Slovenské arboréta a parky
Národné parky
TANAP - Tatranský národný park
PIENAP - Pieninský národný park
NAPANT - Národný park Nízke Tatry
NAPASDR - Národný park Slovenský raj
NAPAMF - Národný park Malá Fatra
NAPAMP - Národný park Muránska planina
NAPAVK - Národný park Východné Karpaty Chránené krajinné oblasti
CHKOVF - Velká Fatra
CHKOSK - Slovenský kras
CHKOV- Vihorlat
CHKOMK - Malé Karpaty
CHKOP - Polana
CHKOŠV - Štiavnické vrchy
CHKOHO - Horná Orava
CHKOPO - Ponitrie
CHKOK- Kysuce
Sad Janka Krála, Bratislava
Pohlad do Sadu Janka Krála, v pozadí pylón Nového mosta s kaviarnou Bystrica v tvare
"lietajúceho taniera". Sad Janka Krála patrí medzi prvé verejné parky v strednej
Európe, založený bol r.1775. Nachádza sa na pravom brehu Dunaja medzi Novým a
Starým mostom.
ŽIVOCÍŠSTVO BISKUPICKÝCH LESOV - CHRÁNENÝ AREÁL PÁNSKY DIEL
Chránený areál Pánsky diel bol vyhlásený v roku 1990 na ochranu lesostepnej casti,
spolocenstva asparágovej (dunajskej) hložiny (Asparago-Crataegetum) so vzácnymi a
ohrozenými druhmi fauny a flóry. Môžeme tu vidiet' niektorých zástupcov z celade
vstavacovitých (Orchidaceae), napr. kriticky ohrozený vstavac plošticný (Orchis
coriophora), vstavac vojenský (O. militaris), vstavac obycajný (O. morio), ale aj mnohé
iné ohrozené a vzácne rastliny. Biologickú hodnotu tohto územia zvyšujú niektoré
chránené druhy živocíchov. Z hmyzu je to napr. modlivka zelená (Mantis religiosa),
májky (Meloe sp.l, bystruškovité (celad' Carabidae), cmeliaky (Bombus sp.), rohác
obycajný (Lucanus cervus). Bohaté je aj zastúpenie suchozemských stavovcov. Žijú tu
obojživelníky, z plazov užovka obojková (Natrix natrix), jašterica bystrá (Lacerta
agilisJ, slepúch lámavý (Anguis fragilis), chránené druhy zemných cicavcov - piskor
lesný (Sorex araneus), piskor krpatý (Sorex minutus), bielozúbka sivá (Crocidura
suaveolens), bielozúbka malá (Crocidura leucodon) a množstvo drobného vtáctva.
Rozmanitosf prírodných podmienok, pestrá skladba rôznych typov lesov, lesostepí a
mokradných spolocenstiev podmienuje aj bohatost a pestrost druhovej skladby
živocíchov.
Co sa týka množstva zástupcov je na prvom mieste zastúpený hmyz. Aj ked' drobné,
casto nenápadné živocíchy si na prvý pohlad ani nevšimneme, je medzi nimi mnoho
zaujímavých a vzácnych druhov.
V teplomilných dúbravách žijú hlavne rôzne druhy fuzácov a roháce. Pozornost' si
zasluhuje najmä nás najväcší chrobák rohác velký (Lucanus cervus).
Samicky kladú vajícka do starých bútlavých dubov, kde sa larvy vyvíjajú na dospelého
jedinca až 6 rokov.
V lesných spolocenstvách sú najviac zastúpené tieto celade bystruškovité (Carabidae),
drabcíkovité (Staphylinidae), môžem tu vidiet niektoré druhy rodu májky (Meloe sp.),
lajniaka obycajného (Geotrupes stercorarius) a i.
V suchých lesostepných castiach sa vyskytuje chránená' modlivka zelená (Mantis
religiosal, rôzne druhy kobylie a koníkov. Z množstva motýlov spomenme aspon
vidlochvost ovocného (Iphiclides podalirius), vidlochvosta feniklového (Papilio
machaon), pestrona vlkovcového (Zerynthia polyxena) babôcky (celad' Nymphalidae).
