M. J. Lermontov – Hrdina našich čias

Autor: M. J. Lermontov

Názov diela: Hrdina našich čias

Hlavné postavy: Maxim Maximovič, spisovateľ, Pečorin, Azmat, Kozbič, Kontesa Mary, Viera

Hlavná myšlienka: Autor chcel podať svedectvo o tragickom pokolení aj o chorobe, ktorou trpí. Sústredil sa na vnútornú skúsenosť jednotlivca – Pečorin sa nevedel zaradiť, ale zaradiť sa chcel, úporne si hľadal cestu, podliehal starostiam, mýlil sa a tápal, no kráčal vpred za poznaním.

Dej:

Lermontov sa stretáva s kapitánom. Pre metelicu boli prinútení zostať v horskej chate. Pri šálke čaju kapitán rozpráva príbehy, ktoré zažil v pevnosti Kamennom Brode. Keď mu Lermontov ponúkne rum kapitán odmietne. Kapitán mu vyrozpráva príbeh svadby svojho spriateleného kniežaťa. Na svadbe si kapitán Maximovič vypočuje rozhovor Azmata a Kozbiča. Azmat chcel kúpiť Kozbičovho koňa Karagoza. Kozbič odmietol. Medzi nimi vznikla bitka, do ktorej sa zaplietli aj hostia. Azmata hnevalo, že Kozbič odmietol predať koňa. Tak sa Grigorij Alexandrovič Pečorin rozhodol pomôcť mu ulúpiť koňa za cenu, že Azmat unesie svoju sestru Belu, s ktorou sa Pečorin zoznámil na svadbe. Bela odmietla lásku Pečorina, hoci ho aj ona ľúbila, ale nakoniec privolila. Knieža mal podozrenie, že jeho dcéra sa nachádza v pevnosti. No o niekoľko dní sa Pečorin a Maximovič dozvedeli, že knieža zabili.

Spisovateľ a kapitán vystupujú na Dymný vrch. Keď schádzali počasie im neprialo, museli sa uchýliť u domácich v doline. Tam mu kapitán rozpráva príbeh ďalej

Postupom času Pečorinova láska k Bele vychladla. Medzitým sa vrátil Kozbič, ktorý tušil, že Pečorin sa podieľal na únose jeho koňa, tak Belu uniesol, zatiaľ, čo bol Pečorina na poľovačke. Pečorin pri únose Bely ju neúmyselne zranil. Bela po dvoch dňoch umrela.

Spisovateľ s Maximovičom, keď víchrica ustála, sa rozišli.

Spisovateľ a kapitán sa stretli v meste Vladikaukaze, kde sa kapitán dozvie, že Pečorin je v meste. Keď sa kapitán stretne s Pečorinom, Pečorin ho privíta chladne. Aj napriek prehováraniu, Pečorin nezostal v meste. Zdrvený Maximovič ostáva v meste, spisovateľ odchádza.

V druhej časti knihy spisovateľ rozpráva Pečorinove denníky.

