slnka vzdialený 5900 miliónov kilometrov a jeho stredná doba obehu je 247,7 roka.