Veľryby a delfíny v ohrození

Priateľ človeka a predsa je zabíjaný!

Vzťah medzi človekom a delfínmi trvá už tisíce rokov. Delfíny sa objavujú už na prehistorických rytinách z južnej Afriky a oveľa častejšie aj na keramike a freskách z antického Grécka, často v spoločnosti gréckych bohov Apollóna, Poseidóna a iných. Na Kréte boli dokonca delfíny uctievané ako bohovia. Rímsky historik a spisovateľ Plinius starší a neskôr jeho synovec Plinius mladší popisujú prípady priateľstva delfínov s ľuďmi, predovšetkým s chlapcami, a tiež rozprávajú o niektorých stredomorských osadách, kde delfíny pomáhali rybárom chytať ryby tým, že im ich naháňali do sietí.Aj o veľrybách sa ľudia zmieňujú od pradávna, i keď ich povesť nie je vždy tak jednoznačne kladná ako povesť delfínov. Novozélandskí Maorovia však dodnes uctievajú nielen delfíny, ale i veľryby ako magické a posvätné zvieratá. Správy o priateľstve týchto živočíchov s človekom nie sú však iba bájami.Iba v tomto storočí existuje niekoľko doložených prípadov, kedy sa delfíny nebáli kontaktu s človekom, či ľudskú spoločnosť dokonca vyhľadávali (slávny je napr. prípad delfína Opo z Nového Zélandu alebo prípad delfína z írskej zátoky Dingle Bay). Ani spolupráca medzi ľuďmi a delfínmi neskončila. Príslušníci kmeňa Imragenov v Mauretánii dodnes lovia ryby pomocou delfínov, ktorí im ich naháňajú do sietí. Existujú i dobre doložené prípady. Z tohto storočia, kedy delfíny zachránili ľudí pred utopením (americký časopis Natural History napr. popísal udalosť, kedy delfín v roku 1943 na Floride zachránil topiacu sa ženu).

Veľrybie mäso

Veľryby sa kedysi lovili pre kostice, tuk a v menšej miere tiež pre mäso. Všetky tieto produkty okrem veľrybieho mäsa dnes už spoľahlivo a lacne nahradil chemický priemysel (i keď jeho rozvoj má tiež záporné stránky v podobe znečistenia životného prostredia).Veľrybári kedysi väčšinu mäsa vyhadzovali späť do mora, keďže lov bol zameraný hlavne na získavanie veľrybieho tuku. V Japonsku sa veľrybie mäso stalo významnou zložkou výživy obyvateľstva po skončení druhej svetovej vojny, kedy bola táto zdevastovaná krajina nútená využiť každý dostupný zdroj bielkovín. Na jedálničky luxusných reštaurácií sa dostalo až v 80. rokoch. Vzhľadom k všeobecnému zákonu komerčného lovu je totiž veľmi žiadané, a teda aj drahé, a do Japonska sa dnes dokonca pašuje. Na trh ho dodávajú i "vedci", ktorí ho v skutočnosti k výskumu vôbec nepotrebujú.

Hospodárenie s veľrybami?

Keď IWC v roku 1982 vyhlásila celosvetové moratórium na celý komerčný lov všetkých druhov veľrýb, poverila zároveň Vedecký výbor IWC k vypracovaniu nových matematických pravidiel na reguláciu a obmedzenie lovu. V roku 1944 boli tieto nové pravidlá IWC (tzv. Revised management procedure /RMP/ - Upravené postupy pri riadení veľrybárstva) schválené. To však neznamená, ako nesprávne tvrdí Nórsko a Japonsko, že komerčný lov môže byť obnovený. Súčasné stavy úplnej väčšiny populácií veľrýb sú také, že podľa nových pravidiel by ich lov bol zakázaný ešte desiatky rokov - IWC by nemala povoliť ulovenie ani jedinej ohrozenej veľryby. Greenpeace spolu s inými organizáciami na ochranu životného prostredia žiada, aby nové pravidlá boli upravované. Musia byť brané do úvahy nasledujúce skutočnosti:

Nové poznatky o podvádzaní IWC zo strany veľrybárskych štátov. Rusi napr. v roku 1961 nahlásili IWC, že 4 veľrybárske flotily ulovili vo vodách Antarktíny 270 veľrýb. V skutočnosti len 1 z týchto flotíl ich ulovila 1.568.

