Všeobecný prehľad Dlho predtým ako mohla byť objavená existencia vírusov, už bolo známe, že okrem parazitov a baktérií musí existovať ďalší infekčný pôvodca nákazy. Bádatelia Loeffler a Frosch v roku 1897 zistili, že tento pôvodca nákazy musí byť menší než baktéria, pretože môže prejsť filtrom neprepúšťajúcim baktérie. Je ultrafiltračný. Pretože sa vírusy nedajú vidieť svetelným mikroskopom, sú ultravizibilné. Nakoniec sa nevydarilo žiadne z rozmnožovaní na živných pôdach, ktoré boli použité na kultiváciu baktérií. Preto sa ich kultivácia považovala za nemožnú. Táto klasická definícia však s narastajúcimi znalosťami o vírusoch vyžadovala zlepšenie, lebo kultivovať sa nedajú napríklad aj baktérie. Vírusy, toto slovo pochádza pravdepodobne zo Sanskritu (India) a pôvodne znamenalo jed, sú v hostiteľskej bunke uložené parazity. Ako dedičný materiál obsahujú buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA). Tieto nukleové kyseliny obsahujú stavebný plán pre vírusovú partikulu, ktorá sa označuje ako virión. Tieto nukleové kyseliny predstavujú vlastný „infekčný princíp“ vírusu. Na rozdiel od baktérií nemajú vírusy vlastnú látkovú výmenu. Sami nemôžu vyrábať bielkoviny. Chýbajú im obzvlášť dôležité enzýmy na získavanie energie, ktorými disponuje každá bunka. Ich vnútorná štruktúra sa teda preto značne odlišuje od vnútornej štruktúry bunky. Na vlastné rozmnožovanie potrebujú vírusy organely ich hostiteľskej bunky. Systém syntézy hostiteľskej bunky sa vírusom „preprogramuje“ na produkovanie zložiek vírusu. Zložky vírusu sa nakoniec spoja spolu so svojimi nukleovými kyselinami do kompletného vírusu a sú potom z bunky uvoľnené. Vírusy sa orientujú na špecifických hostiteľov. Možno rozlišovať animálne vírusy, teda vírusy infikujúce zvieratá, a dokonca vírusy infikujúce baktérie. Tieto sa nazývajú fágy.
Stavba vírusov V jadre vírusu sa nachádza dedičná informácia. Táto je kódovaná jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou deoxyribonukleovou (DNA) alebo jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou ribonukleovou (RNA). Kyselina nukleová je vo forme vlákna, zriedkavo kruhu alebo v prípade RNA-vírusov v jednotlivých partikulách RNA. Tieto nukleové kyseliny sú obklopené proteínovým obalom. Tento sa nazýva kapsid. Kapsid pozostáva z mnohých rovnakých častí, kapsomér. Kapsoméry pozostávajú z ďalších proteínových častí. Kapsid obsahujúci kyselinu nukleovú sa označuje ako nukleokapsid. Osobitné usporiadanie kapsomér vedie k typickej vonkajšej forme daného vírusu. Môže byť kockovitá (kubická), pozostávať z trojuholníkovitých plôch (ikozaedrická), špirálovitá (helikálna) alebo vláknitá (filamentárna). Pri bakteriofágoch existujú okrem toho komplexné štruktúry s funkčnými časticami. U niektorých vírusov je nukleokapsid v ďalšom obale, v púzdre. Stena púzdra má výbežky z glykoproteínov, ktoré sa nazývajú spiky alebo peploméry. Sú spoluzodpovedné napr. za prichytenie sa na povrchu hostiteľa, a tým za špecifickosť hostiteľa vírusu. Pre rozmnožovanie vírusu v hostiteľskej bunke majú okrem toho význam isté štrukturálne proteíny. Tieto môžu vyvíjať enzymatickú aktivitu. K týmto enzýmom patria okrem iných aj neuraminidáza, reverzná transkriptáza a DNA-polymeráza.