Pečorina poverili odovzdať dôležitú správu bojujúcemu oddielu v meste Tamaň. Keď s desiatnikom nemohli nájsť ubytovanie, ubytovali sa v drevenej chyži, ktorá bola špinavá, na útese pri prístave. Dom nemal pána, tam im otvoril slepý chlapec. Pečorin sa chytal spať. Keď sa zotmelo chlapec sa vybral smerom k prístavu. Pečorin sa vydáva za nim, pri čom mu bolo čudné, že chlapec vedel presne, kam stúpa. V prístave sa chlapec stretol s dievčinou, s ktorou čakali na chlapa, ktorý mal priniesť nejaký náklad. Keď chlap prišiel všetci traja ho začali vykladať. Na druhý deň sa dievča pokúšalo zviesť Pečorina. Ten sa preriekol, že videl, čo sa stalo v noci. Dievča zlákalo Pečorina na loď. Vybrala mu pištoľ a zahodila ju do vody. Pečorin to počul a začali spolu zápasiť, pričom ju zhodil do vody. Keď doplával Pečorin k brehu zistil, že dievča je na brehu a čaká na muža s nákladom. Medzitým prišiel slepý chlapec s batohom na pleci. Muž sa rozhodol, že už nebude prevážať tovar. Slepý chlapec sa rozplakal, lebo muž vzal dievčinu so sebou a jeho nie. Keď sa Pečorin vrátil domov zistil, že mu chýbajú zbrane. Na druhý deň Pečorin odplával do Piatigorska. Rozhodol sa navštíviť Alžbetin prameň. Na ceste stretol svojho najlepšieho kamaráta Grušnického. Keď sa rozprávali popri nich prešla kňažná Ligovska so svojou dcérou Kontesou Mary. Keď Grušnickému spadol pohár Mary mu ho zdvihla. Onedlho sa Pečorin stretáva so svojím dávnym priateľom doktorom Vernerom. Mary sa nestihla ešte s Pečorinom zoznámiť, ale vytvorila si o ňom zlú mienku. Pečorin a Mary sa znepriatelili, pretože Mary sa zdalo, že ňou opovrhuje a je namyslený. Zdalo sa jej, že je čudák. Pečorin v meste stretol svoju bývalú lásku Vieru. Rozhodli sa, že sa nebudú stretávať, pretože Viera sa za ten čas, čo sa s Pečorinom rozišla, vydala. Blížil sa prvý ples. Pečorin s Grušnickým sa stavili, že si Pečorin so znepriatelenou Mary zatancuje. Pečorinovi sa podarilo požiadať Mary o tanec. No Mary sa aj počas tanca správala chladne. O nedlho prišiel opitý muž, ktorý si chcel s Mary zatancovať. Pečorin mu to vyhovoril tak, že Mary sľúbila tanec jemu. Obidvaja sa potom spriatelili. Na druhý deň sa Pečorin s Grušnickým vybrali na ples ku kňažnej. Na plese sa Pečorin stretáva s Vierou. Pečorin venoval skoro všetok čas strávený na plese viere, na čo sa Mary urazila a znovu sa naňho urazila. Onedlho Grušnickému povýšili na dôstojníka. Na večer sa väčšia spoločnosť vybrala ku kráteru. Mary sa držala o Pečorinovu ruku. Keď mu povedala, že je nebezpečný, vyrozprával jej svoje citové zážitky z detstva a ona sa rozplakala. Týmto činom sa obidvaja k sebe priblížili. 4. júna strávil Pečorin večer s Vierou. Pod nátlakom žiarlivosti mu prikázala prenajať si malú vilku v kúpeľoch Kyslovodsku. Kontesa sa k Pečorinovi správala veľmi vľúdne a to ho mrzelo. V ten deň sa Grušnicky a Pečorin dohodli, že si Mary s Pečorinom nezatancuje, pretože Grušnicky kontesu veľmi ľúbil. Na plese si Mary Grušnického nevšímala, síce on postrádal jej pozornosť, ona sa zaujímala len o Pečorina. Grušnicky sa s mladíkom a jazdeckým kapitánom rozhodli stať sa Pečorinovými veľkými nepriateľmi. Na druhý deň Viera odcestovala do Kyslovodska. Pečorin sa chcel stretnúť s aby, ale bola chorá. Keď ju zbadal v okne vošiel do domu bez pozvania. Našiel Mary plakať, ale nedozvedel sa prečo. Doma mu doktor povedal, že po meste chodia chýry, že Pečorin sa chce oženiť s Mary. V tom bol zapletený Grušnicky. Pečorin sa rozhodol odísť do Kyslovodska, aby vyvrátil tieto nepravdivé chýry. Onedlho do Kyslovodska pricestoval aj Grušnicky. Kňažná Ligovska s Kontesou Mary prišli o týždeň neskôr. Keď sa Pečorin rozprával s Vierou zistil, že Viera žiarli. Vyššia spoločnosť sa rozhodla ísť na výlet ku skale menom Prsteň. Keď sa koňmi brodili riekou Mary prišlo zle. Pečorin ju zachytil okolo pása, pričom ju pobozkal. Keď prechádzal okolo salónu vypočul si rozhovor Grušnického, mladíkov a jazdeckého kapitána. Chystali preňho pascu, pri ktorej sa mal znemožniť. Na druhý deň sa opäť stretol s Mary. Povedala mu, že im nič nebráni v svadbe. Pečorin jej povedal, že ju neľúbi a že sa s ňou neožení. To ju zranilo. Do mesta prišiel kúzelník Apfelbaum. Keď Pečorin prechádzal popod Vierine okná zhodila mu lístok, aby prišiel o desiatej za ňou. Keď Pečorin prišiel k Vierinmu domu zdalo sa mu, že ho niekto sleduje. Keď schádzal oknom zazrel Mary v okne jej domu. Keď dopadol na zem vrhli sa naňho Grušnicky a jazdecký kapitán. No Pečorin im ušiel. Strážni volali na poplach, ale Grušnicky im povedal, že to boli Čerkesi. Na druhý deň v rožnej miestnosti pri raňajkách Grušnicky povedal o návšteve Pečorina u Viery. Pečorin ho zahriakol, no Grušnicky ho vyzval na dohovorený súboj. Pečorin však vedel, že sa naňho dohovorili. Keď Pečorin prišiel so svojím poručníkom doktorom Vernerom, Grušnicky bol s jazdeckým kapitánom na dohovorenom mieste. Keď bolo všetko prichystané Pečorin sa rozhodol zmeniť miesto súboja. Vybral strmú skalu. Keď jeden toho druhého zastrelí, má to vypadať ako nešťastná náhoda. Keď mal Grušnicky strieľať rozhodol sa neurobiť to. Na rade bol Pečorin. Dával Grušnickému poslednú šancu odvolať veci, čo o ňom povedal. Odmietol. Pečorin nakoniec Grušnického zastrelil. Keď prišiel Pečorin domov, prišli mu dva listy. Prvý bol od Viery, druhý od doktora Vernera. Ten mu odkázal, že Grušnicky zomrel nešťastnou náhodou. Viera mu v liste napísala, že navždy odchádza, aj keď ho ľúbi. Snažil sa ju stihnúť na stanici, ale na ceste umoril koňa tak, že zdochol. Musel sa vrátiť domov pešo. Doktor mu na druhý deň prišiel povedať, že jazdecký kapitán všetko vyzradil kňažnej Ligovskej a že veliteľstvo má podozrenie, že ho pravdepodobne preradia. O pár hodín si ho dala zavolať kňažná. Aj ona mu povedala, že v jeho svadbe s Mary nič nebráni. Pečorin si Mary dal zavolať, povedal jej, aby naňho zabudla a potom ho preradili.