Vážne nedostatky a nespoľahlivosť metód odhadovania stavu veľrybích populácií: dva rôzne odhady počtov vráskavca v rovnakej antarktickej oblasti získané dvoma rôznymi expedíciami sa napr. líšili o 250 %.

Stále sa zhoršujúci stav morského ekosystému.

Nízka rozmnožovacia schopnosť veľrýb. Podľa matematika Colina Clarka dokonca nie je možné vytvoriť trvale udržateľný a zároveň ziskovo orientovaný spôsob využívania pomaly sa množiacich populácií, keďže zisk zo zabitia celej populácie naraz je väčší ako zisk z postupného využívania tejto populácie.

Žiadne pravidlá veľrybárstva zatiaľ nezastavili decimovanie veľrybých populácií vedúcich takmer k vyhubeniu.

Krutý lov

I keď sa dnes k lovu veľrýb používa harpúna s výbušnou hlavicou, ktorá má zviera rýchle usmrtiť, utrpenie veľrýb je značné. Ani dodatočná rana z pušky niekedy veľrybu nezabije a zviera prežíva dlho bolestnú smrť na konci lana.

Namiesto harpúny ďalekohľad a kameru

Radšej ako veľryby naďalej nezmyselne loviť, mali by Japonci a Nóri rozvíjať dnes stále populárnejšie a výnosnejšie odvetvie turistiky - pozorovanie veľrýb. V roku 1993 vykázali "veľrybie safari" na celom svete zisky vo výške 300 mil. USD. Celkový výťažok nórskeho lovu za rovnaké obdobie bol 700 mil. USD. Dokonca i v Nórsku sa pozorovanie veľrýb rozširuje. Jedna firma mala v roku 1993 obrat 750000 USD a turisti v prístavnom meste zanechali ďalšie 3 mil. USD. Ak prestanú Nóri a Japonci loviť veľryby, hospodársky krach im rozhodne nehrozí.

Veľrybárstvo

Lov veľrýb v člnoch a pomocou harpúny je prastarým spôsobom získavania obživy. Rozmach moderného eľrybárstva v druhej polovici 19. storočia a priemyslové veľrybárstvo v 20. storočí však spôsobili rozsiahlu decimáciu veľrybích populácií. Za 80 rokov ulovili veľrybári viac ako 2 mil. veľrýb. Podľa odhadov vedeckého výboru (IWC) ostalo z pôvodnej populácie 250 tisíc vráskavcov obrovských vo vodách Antakrtídy 450 jedincov. Iné veľryby na tom nie sú oveľa lepšie.Už v 5. storočí sa rímsky historik Orosius vo svojom diele zmieňuje o arktických výpravách na lov veľrýb vedených z Nórska. Zlatý vek veľrybárstva však nastal až v 18. storočí. Angličania, Holanďania a Dáni začali drasticky loviť pomalé veľryby grónske. Za krátko boli tieto bohaté loviská spustošené.V roku 1868 uviedol Nór Svend Foyn na trh nový a vysoko efektívny vynález - harpúnové delo. Osud veľrýb bol spečatený. I tie najrýchlejšie a najväčšie druhy veľrýb sa stali ľahkou korisťou. Vo vodách okolo Antarktídy bola v roku 1904 založená prvá veľrybárska stanica. V roku 1908 už v tejto oblasti lovili veľryby Nóri, Briti, Američania. V 20. rokoch bolo podľa údajov samotných veľrybárov vo vodách okolo Antarktídy ulovených 134.307 veľrýb. V tej dobe sa vo svetových moriach objavili veľrybárske flotily, skladajúce sa z materskej spracovateľskej lode doprevádzanej menšími harpúnovými loďami. Veľrybári mohli stráviť na lodi niekoľko mesiacov a pritom rýchlo spracovávať ulovené veľryby. V desaťročí 1930 - 1940 bolo vo vodách Antarktídy ulovených 314.851 veľrýb.