Čelade vírusov Podobne ako pri svete rastlín a živočíchov sa ľudia pokúsili klasifikovať vírusy. Primerane technickému vývoju boli pritom použité najrozličnejšie znaky. Dnes zohrávajú úlohu už len fyzikálno-chemické hľadiská. Objavenie vonkajšieho tvaru vírusu röntgénovou štrukturálnou analýzou a dešifrovanie genetického kódu vírusu boli medzníkom vo vývoji. Zhruba možno vírusy rozdeliť na také, u ktorých je nositeľom dedičnej informácie kyselina deoxyribonukleová (DNA) alebo kyselina ribonukleová (RNA).
Viroidy Ako viroidy sú označované krátke nukleové kyseliny, ktoré sa okrem toho vyznačujú nízkou molekulárnou hmotnosťou (70 000 – 120 000 dalton). Majú tyčinkovitý tvar a pozostávajú z kruhovitej kyseliny ribonukleovej (RNA). Viroidy sú neživé. Nemajú látkovú výmenu a nemôžu sa ďalej rozmnožovať. Okrem toho im na rozdiel od vírusov chýba obal. Jedná sa takpovediac „nahý“ stavebný plán na bielkovinu. Podrobnosti o ich rozmnožovaní v infikovanej bunke nie sú známe. Rajčina je napríklad napádaná tomato spindle tuber viroidom. Viroidmi spôsobené ochorenia nie sú u človeka dosiaľ známe.
Najznámejšie vírusové ochorenia
Chrípka, influenza Prehľad
Vírus chrípky Chrípka je akútne, ťažké ochorenie vyskytujúce sa väčšinou v epidémiách počas studeného ročného obdobia, ktoré treba rozlišovať od zvyčajného prechladnutia resp. chrípkového infektu. Toto ochorenie je spôsobované chrípkovými vírusmi, ktoré často menia svoj fenotyp, a nezriedka sa končí – hlavne u starších osôb a osôb s ochoreniami pľúc alebo srdca – smrteľne. Symptómami sú vysoká horúčka, bolesti hlavy a končatín, ako aj kašeľ, zachrípnutie a bolesti hrdla. Dodatočne dochádza často k bakteriálnej infekcii zasiahnutých slizníc. Následkami sú napr. zápal pľúc alebo zápal srdcového svalu. Jednoznačná diagnóza je ťažká najmä v počiatočnom štádiu, pretože symptómy môžu byť podobné symptómom jednoduchého ochorenia z prechladnutia. Za chrípku však hovorí náhly začiatok choroby a ťažký celkový pocit choroby. Dnes existuje rada liekov, ktoré umožňujú chrípkovú terapiu, vychádzajúcu zo symptomatickej liečby. Novú špecifickú možnosť terapie predstavujú takzv. inhibítory neuraminidázy. Tieto účinné látky blokujú účinok vírusového enzýmu neuraminidázy, ktorý je potrebný na uvoľnenie nových vírusových častíc z infikovaných buniek, a tým na šírenie vírusu. Liečba by sa mala začať čo najskôr, najneskôr do 48 hodín po objavení symptómov.
