Historický prameň - každý dobový dokument, ktorý vypovedá o minulosti

  • artefakty
  • predmety hmotnej, vecnej a umeleckej povahy
  • aj javy nehmotnej povahy
  • najčastejšie písomná povaha
  • dobový dokument, ktorý vznikol v dobe opisovanej udalosti alebo bol zostavený v neskoršej dobe na základe iného dokumentu (prednosť má prameň ktorý stojí hist. udalosti najbližšie)
Historické písomné pramene: 1. pramene, ktoré vznikli v dôsledku úradnej činnosti (stredoveké listiny, mestské a obecné knihy, daňové knihy, spisy, účtovný materiál atď.)

  • sú objektívnejšie
  • 2. pramene neúradného charakteru, zväčša literárne texty, najmä naračné pramene (kroniky)
  • viac subjektívne výpovede autora
Historický prameň obsahuje holú výpoveď, na rozdiel od hist. literatúry, ktorá je interpretáciou výpovede daného prameňa. Interpretácií jedného prameňa, či faktu môže byť viacero. Každá skutočnosť, ktorá sa odohrala je minulosťou. Aby sa minulosť mohla stať históriou, je nutné podrobiť ju historickej analýze. Analýza hist. prameňov: 1. zistenie vierohodnosti prameňa

  • u úradných pravosť (pravá listina – pochádza z doby do kt. sa hlási a neobsahuje nepravdivé informácie, sfalšovaná listina – pochádza z doby, do kt. sa hlási, ale boli do nej pripísané nepravdivé fakty, falošná listina – nepochádza z doby, do kt. sa hlási a obsahuje nepravdivé informácie)
  • u neúradných – vnútorná analýza prameňa
  • 2. dešifrácia a identifikácia
  • 3. interpretácia – historikov výklad daných faktov, súčasťou je aj komparácia s inými prameňmi
  • 4. syntéza - zaradenie kriticky zhodnoteného faktu do hist. kontextu výpoveď o minulosti sa tak stáva historickým faktom

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

Alexander Avenarius: Práca historika s dokumentmi minulosti