Zo stavovcov sú v najväcšom množstve zastúpené vtáky. V blízkosti vody si na konci
konárikov stavia hniezdo typického vakovitého tvaru kúdelnicka lužná (Remiz
pendulinus), z porastov trstia sa ozývajú trsteniariky (Acrocephalus sp.), strnádka
trstová (Emberiza schoeniclus), svrciaky (Locustella sp.). Priamo na vodnej hladine
ramien môžeme vidiet lysku ciernu (Fulica atra), kacice divé, potápky, labute. Velké
množstvo vodného vtáctva sa sústreduje najmä na hladine a okolitých plytcinách
Hrusovskej nádrže.
V lesoch môžeme vidiet a pocut slávika krovinového (Luscinia megarhynchos), pinku
lesnú (Fringilla coelebs), vrchárku modrú (Prunella modularis), kolibkáriky
(Phylloscopus sp.), žije tu aj sedmohlások hájový (Hippolais icterina), glezg hrubozobý
(Coccothraustes coccothraustesl, kôrovník krátkoprstý (Certhia brachydactyla), sýkorky
(Parus sp.). V dutinách bútlavých stromov zase hniezdi muchárik bielokrký (Ficedula
albicollis), ci sova lesná (Strix aluco). Z datlovitých tu žije datel' cierny (Dryocopus
martius), žlna zelená (Picus viridis), žlna sivá (P.canus), datel' velký (Dendrocopos
major), datel' prostredný (D. medius).
V lesostepnej casti, medzi korenmi alebo v dutinách stromov hniezdi jeden z našich
najnápadnejších vtákov, zákonom chránený dudok chochlatý (Upupa epops), v
krovinách je to strakoš cervenochrbtý (Lanius collurioJ, ktorý si svoju korist napicháva
na ostré konáriky kríkov, penica ciernohlavá (Sylvia atricapilla), penica hnedokrídla
(S.communis), stehlík zelený (Carduelis chloris), strnádka obycajná (Emberiza
citrinella), ale aj stehlík pestrý (Carduelis carduelis), ktorí si pochutnávajú na plodoch a
semenách rastlín.
Významne zastúpené sú aj dravé vtáky. Najcastejšie vidíme na oblohe krúžit myšiaka
lesného (Buteo buteo), sokola myšiara (Falco tinnunculus), jastraba lesného (Accipiter
gentilis), vcelára lesného (Pernis apivorus), vzácnejšie haju tmavú (Milvus migrans),
sokola lastoviciara (Falco subbuteol, prípadne iné vzácne druhy. Na ich ochranu proti
smrtiacim úcinkom 22 kV vzdušných elektrických vedení boli tieto "stlpy smrti"
zabezpecené úcinnými ekozábranami, ktoré zamedzujú dosadaniu vtáctva.
V okolí mrtvych ramien a vodných plôch možno pozorovat obojživelníky.
Žije tu nás najmenší a najpôvabnejší druh, rosnicka zelená (Hyla arborea), ktorá okrem
plávania a skákania je aj majstrom lezenia po stromoch. Uvidíme aj ropuchy, ropuchu
bradavicnatú (Biifo bufo), ropuchu zelenú (B.viridisl, skokany (Rana sp.), kunku
cervenobruchú (Bombina bombinaJ a z mlokov mloka dunajského (Triturus
dobrogicus).
Z plazov sú tu zastúpené jašterica bystrá (Lacerta agilis), slepúch lámavý (Anguis
fragilis), užovka obojková (Natrix natrix), užovka frkaná (Natrix tesselata), užovka
hladká (Coronella austriaca), užovka stromová (Elaphe longissima).
Vyskytujú sa tu aj zástupcovia dalších stavovcov. V lesoch žije jelenia a srncia zver,
diviak, líška, jazvec, v Biskupickom ramene ondatra a bobor.
