Svätostánok a služba v ňom

Keď bol Mojžiš na vrchu, dostal od Boha príkaz: „Nech mi postavia svätyňu a budem bývať uprostred nich“ (2 Moj 25,8). Okrem toho dostal aj pokyny na výstavbu tohto svätostánku. Svojím odpadlíctvom sa Izraelci pripravili o požehnanie Božej prítomnosti a znemožnili tým aj rýchlu výstavbu svätostánku pre Hospodina. Keď ich Boh znova prijal na milosť, veľký vodca začal plniť tento Boží príkaz.

Boh sám si pri stavbe svätostánku vybral mužov obzvlášť múdrych a zručných. On sám dal Mojžišovi plán tejto stavby s podrobnými údajmi o jeho veľkosti a tvare, o materiáli, ktorý treba použiť i o každom kuse zariadenia, ktoré bude k svätostánku patriť. Svätyňa zhotovená ľudskou rukou mala byť „podobou nebeských vecí“ (Žid 9,23), zdrobnenou napodobeninou nebeského chrámu, v ktorom Kristus, náš Veľkňaz, koná príhovornú službu v záujme hriešnikov, keď predtým obetoval za nich svoj život. Hospodin ukázal Mojžišovi na vrchu nebeskú svätyňu a prikázal mu, aby všetko urobil podľa zjaveného vzoru. Všetky tieto pokyny Mojžiš starostlivo zaznamenal a oznámil ich predstaviteľom ľudu.

Na stavbu svätostánku bola nutná rozsiahla a nákladná príprava. Bolo treba obstarať množstvo najdrahšieho a najvzácnejšieho materiálu. Hospodin však prijíma len dobrovoľné obete. Mojžiš opakoval zhromaždenému ľudu Boží príkaz: „Pozdvihované dávky vyberte pre mňa od každého, kto chce dobrovoľne dať.“ Základným predpokladom pri výstavbe svätostánku Najvyššiemu bola oddanosť Bohu a ochota obetovať. (343)

Všetok ľud vyslovil jednomyseľný súhlas. „Potom prišiel každý, koho tiahlo srdce a koho viedol ochotný duch; prinášali Hospodinovi dávky na práce na svätostánku, na všetku jeho službu a na posvätné rúcha. Potom prichádzali mužovia i ženy, každý ochotného srdca a prinášali sponky, náušnice, pečatné prstene a náramky, všetky druhy zlatých predmetov a každý obetoval Hospodinovi dávku zo zlata. Každý, kto mal pri sebe modrý a červený purpur, karmazín, jemný ľan a koziu srsť, baranie kože sfarbené do červena a jazvečie kože, priniesol to. Každý, kto prinášal dávky, striebro a meď, prinášal to ako dávku Hospodinovi, a každý, kto mal akáciové drevo pri sebe na rozličné práce a služby, doniesol ho. (252)

Každá schopná žena priadla vlastnými rukami a čo napriadla, doniesla; modrý a červený purpur, karmazín a jemný ľan; všetky ženy, ktoré srdce viedlo k zručnosti, spriadali koziu srsť. Kniežatá donášali ónyxové kamene a drahokamy na vykladanie efódu a náprsníka, balzam a olej na svietenie, i olej na pomazanie a voňavé kadidlo“ (2 Moj 25,2; 35,21-28).

Starí i mladí, muži, ženy i deti prinášali dary a obete ešte aj počas výstavby svätostánku. Keď vedúci stavby videli, že materiálu je viac, než môžu spotrebovať, Mojžiš dal oznámiť všetkým obyvateľom tábora: „Ani muž, ani žena nech už nepripravujú nič na dávku pre svätyňu. Vtedy ľud prestal prinášať“ (2 Moj 36,6). Reptanie Izraelcov i Božie súdy ako trest za ich hriechy sú výstražným záznamom pre ďalšie pokolenia. Príkladom hodným nasledovania je však ich oddanosť, horlivosť a štedrosť. Tí, čo radi slúžia Bohu a vážia si požehnanie jeho svätej prítomnosti, prejavia podobnú obetavosť pri stavbe príbytku, kde sa s ním môžu stretávať. Ochotne obetujú Hospodinovi to najlepšie, čo majú. Dom postavený Hospodinovi by nemal byť zadĺžený, pretože to Boha zneuctieva. Čiastka potrebná na dokončenie diela by sa mala zozbierať z dobrovoľných darov, aby vedúci stavby (344) (345) (346) mohli povedať podobne ako stavitelia svätostánku: „Nech už neprinášajú nič pre dávku pre svätyňu.“