Drastické poklesy počtu veľrýb v prvej polovici 20. storočia a zaplavenie trhu veľrybím trhom zásadne ohrozili ďalšiu existenciu veľrybárskeho priemyslu. V roku 1931, kedy 93 % svetového úlovku veľrýb už pochádzalo z antarktických morí, bola 26 veľrybárskymi štátmi podpísaná Medzinárodná zmluva o regulácii veľrybárstva a v roku 1938 bola vytvorená prvá chránená oblasť pre veľryby v moriach okolo Antarktídy. V roku 1949 bola založená Medzinárodná veľrybárska komisia (IWC), ktorej cieľom bolo vytvoriť ekonomicky udržateľné veľrybárstvo. Komisia však iba nemo prizerala ďalšiemu decimovaniu. Už v roku 1955 bola Antarktída opäť naplno sprístupnená veľrybárom.

Až v 70. rokoch nastal v IWC obrat. Ďalšie poklesy veľrýb a silný nátlak verejnosti na politických činiteľov, vyvolaný ráznymi protestmi skupín na ochranu životného prostredia, viedli k prvým skutočným krokom k rozumnej a účinnej ochrane veľrýb. V roku 1979 bola vytvorená chránená oblasť Indického oceánu a bol zakázaný priemyslový lov všetkých druhov veľrýb. V tomto roku bola uzatvorená posledná austrálska veľrybárska stanica.Stanovy IWC umožňujú členským krajinám odvolať sa proti akémukoľvek uzneseniu komisie do stanovenej lehoty 90 dní. Ak sa tak stane, rozhodnutie komisie prestáva byť pre tieto krajiny záväzné. V roku 1982 sa proti nariadeniu moratória na lov veľrýb odvolali ZSSR, Nórsko, Japonsko a Peru. V roku 1987 však i tieto krajiny prestali pod hrozbou obchodných sankcií zo strany USA loviť veľryby pre obchodné účely.Každá krajina v IWC môže zabiť, uloviť alebo spracovať veľrybu pre účely vedeckého výskumu. Island, ktorý sa proti moratóriu neodvolal, už v roku 1985 ulovil 200 veľrýb v rámci tohto vedeckého lovu. Japonsko každoročne od roku 1987 loví veľryby vo vodách Antarktídy pre "vedecké účely" a Nórsko tiež prevádza tento lov. Nielen že existujú nenásilné spôsoby vedeckého výskumu veľrýb, ale niektoré údaje získané lovom dnes vedci z IWC nepoužívajú. Island síce v roku 1990 prestal loviť veľryby pod zámienkou "vedeckého výskumu" a po prvýkrát po 43. rokoch nebola v islandských vodách človekom ulovená jediná veľryba, ale v tomto roku zažiadal o povolenie komerčného lovu. Potom čo mu komisia nevyhovela, rozhodol sa Island v roku 1992 opustiť IWC. Dodnes však veľrybárstvo neobnovil.Pravidlá IWC umožňujú pôvodným obyvateľom Grónska a Kanady loviť malé počty veľrýb pre účely obživy. Táto výnimka však bola niekoľkokrát zneužitá a Japonsko a Nórsko sa naďalej neúspešne snažia presvedčiť IWC, že pobrežný lov je súčasťou ich tradície a žiadajú pod touto výnimkou povoliť veľrybárstvo.Najväčším ohrozením ďalšieho prežitia veľrýb je však v súčasnej dobe obnovenie komerčného lovu nórskymi veľrybármi. Nórska vláda v roku 1993 navzdory protestom zo strany IWC, Európskeho parlamentu a vlády USA povolila obnovenie komerčného lovu vo vodách severovýchodného Atlantiku. Ak Nórsko nepodľahne medzinárodnému tlaku, existuje vážne nebezpečenstvo, že aj iné štáty obnovia lov veľrýb.