Arborétum, Mlynany
Zakladatel Arboréta
Ambrózy-Migazzi
zo svojou manželkou
Arborétum Mlynany založil v r. 1892 dr. Štefan Ambrózy-Migazzi. Narodil sa 5. marca
1869 v Nizze. Strednú školu absolvoval vo viedenskom Tereziane. Neskôr vyštudoval
právo na univerzite vo Viedni a Budapešti. Ako 23-rocný svadbou s Antóniou Migazzi
získal mlyniansky velkostatok, ku ktorému prikúpil dubovo-hrabový lesík vo Vieske nad
Žitavou. V r. 1894 pod vedením stavitela Guttmanna bol dokoncený kaštiel.
Charakteristická veža bola dostavaná až v r. 1905. Pohnútkou pre výstavbu Arboréta
mu boli jeho casté cesty a pobyt uprostred bohatej vegetácie južného Talianska.
Hned od samého zaciatku sa na budovaní parku podielal Jozef Mišák, odborník
pochádzajúci zo známej záhradníckej rodiny v Horiciach v Cechách. Svoje odborné
skúsenosti získal na cestách v zahranicí. Do 40 ha dubovo-hrabového lesíka postupne
dosadzovali dovážané dreviny získané od zahranicných škôlkárskych firiem v Nemecku,
Francúzku a Anglicku. Svedcia o tom zachované katalógy rastlín od firiem Späth,
Hesse, Peter Smith, G. D. Böhlje, Louis a dalšie, v ktorých sú oznacené jednotlivé
požadované druhy oboma spoluzakladatelmi. Hlavným cielom bolo sústredit co najviac
cudzokrajných drevín a dokázat ich životaschopnost v našich podmienkach. Zvláštnu
pozornost venovali vždyzeleným (Semper Vireo) a v zime zeleným rastlinám
pochádzajúcim z oblasti Stredozemného mora, východnej Ázie a Severnej Ameriky. V
odborných kruhoch sa však casto stretávali s nepochopením. Aklimatizácia rastlín
vyžadovala casto špeciálne podmienky, ktoré im pestovatelia dômyselne vytvárali. Bola
to práca nárocná a nákladná, pretože lokalita Arboréta predstavuje v porovnaní s
okolím doslova nepriaznivé stanovište. Zahustenými výsadbami vytvárali priaznivú
mikroklímu pre pestovanie vždyzelených drevín.
Ihlicnany postupne nahrádzali ochrannú funkciu dubov a hrabov a pomaly sa formovali
malebné scenérie a zákutia. Prvé výsadby, ako je zrejmé zo zachovaných snímok
urobených náruživým fotografom J. Mišákom, sa uskutocnili v bezprostrednej blízkosti
kaštiela v r. 1894. Na jeho rohoch boli vysadené borievky virgínske (Juniperus
virginiana), dnes dobre rastie iba jedna v blízkosti hlavného vchodu, a cezmína
ostrolistá (Ilex aquifolium) v zadnej casti traktu. Okrem týchto druhov bol vysadený
vavrínovec lekársky (Laurocerasus officinalis), vresovec mäsový (Erica carnea),
pachysandra vrcholová (Pachysandra terminalis) a pokusne aj indigovník (Indigofera
gerardiana). Všetky uvedené druhy boli získané od firmy Späth a Hesse. Dalšie druhy
prišli v r. 1899 od firmy Peter Smith.
Po prvý krát bola vysadená (Andromeda polifolia), dráce (Berberis buxifolia, Berberis
darwinii, Berberis jamesonii, Berberis stenophylla), lykovec (Daphne cneorum),
gaultéria (Gaultheria shallon), kalmia (Kalmia angustifolia, Kalmia latifolia), pieris
(Pieris floribunda), a hlohyna (Pyracantha coccinea). V r. 1900 bol získaný sortiment
rododendronov od firmy G. D. Böhlje. Po dobudovaní zámku sa v jeho bezprostrednej
blízkosti robili velké terénne úpravy umožnujúce obklopit ho štýlovo jednotnou
záhradnou úpravou. Celá terasa pri vstupe do parku musela byt navezená, zem sa
odobrala zo svahu a nanášala sa na nižšie položené miesta, cím sa vytvorili dva stupne
podopreté dlhými kamennýni múrmi. Cast plošiny tvorí parter pred kaštielom. Systém
terás vytvára vhodné stanovište pre svetlomilné a suchomilné druhy, ktoré na jesen
velmi dobre vyzrievajú a netrpia tolko mrazom. Na severnom svahu je vybudované
velké alpínum na pestovanie tienomilných a vlhkomilných druhov. Výstavbu riadil sám
Ambrózy. Velké kamene sa dovážali z nedalekých Prílep a z Klacian na vozoch. Úprava
trvala tri roky, pricom sa pracovalo hlavne v zime, ked bol dostatok pracovných síl.