Svätostánok bol postavený tak, že sa dal rozobrať a Izraelci ho mohli na svojej púti niesť so sebou. Bol pomerne malý, tridsať lakťov dlhý a desať lakťov široký a vysoký. Bola to však nádherná stavba. Celý stan aj s vnútorným zariadením bol z akáciového dreva, ktoré bolo zo všetkých sínajských drevín najtrvácnejšie. Steny boli z kolmých dosák na strieborných podstavcoch pospájané stĺpikmi a sponami. Všetko bolo dôkladne pozlátené a celá stavba vyzerala ako zo samého zlata. Strechu tvorili štyri prikrývky. Najspodnejšia bola „zo súkaného ľanu, modrého a červeného purpuru, z karmazínu s cherubínmi“. Mali ich urobiť „ako tkáčske umelecké dielo“ (2 Moj 26,1). Ostatné tri prikrývky boli z kozej srsti, z červeno farbených baraních koží a z koží jazvečích. Opony boli urobené tak, že stánok bezpečne chránili.

Svätostánok mal dve časti – svätyňu a veľsvätyňu – oddelené vzácnou a skvostnou oponou, visiacou na drevených pozlátených stĺpoch. Podobná opona uzatvárala vchod do prvého oddelenia. Tieto opony spolu s vnútornou prikrývkou vytvárali súlad tých najkrajších farieb: belasej, purpurovej a šarlátovej. K nádhernej výzdobe svätostánku patrili aj do závesov umelecky votkaní zlatí (253) a strieborní cherubi, predstavujúci anjelov, ktorí slúžia v nebeskom svätostánku i Božiemu ľudu na zemi.

Okolo svätostánku bola „predsieň“. Tak sa nazýval otvorený priestor ohradený závesmi či oponami z jemného plátna, ktoré viseli na medených stĺpoch. Vchod do predsiene bol na východnej strane a zastierali ho umelecky zhotovené závesy z drahocenného materiálu, aj keď neboli tak nádherné ako tie vo svätyni. Závesy predsiene siahali len do polovice výšky stien svätyne, takže ľud mohol zvonka zreteľne vidieť celú stavbu. Hneď pri vchode do predsiene stál medený oltár pre spaľované obete. Na ňom sa spaľoval i všetky zápalné obete prinášané Hospodinovi. Rohy oltára sa kropili zmiernou krvou. Medzi oltárom a vchodom do svätostánku bolo medené umývadlo zhotovené zo zrkadiel, ktoré obetovali izraelské ženy. V umývadle si budú kňazi umývať ruky a nohy, kedykoľvek (347) vstúpia do svätyne, alebo prídu k oltáru a budú obetovať Hospodinovi spaľované obete.

V prvom oddelení svätostánku – vo svätyni – bol stôl na posvätné „predkladné“ chleby, stál na severnej strane. Bol ozdobne vyložený a potiahnutý rýdzim zlatom. Na tento stôl položili kňazi každú sobotu dvanásť chlebov do dvoch stĺpcov a posypali ich kadidlom. Tieto chleby sa pokladali za posvätné a kňazi ich potom museli zjesť. Na južnej strane stál sedemramenný svietnik so siedmimi lampami. Jeho ramená boli vyzdobené umelecky vypracovanými rytinami kvetov podobných ľaliám; celý svietnik bol zhotovený z jediného kusa zlata. V svätostánku nebolo okien, a preto sa všetky lampy nezhasínali naraz, ale striedavo svietili vo dne i v noci. Hneď pred oponou, oddeľujúcou svätyňu od veľsvätyne, miesta Božej prítomnosti, stál zlatý kadidlový oltár. Na tomto oltári kňaz každé ráno a každý večer pálil kadidlo. Rohy oltára sa potierali krvou obete za hriešnikov a na veľký Deň zmierenia bol oltár krvou pokropený. Oheň na tomto oltári zapálil sám Hospodin a bolo ho treba starostlivo udržiavať. V posvätných priestoroch svätostánku sa vo dne i v noci šírila vôňa posvätného kadidla, ktorú bolo cítiť aj v širokom okolí.