Definícia / Všeobecné informácie Pomenovanie chrípka pochádza z francúzštiny a znamená vlastne „rozmar“, „náladu“. Pravdepodobne sa to dá odvodiť z náhleho, nesúvislého výskytu ochorenia. Pojem influenza je odvodený z latinčiny a znamená „vplaziť sa“, „vtekať“. Chrípka resp. influenza je akútne sa vyskytujúce, horúčkovité, vírusmi spôsobené ťažké infekčné ochorenie. Na rozdiel od chrípkového infektu, choroby z prechladnutia, sa pri influenze jedná o vážne ochorenie, ktoré je často spojené s komplikáciami a vedie k smrti. Vyskytuje sa hlavne epidemicky, tzn. početne v určitej dobe na určitom mieste, a uprednostňuje chladné ročné obdobie. Vo väčších časových odstupoch cca. od 15 do 20 rokov sú pozorované rozšírenia na celom svete, takzvané pandémie. Najťažšou dodnes známou pandémiou bola zo Španielska pochádzajúca španielska chrípka od 1918 do 1920. Vtedy na celom svete ochorelo asi 500 miliónov ľudí. Predpokladá sa, že na túto influenzu zomrelo asi 22 miliónov ľudí. Ďalšia rozsiahla pandémia sa začala v roku 1957 v Ázii (ázijská chrípka). Taktiež z Ázie sa šírila aj v rokoch 1968 až 1969 Hongkongská chrípka. Posledná väčšia pandémia bola zaznamenaná v roku 1989 vo Veľkej Británii a vo Francúzsku. Keď v Hongkongu v roku 1997 počas veľmi krátkej doby zomrelo šesť ľudí na chrípku, zapríčinenú prenesením vírusu z hydiny na človeka, mohlo sa prepuknutiu pandémie zabrániť iba núdzovým zabitím hydiny. Pri výskyte pandémií sa vychádza z osobitostí chrípkových vírusov. Tieto vírusy môžu prežívať prednostne v hydine (sliepky a kačice) ale aj v ošípaných bez toho, aby u zvierat vôbec vyvolali nejaké ochorenie. Práve v ázijských krajinách, kde človek a zviera často žijú na malom priestore, môžu tieto vírusy veľmi ľahko prejsť na človeka. Pôvodca ochorenia Chrípka je spôsobovaná chrípkovými vírusmi typov A, B a C. Vírusy typu A vykazujú mimoriadne často zmeny ich antigénovej štruktúry, ktoré sú v prvom rade vyvolávané zmenami dvoch bielkovín (hemaglutinínom a neuraminidázou), ktoré sa nachádzajú v schránke vírusu. Sú zodpovedné za epidemický resp. pandemický výskyt influenzy, kým vírusy typu B a C podmieňujú skôr ojedinelé ochorenia. Ak sa objavia antigénové varianty vírusov, neexistuje žiadna imunita obyvateľstva vďaka skôr prekonaným chrípkovým ochoreniam. O to dôležitejšie sú ochranné očkovania. Cesta šírenia infekcie Influenza sa prenáša kvapôčkovou infekciou, napr. kýchaním, kašľaním, hovorením, ako aj priamym kontaktom, napr. podávaním rúk alebo bozkávaním. Vírusy osídľujú sliznice horných dýchacích ciest. Ide o povrchovú infekciu, pretože vírusy sa rozmnožujú v bunkách slizníc a tieto prednostne poškodzujú. Chrípkové vírusy typu A sa vyskytujú aj u cicavcov (napr. u ošípaných) a vtákov. Typ B sa vyskytuje len u človeka. Inkubačná doba Doba od infikovania až do výskytu prvých symptómov činí niekoľko hodín až tri dni. Možnosti nákazy Človek, ktorý sa nakazil chrípkovým vírusom, je už počas inkubačnej doby, čiže keď sa u neho samého ešte neobjavili žiadne symptómy, nákazlivý. Toto nebezpečenstvo nákazy spravidla pretrváva tri až päť dní po výskyte symptómov. Deti môžu prenášať vírus dokonca asi