Kamene sa mnohokrát premiestnovali, až dostali podobu podla priania majitela. Kolmá
kamenná stena uzatvára pohlad na alpínum. Zdrojom vody pren je dômyselný systém
zvodu daždovej vody zo strechy kaštila. V r. 1901 sa podstatne rozšíril sortiment
pestovaných sempervirentov získaním okrasných odrôd aukuby japonskej (Aucuba
japonica), cezmíny ostrolistej (Ilex aquifolium) a rododendronov. O dva roky neskôr sa
získali rôzne druhy a odrody krušpánu (Buxux microphylla, Buxux harlandii a Buxux
sempervirens). Vysádzal sa predovšetkým vavrínovec lekársky (Laurocerasus
officinalis) v niekolkých tisícoch exemplárov, takže skoro vytváral hlavné
sempervirentné poschodie.
Najväcšiu intenzitu dosiahli dodávky sempervirentov v rokoch 1905 – 1910, ked sa
získal základný sortiment druhov. V r. 1912 spoluzakladatel J.Mišák o parku napísal:
Náš park jest na 78 katastrálních jitrech založený, když jsem pred 19 lety prišel, nebylo
zde nic jen dubový lesík a zámek ve stavbe. Nyní je v ketu pres 500 Azalea mollis ve
všech barvách a na sta rhododendronu, jest to pohled úchvatný. Jsou ve všech
velikostech a druzích. Laurocerasus officinalis „ Schipkaensis“ dominuje zde co hlavní
vždyzelený ker, reknu li, že asi ve 100 000 exemplárích, tak jsem docela neprehnal.
Ilexy, kryptomerie, všechny druhy cedru až 8 m vysoké jsou vše ze semena zde
vypestované. V r. 1914 Ambrózy Arboretum opustil, prenechal ho na starost J. Mišákovi
a usadil sa na svojom majetku v Tane v Madarsku. Ani tu však svoju lásku nezanechal.
V Jeli založil arborétum, ktoré nadväzovalo na jeho pestovatelské skúsenosti. Pri
cestách do Prahy sa casto stretával s J. Mišákom, ale do milovaných Mlynian sa už
nikdy nevrátil. Ambrózy pripravoval rukopis knihy zhrnujúcej poznatky s aklimatizáciou
vždyzelených (sempervirentných) rastlín. Žial, tento rukopis sa nezachoval. Za jeho
najvýznamnejšie práce považujeme príspevky Immer – und wintergrune Laubgeholze
(Vžyzelené a zimozelené listnaté dreviny), 1913, a Aus meiner Malonyaner Werkstatt
(Z mojej mlynianskej dielne), 1921, kde zanechal rady a návody na úpravu mlynian.
Posledné štúdie dr. Štefana Ambrózyho (Yucca – Fragen, Efeu) sú názorným príkladom
jeho bohatých skúseností so vždyzelenými rastlinami. Odporúca v nich použit dalšie
formy na spestrenie vecnej zelene. Juka je mu symbolom nenárocnej a lacnej trvalky,
ktorá vyrastie do znacných rozmerov a sama sa zbavuje konkurujúcich burín, pricom
bez polievania odoláva horúcave a suchu na piesocných kopcoch a skalnatých svahoch.