Za vnútornou oponou bola veľsvätyňa – svätyňa svätých – ako spojovací článok medzi nebom a zemou. Tam sa symbolicky konal obrad zmierenia a kňazského príhovoru za ľud. V tomto oddelení bola truhla zmluvy z akáciového dreva, zvonku i znútra potiahnutá zlatom, okolo ktorej bola zlatá obruba. Slúžila ako schránka na uloženie kamenných dosák, na ktoré sám Boh napísal desať prikázaní. Preto sa nazývala aj truhlou Božieho zákona alebo truhlou (254) zmluvy, pretože týchto desať prikázaní bolo základom zmluvy medzi Bohom a Izraelcami.

Vrchnák posvätnej truhly zmluvy, nazývaný „zľutovnica“, bol vyrobený z jedného kusa zlata a po oboch stranách boli na ňom zlatí cherubi. Každý z nich mal jedno krídlo rozpäté nahor a jedným si zakrýval telo na znamenie úcty a pokory. (Pozri Ez 1,11.) Tváre mali obrátené k sebe (348) s úctivým pohľadom na truhlu zmluvy. Tým bola zvýraznená úcta nebešťanov k Božiemu zákonu, ako aj ich záujem o plán vykúpenia.

Boh nad vrchnákom zjavoval svoju prítomnosť a medzi cherubínmi prejavoval svoju vôľu. Veľkňazovi občas oznamoval Božie posolstvo aj hlas z oblaku. Inokedy svetlo osvietilo anjela po pravej strane na znamenie súhlasu alebo prijatia; inokedy spočinul tieň alebo mrak na anjelovi po ľavej strane, čo znamenalo nesúhlas alebo odmietnutie. Boží zákon uložený v truhle zmluvy bol slávnym zákonníkom spravodlivosti a práva. Tento zákon vynášal rozsudok smrti nad hriešnikom. Nad zákonom však bola „zľutovnica“, nad ktorou sa zjavovala Božia prítomnosť a z ktorej kajúcemu a po zmierení túžiacemu hriešnikovi prichádzalo odpustenie. Podobne aj v Kristovom spásnom diele, znázornenom službou v svätostánku, „milosť a vernosť sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa poľúbia“ (Ž 85,11).

Nieto slov na vystihnutie krásy vo vnútri svätostánku – pozlátené steny, ktoré odzrkadľovali svetlo zlatého svietnika, lesklé farby bohato zdobených opôn s votkanými žiariacimi anjelmi, stôl a kadidlový oltár, všetko sa jagalo zlatom. Za druhou oponou bola posvätná truhla zmluvy s jej tajuplnými cherubmi a nad tým posvätný oblak, viditeľné zjavenie Hospodinovej prítomnosti. To všetko je len slabý pozemský odblesk nádhery Božieho chrámu v nebi, kde sa ako vo veľkej ústredni koná Spasiteľovo dielo v záujme ľudí.

Výstavba svätostánku trvala približne pol roka. Potom Mojžiš prezrel všetku prácu staviteľov a porovnal ju so vzorom, ktorý dostal na vrchu, a s pokynmi, ktoré mu dal Boh. „Urobili ju tak, ako Hospodin prikázal... A Mojžiš ich požehnal“ (2 Moj 39,40). Na posvätnú stavbu sa prišli pozrieť zástupy Izraelcov. Keď si svätostánok s úctou a s uspokojením prehliadli, objavil sa nad ním oblačný stĺp, znížil sa a zahalil ho. „Sláva Hospodinova naplnila príbytok“ (2 Moj 40,34). Boh sa v ňom prejavil tak majestátne, že ani Mojžiš (349) nemohol doň vstúpiť. Ľud sledoval s hlbokým pohnutím znamenie, že Boh ich dielo prijal. Nebolo však počuť nijaké hlučné prejavy radosti. Všetkých ovládla posvätná bázeň a od šťastia nad (255) tým, že Boh zostúpil medzi nich, nezadržali slzy radosti a ticho vyjadrovali úprimnú vďačnosť.

