Z hľadiska rozsahu i obsahu a použitia kompozičných i štylistických prostriedkov sa vyznačuje veľkou pestrosťou.
má vysadné postavenie v súčasnej literatúre nie je porovnateľný s inými žánrami dokáže absorbovať aj iné žánre je to rozsiahle epické prozaické dielo
vyvinul sa 1/ stredoveký rytiersky epos (pikareskný román)
2/ stredoveký epos – z parodizovania a prehodnocovania eposu
epos vychádza vždy z povesti (ústna slovesnosť) rozdiel: epos - postavy, deje sú z mýtov zaznamenáva národnú minulosť začal sa parodizovať pôvod románu - v Antike (premena eposu na prozaický žáner)
rímske romány:
Apuleius – Premena alebo Zlatý osol Petronius – Satirikon epos - staršia forma epiky vychádza z ústnej slovesnosti zaznamenáva prehistorické udalosti (často aj vymyslené)
román - vychádza zo skúseností autora zachytáva historické udalosti (časovo ohraničené) postavy aj deje su pravdivé (fantastické, má charakter symbolu,
paródie- Gargantua a Pantegruel)
pikareskný román- hlavná postava- šibal, ktorý sa vyznačuje chytráctvom a podnikavosťou
putuje od jedného pána k druhému, prechádza im cez rozum, no úspechy sa striedaju s neúspechmi vzniká v španielskej literatúre
vychovný a filozofický román- aj naďalej tu je dobrodružstvo ako tématický prvok
vo Voltairovom románe Candide hlavná postava putuje z miesta na miesto pričom zaživa neprijemné zážitky (nechýba humor a zabavná zložka). V romantizme sa začína prehlbovať opis duševného stavu čo vedie ku psychologickému románu.
Psychologický román- 2. pol. 19. storočia – prehlbuje sa opis duševného stavu postáv. Vrchol realistickej tvorby: Balzac, Tolstého diela
DELENIE ROMÁNU:
A/ podľa povahy deja- dej môže byť - reálne možný - dielo môže obsahovať skutočný pribeh (autorom vymyslený neprekračuje hranice reality)
nereálny – obsahuje prvky fantastiky (L. N. Tolstoj, G. Flaubert, E. Zola) román literatúry faktu (T. Capote) dobrodružný román (J. Verne) utopický román (T. Campanella) gotický román (M. Shelleyova) romantický román
B/ podľa času deja románu- môže byť zasadený do: minulosti (hist. román) súčasnosti (sučasný román) budúcnosti (utopický román)
za zakladateľa hist. románu sa pokladá škótsky románopisec W. Scott (Ivanhoe). Hist. román bol v obľube v období romantizmu - V. Hugo (Chrám Matky Božej)
súčasný román môže byť psychologický (vykresľuje vnutorný stav jednotlivca), alebo viacerých postav z rozličných sociálnych postáv z rozličných sociálnych prostredí (rytiersky, šlachtický, aristokratický, dedinský, mestský...)
utopický román - filozofický základ – zasadený do ideálneho prostredia napr. T. Mor (Utópia), vedecko-fanta. - J. Verne
C/ podľa historického aspektu- prihliada sa na to, že istý typ románu bol rozšírený v istom časovom období (pikareskný, rytiersky, socialistický)
z tohto hľadiska sa romány rozlišujú aj podľa lit. smerov: remnesančné, sentimentálne, romantické, realistické, naturalistické, moderné, postmoderné
D/ podľa témy - tematicky sa román môže viazať na isté prostredie, z ktorého autor čerpá námet rodinný, sociálny, dedinský, spoločensky román
E/ podľa kompozičných princípov- román môže mať denníkovú formu Goethe (Utrpenie mladého Werthera), môže byť vytvorený z listov B. Stoker (Drakula), môže byť napisaný formou dialógu (dialogický román), alebo cestopis.
F/ podľa spôsobu spracovania temy – satirický, experimentálny a humoristický klasický román mal svoju presne vymedzenú kompozíciu, ktorá obsahovala dve samostatné časti – zauzlenie a rozuzlenie
na začiatku (expozícia) autor oboznamuje čitateľa s hl. postavam už v expozícii sa objavujú konflikty a zápletka, kt. dej rozvija a zároveň zauzľuje vyvrcholenie deja (kríza)
po nej nastáva rozuzlenie zápletky, konflikty sa ukončia buď kladným (happy end), alebo záporným riešením (napr. smrť hrdinu)
sučasný román si síce zachováva z pôvodnej kompozície konflikty, nastolenie problému a jeho riešenie, ale jednotlivé prvky nemajú vo výstavbe ustalené miesto
NOVÝ ROMÁN
antiromán, ktorý vznikol v prvej polovici 50. rokov vo Francúzku popiera zakladné vlastnosti klasického románu: ucelený dej a epického hrdinu ostro vystupovali proti psychologizovaniu a autorskému komentáru
velký vyznam pripisovali dialógu, lebo prostredníctvom neho sa dá vytvoriť dvojitá rovina medzi zakladným a preneseným významom textu => vyjadruje psychiku hovoriaceho
postava stráca niekdajšie presné konturi, dokonca aj meno v texte sa často nachádzajú iba gramatické postavy („on“, „ona“, „ja“) nový román buduje svoju epiku na zachytení istých zachvevov ľudskej psychiky namiesto deja uprednostňuje akýsi „antidej“, resp. útržky deja zásadne sa odmieta vnútorný monológ, lebo zakrýva udalosť
predstavitelia:
N. Sarrautova, A. Robbe-Grillet, M. Butor, C. Simon