Prekrásna matka! Hoc sú už jej vlasy strieborne lesklé, predsa jej však neubudlo z krásy, bo svetu dala krásnu dcéru.
A svet sa díva na obe a kochá sa v ich podobe.
Akou je dcéra dnes, jej matka bola niekedy, upomínajúc na kvety - a aká je dnes matka vznešená, takou sa niekdy dcéra stane. Medzi nimi je všetko čudne zharmonizované.
Matka má oči ako uhoľ a sú to očí dcérine. Tie hľadia s ohňom na človeka a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľub pery osemnásť ročnej dcéry. A druhé: kľakni pred matkou a bav ju žitia pohádkou!
Ó, oči dcéry, oči matky, ktoré ste drahšie človeku? Jedna ich nosí ku bielemu, k čiernemu druhá k obleku. Môž` milovať však v dcére matku a obom vravieť o šťastí, hovoriť jednej: svätá ste mi, tej druhej: moja, moja, ty!
Musí sa riecť i smutné to:
nebude matky kedysi! Však v dcére budú zachované jej drahocenné obrysy. Uteká život ako rieka, z dcéry sa matka stane raz a po rokoch sa zopakuje metamorfóza krás.