Boh zveril službu vo svätyni kmeňu Léviho. Kedysi na začiatku býval každý muž kňazom vo svojej domácnosti. Za Abraháma býval podľa práva prvorodenstva kňazom najstarší syn. Namiesto prvorodených Izraelcov prijal teraz Hospodin do služby v svätostánku pokolenie Lévijcov. Touto výraznou poctou ocenil ich vernosť, ktorú prejavili tým, že v službe Bohu neochabli a že uskutočnili Boží súd, keď ostatní odpadli od Boha a uctievali zlaté teľa. Kňazstvo však zostalo vyhradené rodine Áronovej. V svätostánku smel Hospodinovi slúžiť len Áron a jeho synovia; ostatným príslušníkom kmeňa bola zverená starosť o svätostánok a o jeho zariadenie. Mali tiež pomáhať kňazom pri bohoslužbe. Nesmeli však obetovať, páliť kadidlo ani hľadieť na posvätné veci, ak neboli zastreté.

Kňazi museli nosiť zvláštne rúcho, aby sa zvýraznil ich úrad. Mojžiš dostal príkaz: „Zhotov posvätné rúcho svojmu bratovi Áronovi na česť i ozdobu“ (2 Moj 28,2). Obyčajné kňazské rúcho bolo zhotovené z bieleho plátna tkaného vcelku. Siahalo takmer na päty a okolo pása ho držal opasok z bieleho plátna, vyšívaný belaso, purpurovo a červeno. Doplnkom vrchného rúcha kňazov bol ľanový turban podobný vysokému klobúku. Mojžiš počul pred horiacim krom výzvu, aby si zobul obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stál, bola posvätná pôda. Ani kňazi nesmeli vstupovať do svätostánku obutí, aby prach usadený na sandáloch neznesvätil posvätné miesto. Pred vstupom do svätostánku museli nechať obuv v predsieni a skôr ako v Božom príbytku alebo pri obetnom oltári začali konať službu, museli si umyť ruky i nohy. Tým si stále pripomínali, že pri vstupe do Božej prítomnosti musia byť dôkladne čistí.

Veľkňaz mal umelecky zhotovený odev z drahej látky, čo zodpovedalo jeho vznešenému postaveniu. (350) Na ľanovom rúchu obyčajného kňaza nosil veľkňaz modrý plášť tkaný vcelku, ktorý bol na podolku striedavo lemovaný zlatými zvončekmi a granátovými jablkami z modrého a červeného purpuru a z karmazínu. Na ňom nosil efód (náramenník) – kratšie rúcho zlatej, belasej, purpurovej, karmazínovej a bielej farby, prepásané umelecky zhotoveným opaskom tých istých farieb. Efód bol bez rukávov a na oboch horných okrajoch mal vsadené dva ónyxové drahokamy, do ktorých boli vyryté mená dvanástich izraelských kmeňov.

Veľkňaz nosil na efóde náprsník, najposvätnejšiu časť kňazského oblečenia. Bol zhotovený z tej istej látky ako efód. Táto ozdoba štvorcového tvaru visela na belasej šnúre so zlatými krúžkami (256) a spočívala kňazovi na prsiach. Náprsník vypĺňali rôzne drahé kamene podobné tým, čo tvoria základ Božieho mesta. V obrube bolo dvanásť kameňov, zasadených do zlata a uložených v štyroch radoch; aj na nich boli vyryté mená dvanástich kmeňov ako v drahokamoch náramenníka. Hospodinov príkaz znel: „Tak nech Áron nosí mená Izraelcov na náprsníku pre súdne výroky na svojom srdci ako stálu pripomienku pred Hospodinom“ (2 Moj 28,29). Podobne aj náš Najvyšší kňaz Kristus, ktorý svojmu Otcovi ponúka vlastnú krv za hriešnika, nesie na svojom srdci meno každého kajúceho a veriaceho človeka. Žalmista hovorí: „Ja som úbohý a chudobný, ale Pán myslí na mňa“ (Ž 40,18).

Vpravo i vľavo od náprsníka boli dva veľké kamene neobyčajného lesku. Nazývali sa urím a tumím. Pomocou nich Hospodin prostredníctvom veľkňaza oznamoval svoju vôľu. Keď mal o niečom rozhodnúť sám Hospodin, vtedy svetelný kruh na pravom kameni bol znamením súhlasu alebo schválenia; ak bol kameň vľavo zatienený, bol to znak nesúhlasu alebo odmietnutia.