Spolu s bambusmi dáva výsadbám zo všetkých mrazuvzdorných vždyzelených stromov
najexotickejší charakter. Pokial ide o brectan Ambrózy uvádza, že podla Toblerovho
zoznamu existuje vyše 150 foriem, z ktorých sa však v parku, bohužial, žiadna
nevyskytuje. Preto zacal sám v Mlynanoch zbierat brectany a mal v úmysle túto zbierku
natolko doplnit a rozšírit, aby mohol celý sortiment rozdelit ústavom a zariadeniam,
ktoré by prejavili záujem. Zákerná choroba, ako aj dalšie okolnosti mu však tieto plány
neumožnili zrealizovat. Zomrel v r. 1933 bez toho, aby dokoncil zacaté dielo. Po r.
1914 došlo v Arboréte k ciastocnému obmedzeniu výsadby. Urcite mal na to vplyv
odchod jeho zakladatela z Mlynian, ale hlavne vojnové obdobie. Napriek všetkým týmto
tažkostiam J.
Mišák pokracoval v sadovníckej úprave objektu i bez financných prostriedkov majitela.
Získané skúsenosti s pestovaním cudzokrajných drevín a predovšetkým empervirentov
(vždyzelených) publikoval v odborných casopisoch, v Ceských resp. Ceskoslovenských
zahradnických listoch, Gartenschonheit a inde. Najvýznamnejšou prácou završujúcou
zaciatocné obdobie zavádzania stálozelených listnatých drevín do Mlynian je publikácia
Vždyzelené stromoví listnaté, ktorá vyšla v nakladatelstve Gartenschonheit v Berlíne v
nemeckom a ceskom jazyku v r. 1925. Autor v knihe venovanej Š. Ambrózymu zhrnuje
svoje bohaté skúsenosti s pestovaním vždyzelených listnatých drevín a vôbec prvýkrát
hodnotí tento sortiment. Ilex sa pre svoju
oblúbenost dostal
aj do znaku na kaštieli
Táto originálna publikácia nestratila nic zo svojej aktuálnosti ani v súcasnosti a radí sa
medzi základnú literatúru svojho druhu. V r. 1925 sa v Arboréte podarilo sústredit
okolo 300 taxónov sempervirentov. Už od zaciatku založenia objektu sa rozvíjali
kontakty s dalším významným parkom v Pruhoniciach. Bohatá korešpondencia medzi
zakladatelom Š. Ambrózym a J. Mišákom a predstavitelmi Dendrologickej spolocnosti
Silva Taroucom, Camillom Schneiderom, Františkom Zemanom a Karlom Dominom je
toho dokladom. Tieto významné osobnosti si vymienali nielen skúsenosti s pestovaním
novozavádzaných druhov, ale taktiež živé rastliny. Po r. 1931 postupne prebral
starostlivost o objekt záhradník Jozef Richtár, svedomitý a oddaný žiak J. Mišáka, ktorý
ho i napriek svojmu pokrocilému veku a zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu neustále
zasväcoval do tajov mlynianskeho parku. V decembri 1939 Jozef Mišák zomrel. Pri
hodnotení jeho práce môžeme o nom bez nadsadenia hovorit ako o spoluzakladatelovi
Mlynian, bez jeho úsilia by objekt nezískal svetoznáme meno. Pre park nastali tažké
chvíle. Jozef Richtár sa vehementne zasadzoval o to, aby objekt prešiel do rúk štátu. Po
vojne bol objekt zoštátnený a v r. 1947 prešiel do správy Povereníctva školstva a
osvety. Zákerná choroba spôsobila, že tento Mlynanom oddaný záhradník nedokoncil
svoje plány. Zomrel v r. 1950. Arborétum 30. mája 1951 vyhlásili za prírodnú
rezerváciu a stalo sa samostatným vedeckým ústavom Prírodovedeckej fakulty
Slovenskej univerzity. 1. januára 1953 prebrala Arborétum Slovenská akadémia vied,
ktorá ho spravuje až doteraz. Pod vedením skúseného záhradníka Daniela
Kovalovského sa zacalo so záchranou, rekonštrukciou a zveladovaním objektu. Nebola
to úloha lahká, pretože hlavné dreviny boli zostarnuté a zoslabené.
