<p>V mojom rodnom dome vo Zvolenskej slatine žili, podľa starodávneho sedliackeho zvyku, tei pokolenia: rodičia, deti a starí rodičia. Pokladámsi za veľké šťastie, že som rástla blízko starej mamy, lebo ona mala pre nás veľké porozumenie. No čo bolo najhlavnejšie, vedela rozprávať rozprávky. Mamka bola vychýrená speváčka a starká zas rozprávačka.</p><p>Keď som začala chodiť do školy, stala sa zo mňa náruživá čitateľka. Pravda, neobišlo sa to bez prekážok. Prvou prekážkou bol nedostatok kníh. Doma sme mali iba kalendár a ešte hádam Rinalda a sedem múdrych majstrov. Čítanku som vedela takmer naspamäť. Naša druhácka čítanka sa volala Púčky, tretiacka Lastovičky a štvrtácka U nás. Chodilo nám do triedy aj slniečko, ale čože tam bolo čítania, sotva na dve-tri strany. Kde zohnať knihy?</p><p>A tu mi prispela na pomoc starká. Odkiaľ áno, odkiaľ nie, nosievala mi potajomky knihy. Ale musela som prekonať aj ďalšiu prekážku. otcov zákaz. Vo všedný deň sa u nás nesmelo sadnúť ku knihe. Otec to pokladal za neužitočný spôsob zábavy, za leňošenie. Mamka mi prideľovala takú prácu, pri ktorej sa dalo čítať.</p><p>Niekedy som pre poľnú prácu musela vynechať školu. V také dni som bývala smutná. Slovenčinu nás učil pán učitľ, ktorého dojal prejav žiaľu v mojej slohovej úlohe - napísala som, že nemôžem ďalej študovať, no veľmii by som chcela. Zašiel za mojim otcom a vymohol od neho sľub, že má dá do škôl. Otec sa napokon podvolil, predal kus poľa, aby bolo na študijné výdavky. Odišla som z domova natrvalo. stala som sa učiteľkou na rozličných miestach. Ale môj rodný kraj bol i tak stále so mnou a vo mne. </p><p> </p>
📖