Veľkňaz nosil na hlave biely plátený turban, na ktorom bol belasou stuhou pripevnený zlatý posvätný diadém s nápisom: „Svätý Hospodinovi“ (2 Moj 28,36). Všetko, čo súviselo s oblečením a správaním veľkňaza, malo prítomným pripomínať Božiu svätosť, posvätnosť bohoslužby a čistotu, ktorá sa vyžaduje od všetkých, čo prichádzajú do Božej prítomnosti. Nielen sama svätyňa, ale aj služba kňazov mala „slúžiť obrazu a tieňu nebeskej skutočnosti“ (351) (Žid 8,5). Pre svoj veľký význam dal Hospodin prostredníctvom Mojžiša veľmi presné a podrobné pokyny o každej časti tejto symbolickej služby. Vo svätostánku sa konala dvojaká služba: „každodenná a výročná“. Každodenná služba sa vykonávala v predsieni pri obetnom oltári a vo svätyni; výročná služba sa konala vo veľsvätyni.

Vnútro veľsvätyne nesmel okrem veľkňaza zahliadnuť žiaden smrteľník. Veľkňaz mohol do nej vstúpiť len raz v roku, a to po dôkladnej obradnej príprave. Kým on úzkostlivo vstupoval do veľsvätyne pred Hospodina, ľud v zbožnom tichu s povzneseným srdcom a s vrúcnou prosbou o Božie požehnanie očakával jeho návrat. Veľkňaz pred zľutovnicou prosil Boha za celý Izrael o zmierenie a Boh sa s ním stretol v oblaku slávy. Ak sa stalo, že veľkňaz sa vo veľsvätyni zdržal dlhšie než obvykle, ľud mal obavu, či ho Božia sláva za ich alebo za jeho hriechy nepotrestala smrťou. Vo svätostánku sa každodenne prinášala ranná i večerná obeť, na zlatom oltári sa pálilo kadidlo a za jednotlivé hriechy sa prinášali zvláštne (257) obete. Okrem toho boli aj obete za osobné hriechy. Zvláštne obrady sa konali v sobotu, pri novomesiaci a pri iných výročných sviatkoch.

Každé ráno a každý večer bol na oltári jednoročný baránok na znak každodennej oddanosti Izraelcov Hospodinovi a ich stálej závislosti od zmiernej krvi Božieho Syna. Podľa výslovného Božieho príkazu mala byť každá obeť, prinesená do svätostánku, „bez chyby“ (2 Moj 12,5). Kňazi museli každé obetné zviera dôkladne prehliadnuť a odmietnuť to, ktoré malo nejakú chybu. Len obeť „bez chyby“ mohla byť symbolom dokonalej čistoty Krista, ktorý sa sám obetoval ako „bezúhonný a nepoškvrnený Baránok“ (1 Pet 1,19). Zmienkou o týchto obetiach apoštol Pavol chcel znázorniť, akí majú byť Kristovi nasledovníci. Píše: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obeť, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12,1). Mali by sme sa plne venovať Božej službe a dbať o to, aby naša obeť bola čo možno najdokonalejšia. Boh sa spokojí len s tým najlepším, (352) čo môžeme ponúknuť. Kto miluje Boha celým srdcom, ochotne mu zasvätí svoj život a zo všetkých síl sa vynasnaží žiť podľa prikázaní, ktoré rozvíjajú jeho schopnosti, aby mohol plniť Božiu vôľu.

Pri obetovaní kadidla sa kňaz priblížil k Božej prítomnosti viac než v ostatných obradoch každodennej bohoslužby. Keďže vnútorná opona svätostánku nesiahala až k stropu stavby, Božiu slávu, ktorá sa zjavovala nad zľutovnicou, bolo možno čiastočne vidieť z prvého oddelenia svätostánku. Keď kňaz obetoval Hospodinovi kadidlo, hľadel smerom k truhle zmluvy. Keď sa dym kadidla vzniesol, Božia sláva zostúpila na zľutovnicu a naplnila veľsvätyňu. Božia prítomnosť často naplnila obe oddelenia tak, že kňaz musel cúvnuť až k vstupnej opone svätostánku. Kňaz popri tomto symbolickom obrade hľadel vierou na zľutovnicu, ktorú však nemohol vidieť. Podobne sa má aj dnešný Boží ľud v svojich modlitbách utiekať ku Kristovi, svojmu Veľkňazovi, ktorý sa v nebeskom svätostánku prihovára za nás, aj keď ho nevidíme.