až sedem dní po objavení sa symptomatiky. Symptómy Ochorenie začína náhle prudkým stúpnutím horúčky, často sprevádzaným zimomriavkami a návalmi potu. Dodatočne sa objavujú ťažké bolesti hlavy a údov; pacienti sa cítia ťažko chorí. Rozmnožením vírusov v horných dýchacích cestách dochádza k dráždivému kašľu, zachrípnutiu, bolestiam hrdla, často aj k bolestiam za hrudnou kosťou. Dôsledkom poškodení slizníc vzniká nebezpečenstvo bakteriálnych superinfekcií. Ak sa týmto zabráni, je nekomplikovaná chrípka po asi jednom týždni prekonaná. Často sa dodatočne objavujú bakteriálne superinfekcie spôsobené Haemophilus influenzae, stafylo-, strepto- a pneumokokmi. Následkom toho dochádza k zápalom pľúc, zápalom stredného ucha alebo zápalom srdcového svalu. Zriedkavo sú pozorované prenosy ochorenia na žalúdočno-črevný trakt a centrálny nervový systém. Diagnóza Dôsledkom nešpecifických symptómov na začiatku choroby je chrípka v tejto fáze len ťažko rozoznateľná od choroby z prechladnutia. Ak už naproti tomu existuje epidémia, je influenza podľa symptómov s vysokou pravdepodobnosťou rýchlo identifikovateľná. Pri priebehu chrípky bez komplikácií nie je laboratórna diagnostika potrebná. Ak ide o ťažké ochorenie alebo ak sa objavia komplikácie, sú nutné laboratórne vyšetrenia
AIDS
Prehľad a štatistika AIDS je skratka pre Acquired Immuno Deficiency Syndrome (syndróm získanej imunodeficiencie), HIV pre Human Immunodeficiency Virus (vírus ľudskej imunodeficiencie). Na začiatku 80-tych rokov došlo v Kalifornii a New Yorku najprv prevažne u homosexuálnych mužov k výskytu dosiaľ neznámeho ochorenia. 1984 bol ako spúšťač choroby identifikovaný vírus HIV a AIDS bol definovaný ako syndróm rôznych ochorení rovnakej príčiny. Od prepuknutia pandémie sa až doteraz vírusom HIV celosvetovo nakazilo viac než 60 miliónov ľudí. V súčasnosti žije asi 42 miliónov ľudí s vírusom HIV (stav: december 2002). V minulom roku sa na celom svete vírusom HIV nakazilo asi 5 miliónov ľudí. Okolo 3,1 milióna ľudí zomrelo v roku 2002 na následky infekcie vírusom HIV, z toho len 2,3 milióna v Afrike. Tak sa AIDS stal príčinou úmrtí číslo 1 už aj v afrických štátoch ležiacich južne od Sahary. AIDS je medzičasom na celom svete štvrtou najčastejšou príčinou smrti. V Nemecku sa od začiatku šírenia vírusu HIV infikovalo asi 60 000 ľudí, z toho 20 000 ľudí zomrelo. Teraz žije v Nemecku s infekciou HIV necelých 40 000 ľudí, z toho necelých 30 000 mužov a dobrých 8 000 žien. Zaujímavé je, že tento počet každým rokom stúpne o približne 2000, lebo vďaka lepším liečebným možnostiam zomiera na AIDS stále menej ľudí. Tak ako i predtým, aj dnes dochádza k najčastejšiemu nakazeniu sa vírusom HIV pri sexe s rovnakým pohlavím - medzi mužmi: každá druhá infekcia sa týka homosexuálnych mužov. Medzičasom sa homosexuáli infikujú častejšie ako narkomani užívajúci drogy intravenózne, ktorí boli doteraz pokladaní za druhú najväčšiu postihnutú skupinu. V súčasnosti žije len napr. v Nemecku okolo 5 000 HIV-pozitívnych s diagnózou AIDS, t. zn., že u nich infekcia vírusom HIV viedla k oslabeniu imunitného systému, takže sa u nich už vyskytujú určité choroby (takzvané