Definícia
Pod imunitným systémom (lat. immunis=voľný, nedotknutý, neporušený) sú zahrnuté orgány, bunky a bielkovinové látky, ktorých funkcia spočíva v udržiavní individuálnych štruktúr pomocou obrany proti telu cudzím látkam a pôvodcom ochorení ako sú baktérie, vírusy, parazity alebo plesne.
Predpokladom toho je, že imunitný systém dokáže rozoznávať telu vlastné a telu cudzie látky, takže v normálnom prípade nenastane imunitná reakcia proti vlastnému zdravému telu („imunologická tolerancia“).
Úlohou imunitného systému je prirodzene aj rozoznávanie a napádanie chorobných telu vlastných buniek ako sú nádorové bunky.
Obrana tela vyvinutá počas evolúcie, sa delí na dva hlavné systémy: na nešpecifickú obranu proti pôvodcom ochorení a cudzím látkam všeobecne a na špecifickú obranu vždy len proti určitým pôvodcom ochorení. Špecifické a nešpecifické obranné mechanizmy sú spolu úzko prepojené.
Všeobecne o imunitnom systéme
Imunitný systém slúži organizmu predovšetkým na obranu proti pôvodcom ochorení a cudzím látkam, ktoré doň vnikli zvonku. Z toho vyplýva jeho schopnosť rozoznať a odstrániť chorobne zmenené, telu vlastné bunky.
K tomu je organizmu k dispozícii špecifická a nešpecifická obrana, ktorej slúžia rôzne funkčné spôsoby a ktoré sa pri imunitnej reakcii navzájom dopĺňajú. V dôsledku imunitných reakcií vznikajú zápaly, ktoré vedú k odstráneniu škodlivých alergénov.
Prehnané imunitné reakcie sa môžu vyskytnúť vo forme alergií. Pri takzvaných autoimunitných ochoreniach sa imunitný systém obráti proti vlastným telesným štruktúram a poškodzuje ich.
Ak je toto rozoznávanie chorobne zmenených telu vlastných buniek narušené, môže dôjsť k vývoju zhubných nádorov. Takzvané syndrómy nedostatočnej imunity, pri ktorých je imunitný systém vyvinutý len nedostatočne, vedú u postihnutých pacientov k zvýšenej náchylnosti na infekcie.
Imunitný systém (lat. immunis=voľný, nedotknutý, neporušený) slúži organizmu predovšetkým na obranu proti pôvodcom ochorení a cudzím látkam, ktoré doň vnikli zvonku. Z toho vyplýva jeho schopnosť rozoznať a odstrániť chorobne zmenené telu vlastné bunky ako sú nádorové bunky.
K tomu je organizmu k dispozícii špecifická a nešpecifická obrana, ktorej slúžia rôzne funkčné spôsoby a ktoré sú pri imunitnej reakcii navzájom úzko prepojené.
Poruchy imunitného systému, ktoré majú pri kontakte s pôvodcami ochorení alebo s cudzími látkami za následok nedostatočnú alebo chýbajúcu imunitnú reakciu organizmu, vedú u postihnutých k zvýšenej náchylnosti na infekcie.
Takéto poruchy sa môžu vyskytnúť vo forme takzvaných syndrómov nedostatočnej imunity a môžu byť tak vrodené, ako aj získané počas života v súvislosti s ochoreniami (napr. leukémia, AIDS).
Z toho vyplýva, že reakčná schopnosť imunitného systému je ovplyvňovaná faktormi ako sú výživa, črevná flóra, príp. fyzický a psychický stav indivídua. Ak napríklad vo výžive dlhodobo chýbajú určité látky ako železo, zinok alebo vitamíny, je obranyschopnosť tela znížená.
Početné výskumy mohli dokázať značný vplyv stresových faktorov na imunitnú obranu.
Opatrenia ako rozumné otužovanie sa a pravidelný pohyb vo forme prechádzok alebo ľahkého športu posilňujú obranný systém. Aj rôzne spôsoby prírodného liečenia ako hydroterapia (sauna, kúpele, striedavé sprchovanie teplou a studenou vodou) alebo fytoterapia (aplikácia rastlinných extraktov, napr. rudbekia alebo arnikový koreň) vykazujú pozitívne pôsobenie.
Ako funguje imunitný systém Všeobecné informácie
Na imunologickej obrane proti pôvodcom ochorení sa vo všeobecnosti podieľajú nielen špecifické ale aj nešpecifické faktory.
munokompetentné bunky uspôsobené na imunitnú reakciiu rozoznajú cudziu látku, napr. baktériu, podľa jej cudzej štruktúry povrchu.
Táto sa o.i. skladá z cudzorodých bielkovín, takzvaných antigénov. B-lymfocyty môžu tvoriť proti antigénom špeciálne protilátky, ktoré sa vždy hodia ako kľúč do svojho špecifického zámku. Protilátky pozostávajú z bielkovín.