Kadidlo, ktorého dym sa vznášal k Bohu s modlitbami Izraela, symbolizuje Kristove zásluhy, jeho príhovor za ľudí i jeho dokonalú spravodlivosť, ktorú Boh hriešnikovi pripočítava na základe viery. Boh len na jej základe môže prijať bohoslužbu hriešnikov. Pred oponou veľsvätyne stál kadidlový oltár ustavičného príhovoru, pred svätyňou bol oltár stálej možnosti zmierenia. Izraelci sa mohli priblížiť k Bohu prostredníctvom krvi a kadidlovej vône. Tieto symboly znázorňovali jediného Prostredníka, skrze ktorého sa hriešnici (258) môžu priblížiť k Hospodinovi a len jeho prostredníctvom môže kajúcny hriešnik dosiahnuť milosť a spásu.

Keď kňazi prišli ráno alebo večer do svätyne a pálili kadidlo, bola už pripravená denná obeť, ktorá sa mala obetovať na oltári v predsieni svätostánku. Bola to chvíľa, keď sa veriaci zhromaždili pred svätostánok a rozjímali. Skôr ako prostredníctvom kňaza a jeho bohoslužby prišli do Božej prítomnosti, spytovali si svedomie a vyznávali svoje hriechy. Obrátení tvárou k svätyni spoločne sa ticho modlili. Ich prosby sa s vôňou kadidla vznášali k Bohu a ich viera sa utiekala k zásluhám prisľúbeného Vykupiteľa, ktoré znázorňovala zmierna obeť. Chvíle rannej a večernej obete (353) sa pokladali za posvätné a neskôr sa v celom izraelskom národe stali bohoslužobným časom. Keď sa Židia po stáročiach ako bezdomovci rozišli do cudzích krajín, v určenú hodinu sa vždy obracali tvárou k Jeruzalemu a vysielali svoje modlitby k Bohu Izraela. Táto ich tradícia je pre kresťanov príkladom rannej a večernej modlitby. Boh odsudzuje formálne a bezduché obrady; rád však hľadí na tých, čo ho milujú a ráno i večer sa skláňajú pred ním, prosia o odpustenie spáchaných neprávostí a o jeho požehnanie.

Posvätný chlieb sa vždy predkladal Hospodinovi ako stála obeť. Patril teda ku každodennej obeti. Bol to posvätný chlieb alebo „chlieb prítomnosti“ (2 Moj 25,30), lebo bol ustavične pred Božou tvárou. Predstavoval skutočnosť, že človek svojimi telesnými i duchovnými potrebami je stále závislý od Boha a že ich môže dostať len skrze Krista. Boh živil Izraelcov na púšti chlebom z neba a Izraelci boli ustavične závislí od toho, čo z Božej štedrosti dostali v obžive časnej i v budúcom požehnaní. Manna i posvätný chlieb symbolizujú Krista, ten živý Chlieb, ktorý je za nás stále v Božej prítomnosti. Kristus sám hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostupuje z neba“ (Ján 6,51). Chlieb sa posýpal kadidlom. Každú sobotu sa vymieňal za čerstvý a kadidlo sa na pamiatku spaľovalo na oltári pred Hospodinom.

Najdôležitejšími obeťami pri každodennej bohoslužbe boli obete za jednotlivcov. Kajúci hriešnik priviedol svoju obeť k dverám svätostánku, položil ruku na hlavu obetného zvieraťa a vyznal svoje hriechy. Tým svoje viny symbolicky preniesol na nevinnú obeť. Keď potom zviera sám zabil, kňaz preniesol krv do svätyne a kropil pred oponou, za ktorou bola truhla zmluvy so zákonom, ktorý hriešnik prestúpil. Týmto obradom sa hriech prostredníctvom krvi obrazne dostal do svätyne. Niekedy sa krv do svätyne neprenášala. V tom prípade musel kňaz zjesť mäso, pretože Áronovým synom Mojžiš (259) prikázal: „(Boh)... ju dal vám, aby ste zbor zbavili viny“. (354) (3 Moj 10,17). Obidva obrady znázorňovali prenesenie hriechu z kajúcnika do svätostánku.

Tieto obrady sa konali každodenne po celý rok. Hriechy Izraela, ktoré sa takto prenášali do svätostánku, znesväcovali posvätné miesta a na odstránenie hriechu z nich bol potrebný zvláštny úkon. Na Boží príkaz sa teda musel za každé oddelenie i za oltár vykonať obrad zmierenia, aby sa „očistili od nečistôt Izraelcov“. (Pozri 3 Moj 16,19.)