AIDS - definované choroby). Prenos môže nastať krvou alebo krvnými produktami, nechráneným pohlavným stykom, prenosom z matky na dieťa (čiže počas tehotenstva), pri pôrode (vertikálnou transmisiou) alebo dojčením. Ochorenie prebieha v niekoľkých štádiách Krátko po nakazení vírusom HIV môže dôjsť k výskytu takzvaného akútneho ochorenia vírusom HIV. Symptómy sú nešpecifické a podobné symptómom chrípkovej infekcie. Akútna infekcia vírusom HIV spravidla odznieva bez následkov po niekoľkých dňoch. Nasleduje interval bez prejavov choroby, trvajúci niekoľko rokov až desaťročí, v ktorom je infekcia dokázateľná len krvným vyšetrením najskôr 6 – 8 týždňov po infikovaní. V tejto situácii však infekcia vírusom HIV „neodpočíva“, ako sa predtým predpokladalo; skôr sa jedná o dynamický dej, pri ktorom každý deň vznikajú, resp. sú umrtvované miliardy nových vírusov. Neskôr, v prípravnom štádiu ochorenia na AIDS, dochádza ku stále častejším typickým infekciám. Príklad ochorenia na AIDS je definovateľný stratou hmotnosti, ťažkými infekčnými ochoreniami a istými druhmi rakoviny. Takzvanými antiretrovírovými liekmi, ktoré cielene pôsobia proti rozmnožovaniu vírusu HIV, je dnes možné prepuknutie, resp. postupovanie infekcie HIV veľmi dlho odďalovať. Aktuálne informácie AIDS je stále hlavne ochorením krajín druhého a tretieho sveta. Len 1,5 mil. zo 42 miliónov žijúcich ľudí infikovaných vírusom HIV sú obyvateľmi západných priemyselných štátov. Iba tento malý podiel má na základe funkčného systému zdravotníctva tú možnosť, poskytnúť liečbu zodpovedajúcu aktuálnemu vedeckému štandardu. Pokroky výskumu, najmä plynulý vývoj vždy nových liečiv, viedli k značnému predĺženiu života postihnutých: výskyt AIDS sa odďaľuje, choroba sa stala liečiteľnou. Infekcia vírusom HIV sa tým z akútneho ohrozenia života mení na chronické ochorenie, ktoré pri dobre fungujúcej liečbe prináša so sebou aj po dlhé roky len málo obmedzení. Táto potešujúca situácia však v bohatých krajinách vedie k značnému úbytku rozvážnych opatrení (safer = bezpečný sex a.i.); ľudia sa zdanlivo domnievajú, že sú v bezpečí. AIDS je však aj naďalej smrteľnou chorobou, infekcia vírusom HIV alebo AIDS stále môžu viesť k veľkým telesným, psychickým, psychosociálnym a hospodárskym problémom. Úplne iná je situácia napr. v Afrike. Odhaduje sa, že je tam v súčasnosti infikovaných dobrých 29,4 milióna ľudí. AIDS sa medzičasom stal otázkou existencie pre radu štátov. Preto je postoj prezidenta Južnej Afriky obzvlášť nepochopiteľný. Ten existenciu AIDS ako samostatného ochorenia spochybňuje a hovorí o ochorení z chudoby. Takéto nebezpečné tvrdenie podobného druhu bolo šírené pred niekoľkými rokmi aj v Nemecku pod heslom „lož o AIDS“. Vďaka medzičasom už existujúcemu presnému pochopeniu infekcie vírusom HIV a AIDS je dávno dokázaná neudržateľnosť takýchto tvrdení. Pôvodca ochorenia Pôvodca ochorenia je jednopovrazcovitý RNA vírus, ktorý nesie názov Humano Immuno Deficiency Virus (HIV) a patrí ku skupine retrovírusov. Retrovírusy sú zase „členmi“ rodu lentevírusov. Pre tieto vírusy je charakteristické, že sa ich po následnej infekcii doposiaľ ešte nikdy nepodarilo