Preto bolo treba pri obnove cenného objektu opatrnú ruku. Daniel Kovalovský sa zhostil
tohto poslania úspešne. Aktívne taktiež prispel pri introdukcii mnohých cudzokrajných
drevín. Zároven s obnovou objektu sa budovalo výskumné dendrologické pracovisko,
ktorého riaditelom sa stal Ing. František Bencat. Pracovisko sa zameralo hlavne na
introdukciu vždyzelených (sempervirentných) drevín a druhov pochádzajúcich z
východnej Ázie. Introdukcia sa tu chápe ako aktívna zámerná cinnost, ktorej cielom je
zaviest do kultúry nové, užitocné dreviny z blasti ich prirodzeného výskytu do oblastí
mimo tohto areálu. Druhým cielom introdukcie je rozšírit pestovanie už existujúcich
kultúrnych rastlín na ekologicky vhodné miesta.
V r. 1955 sa zacalo s introdukciou cudzokrajných drevín do Arboréta predovšetkým
formou spolupráce a bezplatnej výmeny semien medzi botanickými záhradami a
arborétami na celom svete. Zacali sa vydávat zoznamy semien urcených na výmenu.
Táto príkladná spolupráca sa postupne rozširovala a dnes sa získavajú semená takmer
zo 650 botanických záhrad a arborét. Dalším významným zdrojom získavania
biologického materiálu sú expedície do prirodzených oblastí rozšírenia. Prvá z nich sa
uskutocnila v r. 1960 do Cíny a tento materiál sa stal základom pre novobudovanú 14
ha plochu východoázijskej dendroflóry. Bolo dovezených 197 druhov, z coho je 99
introdukovaných na územie Ceskoslovenska po prvýkrát. Plocha bola rozdelená podla
geografického princípu, ktorý umožnuje návštevníkovi zoznámit sa zo skladbou drevín v
Japonsku, strednej, južnej a severnej Cíne, Dalekom východe, Kaukaze, Himalájach,
strednej a prednej Ázii. Kompozicným stredom celej plochy sú jazierka v údolí
doplnemé štýlovou záhradnou architektúrou. Hlavná os kompozície je pokracovaním
priehladu od kaštiela a je zakoncená besiedkou ( obrázok). Na expedíciu do Cíny
nadväzovali dalšie, a to do Kórey v rokoch 1982 – 1985. Množstvo biologického
materiálu získaného z týchto ciest si vyžiadalo v r. 1984 založenie zvláštnej 5,5 ha
plochy kórejskej dendroflóry. Flóra Kórey je totiž velmi bohatá a poctom druhov
prevyšuje i flóru Japonska. Zahrnuje celkom 3070 druhov. V súcastnosti sa v Arboréte
pestuje 160 druhov v pocte 6000 kusov. Preto je plocha z fytogeografickej stránky
rozdelená na 3 casti pripomínajúce oblast ihlicnatých lesov, opadavých listnatých a
subtropických daždových lesov. Zámerom je ukázat návštevníkovi jednotlivé typy
porastov, ktoré sa nachádzajú v prirodzených lokalitách.
Taktiež Severná Amerika predstavuje jeden z významných introdukcných zdrojov.