Predpokladá sa, že organizmus je schopný vyrábať špecifické protilátky na asi 10 až 100 rozličných antigénov. Protilátky sa podľa typu rozdeľujú do piatich tried, ktoré majú pri imunitnej odpovedi rozdielny význam.
lgG-protilátky sú najčastejšie imunoglobulíny a vyskytujú sa prevažne v krvnej plazme.
Viažu mikroorganizmy a napr. baktériami tvorené, v plazme sa vyskytujúce jedovaté látky (=toxíny), takže môžu byť vzápätí lepšie zachytené fagocytmi nešpecifickej obrany.
lgM-protilátky sú tvorené hlavne na začiatku obrannej reakcie. Aktivujú komplement nešpecifickej obrany obzvlášť účinným spôsobom.
lgA-protilátky sa vyskytujú predovšetkým v slinách, v slznej tekutine, v pote, v nosovom hliene a v pľúcnych sekrétoch a sekrétoch žalúdočno-črevného traktu. Chránia hlavne sliznice orgánov pred bakteriálnymi infekciami.
lgE-protilátky hrajú osobitnú rolu pri obrane pred parazitmi a pri alergických reakciách. Ak sa dostanú do kontaktu s alergénmi, napoja takzvané mastocyty, ktoré vedú k zápalovým alergickým reakciám.
O úlohe lgD-protilátok je doposiaľ málo známe.
Ak sa do organizmu dostanú cudzie látky alebo pôvodcovia ochorení, sú rozoznané a zachytené makrofágami a transportované do lymfatického tkaniva.Tu sú prezentované ich antigény T-lymfocytom, príp.
B-lymfocytom, čím sa vyvolajú špecifické imunitné reakcie. B-lymfocyty tvoria protilátky, ktoré tvoria s náležitým antigénom v tele zotrvávajúcich cudzích látok alebo pôvodcov ochorení komplex „antigén-protilátka“. Pri tomto spojení s protilátkou stráca už veľa antigénov svoj škodlivý účinok, sú „neutralizované“.
Fagocyty nešpecifického systému zachytia vzápätí komplexy antigénu s protilátkou a vylúčia ich tak z krvi. Mimo tvorenia protilátok B-lymfocytmi dochádza k aktivácii T-lymfocytov, ktoré môžu pôvodcov ochorenia priamo zničiť. Súčasne sú aktivované aj určité bunky nešpecifického systému, ktoré majú pre bunky ničiaci účinok, takzvané cytotoxické bunky, a priamo ničia cudzie látky.
Uvoľnením látok, ktoré vedú k rozšíreniu krvných ciev príp. k zvýšenej priepustnosti stien ciev (napr. histamíny, faktory komplementu), je vyvolaný zápal v infikovanom tkanive s typickými znakmi zápalu-sčervenanie, opuchnutie, oteplenie, bolesť a obmedzená funkcia tkaniva. Sprievodná aktivácia a rozmnoženie lymfocytov a zvýšené prekrvenie vedú často k zväčšeniu lymfatických uzlín, príp. sleziny.
Tvorením B- príp. T-pamäťových buniek si je imunitný systém schopný uchovať v pamäti cudziu povrchovú štruktúru, takže pri opätovnom kontakte s rovnakým pôvodcom ochorenia môže reagovať rýchlejšie a so silnejšou produkciou protilátok než po prvý raz.
Tento femomén je označovaný ako imunologická pamäť. Obranná schopnosť organizmu sa tým môže tak zmeniť, že pri opakovanej infekcii tým istým pôvodcom ochorenia nenastanú vôbec žiadne chorobné symptómy.
V tomto prípade je telo voči danému pôvodcovi ochorenia imúnne. Z tohto dôvodu sa vyskytujú niektoré infekčné ochorenia prevažne v detskom veku (takzvané „detské choroby“ ako osýpky, ružienky, mumps). Pri neskoršej opakovanej infekcii je organizmus voči ochoreniu imúnny.
Princíp tvorenia imunity telom je využitý pri ochranných očkovaniach proti pôvodcom ochorení.
Pri takzvanej aktívnej imunizácii sa do organizmu zavedie neškodné množstvo určitého antigénu alebo producenta antigénu vo forme očkovacej látky (živý, oslabený alebo mŕtvy pôvodca ochorenia). Imunitný systém reaguje slabou prvotnou odpoveďou.
Pri opätovnom kontakte s pôvodcom ochorenia infekciou sú už k dispozícii špecifické pamäťové bunky, čím môže nasledovať rýchla silnejšia imunitná obrana. Takto očkovaním získaná imunita tela vydrží niekoľko rokov.
Pri pasívnej imunizácii sa pacientovi zavádzajú proti danému antigénu hotové protilátky. Imunita vydrží v tomto prípade väčšinou iba niekoľko mesiacov.
Rôzne výskumy dokazujú silný vplyv psychických faktorov na imunitný systém. Podľa toho sú imunitný, nervový a hormonálny systém prepojené do jedného koordinovaného reagujúceho spojenia, takzvanej „imuno-neuro-endokrinnej siete“. Tak zabraňuje napr. adrenalín, ktorý je uvoľňovaný pri zvýšenej aktivite (stresový hormón), produkcii protilátok B-lymfocytmi.