/p>

  • 1. časť je lyrickoepická a 2. reflexívno-symbolická

Slovensko mladé, rodisko moje aj mohyla mojich kostí, v tebe mám pekných obrazov dvoje, aj dvoje veľkých ľúbostí. Ako je krásna tá moja deva, aká k nej ľúbosť vo mne horieva tak ty, a k tebe otčina. Ako tys pekná krajina moja ako mladistvosť milá mi tvoja tak pekná milá Marína.

Chcel bych vás objať kraje, rodiny náručie úzke, šíri cit, jak mi je sladko v ňadrách Maríny objatie vaše pocítiť. Jak mi je blaho nič, nič nežiadať, z objemu v objem naveky padať, troch nebies slasti prijímať. Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine, a obe v jednom objímať.

A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov? Ružových tvárí hlaď jará? Či údov sila? Či strmosť krokov? Toto sa všetko zostará!

Po strate Márie:

Víla ty zostaň tam v svojom nebi mňa ešte zemské viažu potreby a vlasť moja je na zemi.

Láska k žene a láska k vlasti sú dve hodnoty, ktoré si vzájomne neprekážajú:

Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať.

Keď básnik postupne poznáva, že jeho láska naráža na neprekonateľné spoločenské prekážky, zrieka sa jej, i keď s určitým pocitom bôľu. Keď sa Marína mení na vidinu, básnik ju nenasleduje:

A ľúbosť? - ľúbosť k deve umrela, keď umrela moja deva; Víla! ty zostaň tam v svojom nebi - mňa ešte zemské viažu potreby a vlasť moja je na zemi!