Bohatstvo druhov a ich použitelnost v našich podmienkach podnietilo v r. 1975
založenie 7,5 ha plochy severoamerickej dendroflóry. V súcasnosti sú vysádzané
pionierske dreviny, ktoré ako rýchlo rastúce a odolné budú chránit vzácnejšie a
chúlostivejšie výsadby pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi. Dreviny sa sadia s
ohladom na ekologické pomery na pôvodných stanovištiach výskytu. Územie je
rozdelené na 3 casti, budú simulovat severnú, východnú a západnú cast Severnej
Ameriky. Základom tejto plochy je Americké údolie s jazierkom a rekonštruovanou
budovou bývalého hajlocha. Projekty nových dendroexpozícií vypracoval súcastný
riaditel Arboreta Mlynany doc. Ivan Tomaško a tiež projekt východoázijskej dendroflóry
v r. 1961 a dalej organizoval jeho realizáciu. Projekt expozície dendroflóry severnej
Amaeriky dopracoval na úrovni vedeckého projektu v r. 1996-8. Súcastne sa realizuje
výstavba dendroexpozície Slovenska, ktorá sa formuje podla vegetacných pásiem ako
prostredie pre lokalizáciu ohrozených domácich druhov drevín. Vedecká práca v
Arboréte Mlynany sa sústreduje na introdukciu a materializáciu cudzokrajných drevín,
štúdium prícin ohrozenosti niektorých domácich druhov a na objekty aplikácie a
využitia introdukovaných drevín pri úpravách životného prostredia. Dominantou je
však: nadalej ochrana, zveladovanie a rozširovanie zbierok mimoriadne cenného
genofondu drevín, ktorý dnes predstavuje atraktívny 67ha park s takmer 2500
taxónmy drevín.
Arborétum, Liptovský Hrádok
HISTORICKÝ VÝVOJ HRÁDOCKÉHO ARBORÉTA
VZNIK A VÝVOJ ARBORÉTA DO KONCA 2. SVETOVEJ VOJNY
Prvá budova lesníckej školy
Snahy o založenie arboréta súvisia so založením lesníckeho školstva v Liptovskom
Hrádku. Už v roku 1796 v okolí sídla prvej lesníckej školy sa zacína budovat
dekoratívny anglický park o výmere približne 20 ha. Jeho základ tvorilo asi 200 líp
vysadených už v roku 1777 pri príležitosti 1. výrocia založenia USA. Casom, po zániku
prvej lesníckej školy, park strácal svoj význam a postupne schátral. Po obnovení
tradície lesníckeho školstva v roku 1886 zacalo sa pod vedením vtedajšieho riaditel'a
novovytvorenej Horárskej školy, Rudolfa Benkeho, pravdepodobne v rokoch 1886 -
1888, aj so zakladaním lesníckeho botanického parku a školského polesia Hradská
hora. Tento botanický park bol situovaný v priestore medzi dnešnou Hradnou ulicou,
riekou Belou a železnicnou tratou v blízkosti novovzniknutého školského areálu.
Z tohto areálu sa do dnešných cias zachovala iba druhá budova lesníckej - Horárskej
školy. Pôvodná výmera parku bola 27,17 ha. Súcasne s ním bol vysadený aj ochranný
lesný pás pri rieke Belej o výmere 10,94 ha, ktorý chráni dodnes Hrádocké arborétum,
ale aj cast mesta pred nepriaznivými úcinkami západných vetrov.
Pôvodný botanický park bol založený v prírodne-krajinárskom slohu. Menšie, rovnorodé
a zmiešané porasty domácich drevín sa striedali s lúkami, ktoré boli doplnené siet'ou
chodníkov. Približne 30 druhov v celkovom množstve asi 250 ks bolo dovezených z
Botanickej záhrady v Banskej Štiavnici (z uvol'nenej plochy pre výstavbu novej budovy
Lesníckej akadémie). Neskôr, zaciatkom 20. storocia, bolo vybudované v parku
jazierko, ktoré bolo napájané z rieky Belej, kde vyúst'oval aj odtok z jazierka.
Pohl'ad na cast areálu e Severoamerickej casti
Vol'ba drevín bola urcená stanovištnými podmienkami a didaktickou funkciou
botanického parku ako cvicného objektu Horárskej školy. Z tohto obdobia sa zachovala
brezová alej v západnej casti, smrekovcová alej v strednej casti, a cast porastu limby v
južnej casti.
V blízkosti botanického parku bola zriadená aj lesná škôlka, ktorá mala asi 10 ha.
Pestovali sa v nej hospodárske aj okrasné dreviny, no v roku 1923 bola jej výmera
znížená na cca 3 ha. V roku 1928 sa následkom výstavby objektov Výskumného ústavu
vcelárskeho znížila výmera areálu na 23,21 ha.