Raz v roku, na veľký Deň zmierenia, vošiel veľkňaz do veľsvätyne, aby svätostánok očistil. Týmto obradom sa uzavrel ročný bohoslužobný cyklus.

V Deň zmierenia priviedli k dverám svätostánku dvoch mladých kozlov a potom o oboch hodili žreb, „jeden žreb pre Hospodina a druhý pre Azázela“. Kozol, na ktorý pripadol prvý žreb, bol zabitý ako obeť za hriechy ľudu. Kňaz potom jeho krv vniesol za oponu a kropil ňou zľutovnicu. „Tak nech vykoná obrad zmierenia za svätyňu pre všetky nečistoty Izraelcov a pre ich priestupky so všetkými ich hriechmi; tak nech urobí aj so svätostánkom, ktorý stojí medzi nimi uprostred ich nečistôt“ (3 Moj 16,16).

„Áron nech položí obe svoje ruky na hlavu živého kozla a vyzná nad ním všetky viny Izraelcov, i všetky ich priestupky so všetkými ich hriechmi. Keď ich tak zloží na hlavu kozla, nech ho vyženie na púšť prostredníctvom na to pripraveného muža. Keď vyženie kozla na púšť, nech kozol odnesie na sebe všetky viny do odľahlého kraja“ (3 Moj 16,21.22). Kým kozol nebol takto vyhnaný, ľud sa nemohol tešiť, že bol zbavený bremena hriechov. Pri tomto obrade zmierenia si musel každý spytovať svedomie. V ten deň odpočívali od práce a celý ho trávili v modlitbách, pôste, rozjímaní a v kajúcnej pokore.

Táto výročná bohoslužba pripomínala ľudu dôležité pravdy o zmierení. Celoročne prinášané obete boli vlastne určitou náhradou za hriešnika. (355) Krv obetí však nestačila na plné zmierenie za hriech. Bola len prostriedkom prenášania hriechov do svätyne. Obetovaním krvi hriešnik uznával moc zákona, priznával svoju vinu a vyjadroval vieru v toho, ktorý sníme hriech sveta. Tým sa však hriešnik ešte nezbavil zlorečenstva zákona. Keď veľkňaz v Deň zmierenia priniesol obeť za celé zhromaždenie, vošiel s krvou do veľsvätyne kropiť jej zľutovnicu nad doskami zákona. Tým sa urobilo zadosť požiadavkám zákona, ktorý vyžadoval život hriešnika. Kňaz potom v úlohe prostredníka vzal hriechy na seba a s bremenom hriechov Izraela vyšiel zo svätyne. Pri vchode do svätostánku (260) položil ruky na kozla a vyznal nad ním „všetky viny Izraelcov i všetky ich priestupky so všetkými ich hriechmi“ a symbolicky ich položil na hlavu kozla. Len keď tohto kozla vyhnali, mohli byť všetci zbavení svojich hriechov. Taká bola služba, ktorú konali podľa „obrazu a tieňa nebeskej skutočnosti“ (Žid 8,5).

Ako sme čítali, pozemský svätostánok postavil Mojžiš podľa vzoru, ktorý mu bol na vrchu ukázaný. Bol „podobenstvom pre terajší čas, podľa ktorého sa prinášajú dary a obete“. Obe časti svätostánku boli „podoby nebeských vecí“. Kristus, náš Veľkňaz, je „služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek“ (Žid 9,9.23; 8,2). Keď bol apoštolovi Jánovi vo videní ukázaný Boží chrám na nebi, videl tam horieť „sedem lámp“. Videl anjela „so zlatou kadidelnicou“, ktorý dostal veľa kadidla, aby ho pridal k modlitbám všetkých svätých na zlatý oltár, čo je pred trónom (Zj 4,5; 8,3). Prorok smel zahliadnuť prvé oddelenie nebeského svätostánku; videl tam horieť „sedem lámp“ a „zlatý oltár“, čo v pozemskom svätostánku predstavuje zlatý svietnik a kadidlový oltár. Potom „v nebi sa otvoril Boží chrám“ (Zj 11,19) a Ján nahliadol za vnútornú oponu, do veľsvätyne. Tam uvidel „truhlu (Božej) zmluvy“, čo v pozemskom svätostánku predstavovala posvätná truhla, ktorú dal zhotoviť Mojžiš na uloženie tabúľ Božieho zákona. (356)

Mojžiš zhotovil pozemskú svätyňu „podľa vzoru, ktorý videl“ (Sk 7,44). Apoštol hovorí, že „stánok a všetko bohoslužobné náčinie“ boli urobené tak, že boli „podobami nebeských vecí“ (Žid 9,21.23). Aj Ján hovorí, že v nebi videl svätostánok. Tento svätostánok, v ktorom príhovorne za nás slúži Kristus, je slávny originál; svätostánok, ktorý postavil Mojžiš, je jeho kópiou.