úplne z tela eliminovať, a že časový úsek medzi nakazením a prepuknutím choroby (obdobie latencie) je relatívne dlhý. Existujú hlavne dva druhy vírusov HIV: HIV-1 vyskytujúci sa na celom svete, HIV-2 vyskytujúci sa naproti tomu najmä v západnej Afrike. Obidva typy vírusov sa odlišujú vo svojej sekvencii RNA a vo svojej virulencii. Tak je vírus HIV-2 geneticky viac podobný SIV („opičiemu vírusu AIDS“) mačiakov zelených, HIV-1 je viac podobný SIV šimpanzov, je viac podobný, než sú oba typy vírusov HIV medzi sebou. Pomocou vysoko špecializovaných molekulárnych biologických, štatistických a matematických postupov sa mohol posúdiť prestup typov vírusov SIV na človeka v prvej polovici 20. storočia, pravdepodobne okolo r. 1930. Tým sa vyvrátili všetky iracionálne postupy vysvetlení (vírus HIV vyvinutý v tajnom laboratóriu CIA alebo KGB a pod.). Aby vírus HIV mohol napadnúť a zničiť ľudskú bunku, potrebuje na bunkách isté povrchové štruktúry (receptory). Na tieto receptory sa môžu naviazať proteíny vírusu HIV na základe princípu „kľúč – zámok“. Určité bunky imunitného systému takéto receptory vlastnia; sú to takzvané T-lymfocyty, Langerhansove bunky kože a makrofágy, ale aj určité mozgové bunky; tieto sú hostiteľskými bunkami vírusu HIV. Pod makrofágmi rozumieme „požieracie bunky“ organizmu, ktoré sú o.i. zodpovedné za ničenie baktérií. T-lymfocyty majú význam pre koordináciu a efektivitu imunitného systému; ak sú vo svojom počte značne zredukované, imunitný systém už nemôže plniť svoje úlohy. Retrovírusy majú genóm (nositeľ genetickej informácie), ktorý pozostáva z RNA. Vlastnia reverznú transkriptázu, t.zn. enzým, ktorý môže RNA vírusu prepísať do DNA. Tento krok je potrebný, aby mohli byť dedičné informácie vírusu HIV vbudované do genómu ľudskej bunky. Definície Dôležité je rozlišovanie HIV od AIDS. HIV sa označuje vírus, ktorý po variabilnej dobe latencie (pozri vyššie) môže viesť k chorobnému syndrómu AIDS. To znamená, že človek infikovaný vírusom HIV môže byť úplne zdravý, a to práve tak dlho, až kým po prvýkrát neochorie na „AIDS -definovanú chorobu“. Tieto „AIDS -definované choroby“ sú uvedené v samostatnom odseku (pozri dole). Ak je choroba úspešne vyliečená, nenastáva nijaké „preradenie do nižšej kategórie“. Treba dbať na to, že tieto definície sú tvorené ľuďmi. Kategorizácie sú dôležité vtedy, keď majú zabezpečiť jednoznačnosť, nie však, keď môžu ľuďom škodiť. V našej spoločnosti je pojem „AIDS“ občas ešte stále negatívne stíhaný. Aby sa vyhlo diskriminácii, hovoria dnes ošetrovatelia celkom všeobecne o pacientoch infikovaných vírusom HIV, nezávisle od štádia ich infekcie vírusom HIV. Rozdelenie štádií Od r. 1933 je rozdelenie štádií spresnené, tým že sa rozlišujú tri štádiá uskutočnenej infekcie vírusom HIV. Klasifikácia pochádza zo Centers for Disease Control (CDC), z amerického spolkového úradu pre infekčné choroby a prevenciu. Podľa už vyskytujúceho sa ochorenia sa na rozdelenie štádií používajú veľké písmená A, B, alebo C. Podľa počtu ešte existujúcich T-lymfocytov sa danému písmenu priradí číselná hodnota, takže vzniká klasifikácia od A1 po C3, teda matrix 3x3. Pri viac než 