Môžete ich ľahko nájsť na mape. Choďte smelo hore Hronom a tam, kde sa vám už zelená farba spod prsta celkom vylení, zabočte doľava k potoku, ktorému zabudli pripísať meno alebo nevedeli, ako sa volá; hoci odjakživa celý vidiek ho nazýva Belicou. Pri prameni tohto potoka dolina sa rozkaluje vo dvoje. Jeden úplaz otáča sa okolo vypučeného bachora Malého Roháča a vplieta sa do Magurských hôľ a druhý sa vyplazuje rovno pod Končistú. Toto sú Piargy; dolina rovná ako rúra, stisnutá z oboch strán grúňmi, tuhore ústiaca do úzkej prte, ktorá sa škriabe horou a po kosodrevinou rozťahuje sa do lievika, kde spúšťa končiar vršiska každej jari šedivé skaly, akoby chcel túto jedinú dieru do sveta zapchať, zatarasiť, aby ňou nemohli prejsť zvedavci. Osada Piargy nejestvuje. Zmizla zo sveta za jednu noc, akoby ju boli čerti do pekla poodnášali aj s ľuďmi aj so zvieratami. Zostala len Johanka so svojím mužom Klementom a štyri múry ich chalupy ako hrozná výstraha. Piargy a ich obyvateľstvo prežilo svoju poslednú noc. Ach, a bola to hrozná noc. Keď sa zvedaví ľudia bielej Johanky na túto noc dopytujú, zadúša sa ešte preľaknutím. Táto udalosť sa stala v noci z fašiangovej nedele na pondelok. Všetci piargovčania boli zídení pri pochabej Magduši, len starci zostali doma deťom čítať zo starých kalendárov. U Magduši bolo kriku, vravu, hudby a pálenky dosť. Klement si dohadoval prácu so starým Belušom. Johanka bola pri Sprostej Léne, ktorá mala už druhý deň pôrodné bolesti. Krstná mater začali hovoriť, ako počuli, čo sa deje vo vedľajšej izbe : A neminie nás to nešťastie, lebo ho predpovedalo Písmo. Vyjde siedmy anjel medzi hviezdy, zatrúbi a povstanú mocné hlasy na zemi aj na nebi. Ale skôr, než prídu tieto veci, zrodí sa z nehodnej ženy Ancikrist. Bude sa podobať našim deťom, len na tele bude mať chlpy ako cap, - vraveli, obracajúc sa k tetke Uli pomaly. Krstná mater pokračovali : Dobrotivý pánboh mu nedovolí dlho vládnuť. Zakape, len čo sa mu oči rozlepia, ale to nás nezachráni. Jeho jedovatý dych postačí sa rozliať a zaplaviť celú zem. A to bude koniec sveta. Zem sa bude rozkalovať ako zle vykysnutý a vyváľaný chlieb a rozpálenej peci. Priepasti nebudú mať dna, nuž nikoho nevydajú na svetlo božie, koho raz prehltnú. Slnko očernie ako zhnitá plánka v sene a neukáže sa na oblohe, lebo nebude mať komu svietiť. Ľudia biedne pohynú. Jedným strach vyrve srdce: iní sa poškrtia navzájom. Mesiac sa zaleje celý krvou a hviezdy popadajú do mora. Noc sa zleje s dňom, a komu ostanú ešte oči, oslepne od veľkej tmy. Všetko sa pohne zo svojho miesta. Vrchy sa otvoria a budú rozhadzovať skaliská zo svojich útrob. Hroby sa poroztvárajú a prídu ešte napokon mŕtvi besedovať so živími. Voda sa vyšinie z morských hlbín, zaleje zem ako pri potope a obloha sa zvinie ako papier. Beda tomu, koho tento trest boží zastihne. V izbe vedľa naďalej všetci besneli a pili. Magduša si vždy domov privliekla nejakého chlapa, aby sa doma nenudila. Aj teraz si priviezla nejakého študenta z Bystrice. Svojho frajera vláčila ani bábiku z handričiek. Neviem veru pochopiť, prečo si vybrala takého popolúcha. Veď, ako viem, žena je len vtedy hrdá, keď má pri sebe poriadneho chlapa. No a toto malo nohavice na tráčikoch ako päťročné chlapča. Vlásky malo prihladené, hádam aj cukrovou vodou pozliepané, tváričku ani dievča, maličkú ružovú, ani chlp pod nosom a na brade, ani pliec, ani poriadneho pása, len to vyvaľovalo veľké oči. Nuž nebol vám to ani ku prsiam ani do postele: také neodplekané chúďa. Poriadna žena by sa s ním nezapodievala. Ale Magduša išla na ňom oči nechať. V tomto zmätku zrazu Léna začala rodiť. Johanka zostala pomáhať pri pôrode aj keď by najradšej už teraz zbalila veci a s Klementom odišla do mesta. Léna mala namáhavý pôrod. Léna porodila mŕtve dieťa, ktoré sa podobalo Ancikristovi, ktorého popisovala Krstná mater. tetka Uľa nadniesla v tú chvíľu na rukách Lénino dieťa. Nebolo väčšie od kocúra, ale po tele malo chlpy ako cap. Išlo ma vychytiť. Krstná mater si oboma rukami zakrývali tvár a pišťali ani pricviknutá myš. Jaj, jaj. Dobré s nami a zlé preč. Šťastie, že to čudo neprebýva medzi nami, lebo len dívať sa naň bolo ťažko. Ale krstná mater vraveli pravdu. Nežilo dlho. Ba aj sa nazdávam, že ho tetka Uľa priviedla na svet mŕtve. Zadusilo sa istotne v Léninom tele a nestačilo vydýchnuť na boží svet svoju moc, ktorá mala všetko zahubiť, nuž aj sily, ktoré sa vyrútili v tú noc zo zeme. pohltili len úbohých Piargovčanov a potom sa pokyn boží zastavil. Hneď po pôrode Johanka vybehla von a utekala domov, lebo ak mala umrieť, chcela umrieť spolu s Klementom. Mala ho stále viac rada. Bol k nej dobrý a ohľaduplný. Ako išla domov počula nejaké zvuky. Johanka pokročila niekoľko krokov, ale musela sa znovu zastaviť. Mala to opäť za chrbtom. Zamenilo to zvuk. Znelo teraz tak, akoby niekto cez skalnú štrbinu dýchal. Dych bol jednosmerný a schytával so sebou studený vzduch. Začínalo byť chladno. Schytávala ju smrteľná úzkosť, lebo si uvedomovala, že sa to k nej blíži. Viac nemeškala. Vychytila sa a bežala dolu chodníkom k múranici. A podivný huk akoby bol len na to čakal, roztiekol sa a naplnil dolinu. Lial sa jej na päty, padal zhora, zošúchaval s z bokov, utekal proti nej. Bol na všetkých stranách a mocnel. Jednako mu chcela uniknúť, lebo nemienila umrieť bez Klementa. Bola už pri dverách a vtedy počula to pekelné zaryčanie ľudí, ktoré aj jej muža preľaklo. Úchytkom obzrela sa po Magdušinej drevenici, ale nevidela nič, lebo mala oči slzami zaliate. Túto hrôzu v Piargoch prežili iba dvaja ľudia Klement a Johanka. Klement si našiel prácu na železnici a Johanka je už ôsmy mesiac samodruhá. Ak nás ešte šťastie neopustí, budeme mať dieťa. Možno bude chlapec. A ja by som rada, keby sa podal na otca.