Nebeský chrám, príbytok Kráľa kráľov, v ktorom „tisíce tisícov slúžili a desaťtisíce desaťtisícov stáli pred ním“ (Dan 7,10), ktorý je plný slávy večného trónu a jeho žiariví strážcovia, serafíni, si úctivo zastierajú tváre – tento chrám v jeho majestátnosti a nádhere nemôže napodobniť nijaká pozemská stavba. No napriek tomu pozemský svätostánok so svojou bohoslužbou je dokonalým zdrojom poznania významných právd o nebeskom svätostánku a o veľkom diele, ktoré sa tam pre spásu človeka koná.

Náš Spasiteľ po svojom nanebovstúpení začal dielo ako náš Veľkňaz. Apoštol hovorí: „Kristus totiž nevošiel do svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Žid 9,24). Tak ako Kristova služba pozostáva z dvoch častí, z ktorých každá trvá určitý čas a každá sa koná na inom mieste v nebeskom svätostánku, tak (261) aj symbolická služba pozostávala z dvoch častí: z každodennej a z výročnej bohoslužby, z ktorých každej patrí jedno oddelenie svätostánku.

Tak ako sa Kristus po svojom nanebovstúpení objavil v Božej prítomnosti, aby sa svojou krvou prihováral za kajúcich veriacich, tak kňaz pri každodennej bohoslužbe kropil posvätné miesta krvou obete za hriešnika.

Kristova krv vyslobodzuje kajúceho hriešnika zo zatratenia, ale hriech neodstraňuje. Hriech zostáva zaznamenaný vo svätyni až do konečného účtovania. Podobne aj symbol krvi náhradnej obete zbavoval kajúcnika hriechu, no hriech zostával vo svätyni až do Dňa zmierenia.

Vo veľký deň konečného účtovania budú mŕtvi súdení „podľa toho, čo bolo zapísané v knihách, podľa ich skutkov“ (Zj 20,12). Potom budú hriechy všetkých úprimne kajúcich ľudí mocou Kristovej zmierujúcej krvi z nebeských kníh vymazané. Tým sa svätyňa očistí (357) a zbaví všetkých stôp hriechu. Symbolicky sa toto veľké zmierenie – vymazanie hriechov – zdôrazňovalo bohoslužbou v Deň zmierenia. Pritom šlo o očistenie pozemského svätostánku, čo sa dosiahlo tým, že mocou krvi zmierujúcej obete bola svätyňa zbavená znečisťujúcich hriechov.

Tak ako pri konečnom účtovaní budú hriechy tých, čo sa úprimne kajali, z nebeských kníh vymazané a nezostane po nich ani stopy, tak aj pri symbolickej bohoslužbe na zemi boli hriechy vynesené na púšť a zhromaždenie sa ich navždy zbavilo. Keďže pôvodca zla a priamy podnecovateľ všetkých hriechov, ktoré zapríčinili smrť Božieho Syna, je satan, spravodlivosť žiada, aby bol nakoniec aj on potrestaný. Kristovo dielo pre spásu ľudstva a pre očistenie vesmíru od hriechu sa zavŕši odstránením hriechov z nebeskej svätyne. Tie doľahnú na satana, ktorý s nimi aj zahynie. Podobne sa očistením svätostánku uzavrel celoročný bohoslužobný cyklus, keď boli vyznané hriechy symbolicky vložené na hlavu obetného kozla.

Bohoslužba v svätostánku a neskôr v chráme každodenne pripomínala ľudu slávne pravdy o Kristovej smrti a o jeho službe. Raz v roku sa potom myseľ ľudu upriamila na záverečné udalosti veľkého boja medzi Kristom a satanom, na konečné očistenie vesmíru od hriechu hriešnikov. (262) (358)