V r. 1967 prevzal Jásir Arafat vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny, ktorej do tej doby predsedal Ahmad Šukajrí. Vzápätí rozpútalo oslobodzovacie hnutie ozbrojený boj proti Izraelu. Arafat bol v roku 1959 pri zrode Al-Fatáhu, ktorý bol jadrom Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Jeho cieľom je vytvorenie arabského štátu na území Palestíny. Vrcholná organizácia palestínskeho oslobodzovacieho hnutia bola na Druhej arabskej vrcholnej konferencii uznaná Palestine Liberation Organization (PLO). Po založení Izraelu (14. 5. 1948), keď z neho začali Arabi utekať a vznikli neriešiteľné problémy s utečencami, vytvorili sa partizánske skupiny (fedajíni). Príslušníci týchto skupín pochádzali z palestínskych utečeneckých táborov v štátoch susediacich s Izraelom. Práve Arafat sa stal ich vodcom.

  • 13. 11. 1974 pred Valným zhromaždením OSN v New Yorku navrhol Arafat založenie nového štátu v bývalom britskom mandátnom území Palestína, kde by kresťania, moslimi a židi mohli žiť spoločne. Dovtedy mohli pred OSN vystupovať iba zástupcovia členských štátov OSN. Teraz bol väčšinou tretieho sveta pozvaný aj partizánsky vodca Arafat a prijatý ako hlava štátu, aj keď hovoril o území jedného členského štátu OSN, Izraela.
  • 24. 6. 1983 vodca OOP Jásir Arafat musel opustiť Sýriu. Sýrsky šéf štátu Háfiz al Asád vypovedal palestínskeho vodcu kvôli vnútorným mocenským bojom vnútri OOP. Arafatova snaha dospieť s jordánskym kráľom Husajnom ku kompromisu v palestínskej otázke narazila na odpor radikálnych skupín OOP, za ktorými stál Asád. Počiatkom mája došlo k otvorenej vzbure v jednotkách Al Fatáhu vo východnom Libanone.
V noci z 14. na 15.11.1988 proklamovala v Alžírsku Palestínska národná rada nezávislý palestínsky štát na území okupovanom Izraelom. Vedením štátnych záležitostí bol poverený výkonný výbor Organizácie pre oslobodenie Palestíny v čele s Jásirom Arafatom. Vyhláseniu nezávislého štátu predchádzali obšírne diskusie medzi radikálnymi a umiernenými palestínskymi vodcami o budúcej taktike OOP. Nakoniec bolo väčšinou hlasov prijaté politické prehlásenie prijímajúce uznesenie OSN číslo 242 a 338 a požadujúce ako základ mierového usporiadania na Blízkom východe uznanie práva Palestíncov na sebaurčenie. Prijatím uznesenia číslo 242 z r. 1967 OOP prvýkrát nepriamo uznala právo izraelského štátu na existenciu. Národná rada zároveň potvrdila dôležitosť medzinárodnej konferencie o Blízkom východe a odsúdila všetky formy terorizmu. Vyhradila si však právo ozbrojeného odporu voči cudzím okupantom. Dvadsaťštyri hodín po tomto akte uznalo palestínsky štát 16 vlád. Väčšina západných zemí, ale i ZSSR, však správu o vyhlásení nezávislosti prijalo zdržanlivo. USA uznanie palestínskeho štátu rozhodne odmietla. Ostro reagoval tiež Izrael, ktorý vyhlásenie nového štátu označil za bezvýznamné a oznámil diplomatickú vojnu proti OOP. Boj Palestíncov za nezávislosť začal už v r. 1947, keď bolo územie bývalého britského mandátu Palestína rozdelené na židovský a arabský štát.

  • 13. 9. 1993 sa pred sídlom amerického prezidenta odohral historický akt, od ktorého si svetová verejnosť sľubovala ukončenie izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorý je na Blízkom východe od konca druhej svetovej vojny (29. 11. 1947). Izraelský premiér Jicchak Rabin a predseda výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny Jásir Arafat podaním ruky stvrdili platnosť práve podpísanej Deklarácie o zásadách palestínskej autonómie. Tento významný dokument bol výsledkom neobyčajne zložitých a dlhých jednaní, ktoré začali už v r. 1991, keď v Madride prvýkrát zasadli Arabi a Izraelci za spoločný stôl, aby rokovali o likvidácii jedného z najpálčivejších problémov tohoto storočia (30. 10. 1991). K úspešnému priebehu jednania nepochybne prispelo víťazstvo Izraelskej strany práce v parlamentných voľbách v júni 1992. Dôležitú úlohu v jednaniach zohral aj nórsky minister zahraničných vecí Johan Holst, ktorý sprostredkoval tajné stretnutie obidvoch strán v Nórsku. Slávnostného ceremoniálu sa zúčastnili americký prezident Bill Clinton, jeho predchodcovia George Bush a Jimmy Carter, americký minister zahraničných vecí Warren Christopher a jeho ruský kolega Andrej Kozyrev, nórsky minister zahraničných vecí Johan Holst a ďalšie významné osobnosti. Podpisu Deklarácie predchádzalo vzájomné uznanie štátu Izrael a OOP. Deklarácia predpokladá odchod izraelských jednotiek z pásma Gazy a z mesta Jericho na západnom brehu Jordána, kde mali prevziať moc demokraticky zvolené orgány palestínskej samosprávy, Izrael zároveň proklamoval aj svoje rozhodnutie dohodnúť sa s Jordánskom, Sýriou a Libanonom.
Svetová verejnosť prijala podpis deklarácie s uspokojením, ale jej odporcovia - radikalistické palestínske a izraelské skupiny - od začiatku búrlivo prejavovali svoj nesúhlas. Nelegálne protesty stúpencov hnutia Hizballáh v Bejrúte museli krvavo potlačiť libanonské vládne jednotky. Svojím kritickým postojom sa netajila ani vedúca osobnosť izraelského pravicového bloku Likud Benjamin Netanjahu, ktorý predpovedal, že uzavretá dohoda musí vyústiť do novej vojny. Silné výhrady mala nielen Sýria, ale predovšetkým Irán, silná opora islamského fundamentalizmu. 19.1.1997 vstúpil Jásir Arafat do Hebronu a predniesol slávnostný prejav z balkónu budovy bývalého izraelského vojenského veliteľstva. Prehlásil v ňom, že sa Hebron stal oslobodeným mestom. V ten istý deň v Hebrone zasadala prvýkrát Palestínska národná rada. Toto mesto opustila podstatná časť izraelskej armády – zostalo v ňom len 2000 vojakov. K odsunu izraelskej armády došlo na základe dohody o Hebrone, ktorú po dlhých jednaniach uzavreli izraelská a palestínska delegácia 15.1.1997. Bezprostredne pred jej podpisom sa na hraničnom prechode zišiel izraelský premiér Benjamin Netanjahu s predsedom OOP Jásirom Arafatom. Zmluva určila podmienky a časový plán odchodu izraelského vojska z Hebronu. Ako termín ukončenia tretej etapy bol stanovený august 1998. Dôležitou súčasťou zmluvy bola americká nóta, ktorou sa USA zaručila, že budú dohliadať na to, aby obe strany dohodu dodržiavali. 16.1. zmluvu schválil izraelský parlament a autonómna Palestínska národná rada. 17.1 potom Hebron prešiel pod palestínsku správu.