500 T-lymfocytoch krvi sa priradí 1, pri 200-499 bunkách 2 a pri menej než 200 – 3. V dôsledku dobrých liečebných možností je najnovšie zmysel tejto klasifikácie opäť spochybnený. A HIV-pozitív, infekcia nová alebo asymtomatická Ako HIV-pozitív je označovaná každá osoba, u ktorej bol priamo alebo nepriamo v krvi dokázaný vírus HIV. Asymtomatický znamená, že neexistujú žiadne subjektívne ťažkosti. V tejto situácii sa môže vytvoriť takzvaný syndróm lymfadenopatie (LAS), ktorý vedie k zväčšeniu lymfatických uzlín na rôznych miestach tela. Lymfatické uzliny majú potom v priemere viac než 0,5 cm (okrem oblasti slabín, tú v normálnom prípade merajú až do 1 cm) a ich stlačenie nie je bolestivé. Nezávisle od toho dochádza počas 1-3 týždňov v 70% prípadov k infekcii, k takzvanému akútnemu ochoreniu na vírus HIV, ktoré prebieha podobne ako chrípková infekcia, a je s ňou preto ľahko zameniteľná. Objavujú sa všeobecné symptómy ako únava, bolesti hlavy a údov, hnačky, zvracanie, strata chuti do jedla a horúčka. Trochu osobitnejšie sú symptómy ako zápal hrdla, napuchnuté lymfatické uzliny a vyrážky, ktoré sa vyskytujú najmä v hornej časti tela. Pritom sa objavujú fľaky veľké až 1 cm, ktoré môžu byť aj trochu napuchnuté; buď trochu svrbia, alebo nesvrbia vôbec. Tieto vyrážky v priebehu 1-2 dni opäť zmiznú. B HIV-pozitív, asociačné ochorenia Stredné štádium infekcie vírusom HIV má nasledovné symptómy: • opakovaná horúčka okolo 38,5 °C, ktorá nemá žiadnu inú príčinu • hnačky (diarrhoe), ktoré sa vyskytujú dlhšie než mesiac a nemajú nijakú inú príčinu • napadnutie ústneho otvoru a nosohltanu plesňou (orálna a/alebo faryngálna Candidiasis) • napadnutie vulvy alebo vagíny plesňou (chronické alebo ťažko liečiteľné) • opar na viacerých miestach alebo vyskytujúci sa opakovane • nervové ochorenia na pažiach a nohách (periférna neuropatia) • zmeny tkaniva na krčku maternice • belavé, chlpato pôsobiace zmeny ústnej sliznice (orálna leukoplakia) • infekcia listériami (druhom baktérií) • bakteriálna infekcia ciev (bacilárna angiomatóza) • zápaly v oblasti panvy, napr. s abscesom vo vajíčkovodoch resp. vaječníkoch
C AIDS
Syndróm AIDS (kedysi nazývaný aj „plný obraz AIDS“) je charakterizovaný resp. definovaný: • veľkou stratou hmotnosti (wasting syndrom) • značnými obmedzeniami funkcie mozgu, masívne intelektové straty (encefalopatia pri infekcii HIV) • oportunistickými infekciami parazitmi, vírusmi, baktériami, plesňami alebo protozoami s ochoreniami ako napr. tuberkulóza, toxoplazmóza, opakovaný bakteriálny zápal pľúc, pneumónia Pneumocystis-carinii/nádory v pľúcach, v pažeráku alebo v žalúdku. • infekciami CMV rôznych orgánov, najmä sietnice, ale aj všeobecne vtákmi prenášaná plesňová infekcia mimo pľúc (extrapolmonálna kryptokokóza) • chronickou infekciou čriev druhom prvokov (kryptosporidióza) • infekciou s takzvanými atypickými mykobaktériami (príbuzné baktériám spôsobujúcim tuberkulózu) • progresívnou multifokálnou leukoencefalopatiou, vírusom podmienené ochorenie demyelinizácie mozgu • zhubnými ochoreniami vyvolanými vírusom HIV, ako Kaposiho sarkóm, zhubné lymfómy, rakovina krčku maternice (karcinóm cervixu)