Úvod

Bunkový základ imunitných reakcií tvorí niekoľko bunečných tried, ktoré sú schopné spracovávať antigény. Tieto bunky sa nazývajú lymfatické a ich jednoduchá definícia je takmer nemožná. Pre imunológa je to bunka schopná reagovať na antigén, tvorbou napr. imunoglobulínu. Pre morfológa je to bunka s význačnou charakteristikou jadra, ktorá má buď veľmi primitívnu cytoplazmu alebo naopak obsahuje množstvo organel spojených so syntézou látok. Z vývojového hľadiska je lymfatická bunka splodinou diferenciačných pochodov v populácii buniek primitívneho mezenchýmu, ktorý sa postupne reorganizoval a integroval do mezodermu. Tieto diferenciačné pochody sú samozrejme rôznotvaré a v rôznych miestnych podmienkach a možno aj v rôznych obdobiach ontogenézy odlišné.

Imunita je vlastne jedným zo základných homeostatických mechanizmov, ktoré zaisťujú stabilitu vnútorného prostredia mnohobunkových živočíchov. Je to vlastne schopnosť brániť sa a odolávať cudzorodým organickým látkam (z lat.immunire-opevniť).Celý zložitý pochod obrannej odpovede označujeme ako imunitná reakcia. Imunitná reakcia zodpovedá za rozlíšenie cudzích makromolekulárnych zložiek od vlastných. Cudzorodé látky vyvolávajúce imunitnú reakciu nazývame antigény alebo imunogény.

Imunita môže byť tiež prirodzená alebo vrodená. Vrodená je daná geneticky, umožňuje organizmu brániť sa proti škodlivinám vonkajšieho prostredia a rôznym choroboplodným zárodkom od narodenia. Tvoria ju koža a sliznice ako základné bariéry. Prirodzenej imunite pomáhajú i niektoré bunky v krvi, ktoré sú schopné zasiahnuť tam, kde telu mikroorganizmus prenikne základnými bariérami.

Získaná imunita sa formuje v priebehu života na základe kontaktu s cudzorodými látkami ktoré nezasiahla prvá obranná línia. Fungovanie získanej imunity zaisťuje zložitá sústava buniek a rôznych látok.

Špecializované bunky po prvom stretnutí s novým mikróbom sprostredkujú tvorbu protilátok a spúšťajú celú radu mechanizmov, ktorých výsledkom je pohltenie a likvidácia cudzích buniek.

Tieto bunky majú „pamäť“ a pri ďalšom kontakte sú schopné reagovať rýchlejšie a syntetizujú si určité množstvo protilátok do zásoby. Zložka imunity, ktorá je založená na tvorbe protilátok sa nazýva humorálna imunita.

Fylogenéza

Imunitný systém stavovcov sa vyvinul z nižších živočíšnych kmeňov a nadväzuje na mechanizmus vzájomného rozpoznávania buniek. Už u morských húb sa diferencuje fagocytárna aktivita medzi vnútornou epiteálnou blankou zažívacích buniek a medzi obranné amoebocyty.

Celý kmeňový vývoj je spätý s rôznymi spôsobmi zažívania, dýchania, osmotickej regulácie a obehu tekutín s rôznou organizáciou coelomových dutín. Aj bunky, ktoré zabezpečujú homeostázu tvoria rovnako komplikovaný vývojový strom, s množstvom slepých vetiev, odbočiek a spätných spojov ako vývojový strom živočíchov.

Ťažko hovoriť o progresívnom alebo lineárnom vývoji aký je známy u vyšších stavovcov. Organizácia obrany na každom vývojovom stupni je biologickým limitom, a preto dokonalá a definitívna, pre daný anatomický typ a daný spôsob života. A vlastne, veď organizmy s „primitívnymi, nešpecifickými“ systémami obrany sa v geologickom merítku osvedčili oveľa dlhšie, než to mohli dosiaľ dokázať cicavce a vtáky.

Vyvinuli sa dva typy obrany:

  • 1. imunita špecifická
sprostredkováva imunitný systém čiže lymfocyty B a T

  • 2. imunita nešpecifická
podieľa sa na nej: koža (mechanická zábrana prenikania mikroorganizmov), sliny (obs. enzým lyzozým), HCl v žaludku, fagocytujúce bunky (monocyty, makrofágy, acidofilné a neutrofilné granulocyty), interferóny (látky produkované bunkami, ktoré sú napadnuté vírusmi viažu sa na membránu ešte nenapadnutých buniek, ktoré sa potom stanu proti vírusom rezistentné).

Pyrogény (uvoľňované niektorými leukocytmi, zvyšujú telesnú teplotu, pôsobia nepriaznivo na metabolizmus patogénov) Fagocytárne sústavy a spracovanie antigénov

Rozpoznávanie cudzieho Základným problémom ktoréhokoľvek fagocytárneho systému je rozpoznávanie cudzieho a vlastného, obecne povedané „prijateľného“ a „neprijateľného“. Fagocyty všetkých živočíšnych kmeňov sú schopné takéhoto rozlišovania, pričom sú pravdepodobne zúčastnené dva mechanizmy:

  • 1. Pôvodný, primitívny spôsob rozlišovania povrchov po priamom kontakte s povrchom bunky, napr. rozlišovanie odlišnej štruktúry membrány.

  • 2. Jemnejšie rozpoznávanie umožnené naviazaním hormonálnych faktorov, ktoré sú secernované ( uvoľňované, odchádzajúce od) aj inými bunkami ako sú fagocyty sami a sprostredkujú kontakt medzi cudzorodou časticou a fagocytom. Napr. obostretie, obalenie cudzorodej látky mukoidnými (podobajúcimi sa na hlien) substanciami a fagocyty pohlcujú takto „označené“ častice, viskozita a výdaj týchto substancií sa zvyšuje imunizáciou.

Závislosť fagocytov na protilátkovom rozlišovaní predpokladá, že fagocyty samy sú vybavené špecializovanými receptormi na rozpoznávanie protilátkových molekúl.

Fagocyty stavovcov majú skutočne na svojom povrchu receptory pre imunoglobulín už v prvých štádiách diferenciácie z nižších.

Lymfocyty „T“

Populácia lymfocytov T sa skladá z dvoch funkčne odlišných typov. Prvý predstavujú lymfocyty T - regulačné a druhý typ lymfocyty T - výkonné. Oba typy rozoznávajú antigénne determinanty (determinácia – rozlišovanie) s rovnakou presnosťou ako lymfocyty B.

Pritom nielen reaktivita s antigénmi, ale aj funkčné zapojenie do imunitných reakcií je geneticky naprogramované – konkrétny lymfocyt nie je omnipotentný (schopný všetkých dejov).

Charakter špecifického receptoru na lymfocyte „T“ nie je zatiaľ známy, ale s určitosťou môžeme povedať, že to nie je sIg, ktorý je charakteristický pre lymfocyt „B“.

Bolo však dokázané, že receptor lymfocytov „T“ má rovnaký idyotyp ako receptor lymfocytu „B“ resp. imuoglobulin. Taktiež faktory uvoľňované in vitro z lymfocytov „T“, majú rovnaký idyotyp ako protilátka proti k danému antigénu. Zdá sa teda byť oprávnena myšlienka, že oba (T i B lymfocyty) používajú veľmi obdobnú rozpoznávaciu štruktúru.