Kniha končí príbehom Pečorina a srbského dôstojníka Vuliča. Pečorin sa Vuličom stavil o dvadsať zlatiek, že predurčenosť života nejestvuje. Vulič to chcel dokázať tak, že zobral majorovu pušku zo spálne, no nevedel, či je nabitá alebo nie. Vulič si priložil pištoľ ku hlave, prikázal Pečorinovi, aby vyhodil kartu do vzduchu a keď dopadla Vulič vystrelil. No zbraň nabitá nebola. Keď namieril na kartu a zmačkol spúšť po druhýkrát puška vystrelila. Vulič si zobral peniaze. Pečorin sa vybral domov. Cestou zakopol o rozpolenú sviňu. Stretli ho kozáci a pýtali sa, či nevidel napitého kozáka. Povedal im, že nikoho nevidel. Nad ránom Pečorinovi oznámili, že Vuliča zavraždil opitý Kozák. Vraj, keď sa vracal domov išiel tmavou uličkou, stretol tam opitého kozáka a spýtal sa ho koho hľadá. Rozzúrený kozák ho šabľou preťal v polovici. Kozák sa zavrel v drevenej chyži. Odmietal výsť. Pečorin sa rozhodol napadnúť chalupu zo zadu. Vyrazil okno a ostatný kozáci mu pomohli chytiť ho. Keď sa Pečorin vrátil do pevnosti rozprával Maximovi, čo zažil a videl. Ten poľutoval Vuliča, ale viac mu nepovedal. Maxim zásadne neobľuboval debatu o veciach nedostupných zmyslovej skúsenosti.


Citáty:

“A keby sa ľudia veľmi zamysleli, uvedomili by si, že život naozaj nestojí za to, aby sa toľko oň strachovali.”

“Mám nešťastnú povahu, nikdy nič nezabúdam.”

“Radosti človek zabudne, ale žiaľ si pamätá.”