Nesmrteľnosť je stav alebo možnosť nepodliehať smrti. Prekladatelia Písma použili slovo nesmrteľnosť na preloženie gréckych výrazov athanasia, t.j. „bezsmrtnosť“ a aftharsia, t.j. „neporušiteľnosť“. Ako tento pojem súvisí s Bohom a ľuďmi?
Nesmrteľnosť. Z Písma vieme, že večný Boh je nesmrteľný. (1 Tim 1,17) V skutočnosti „On jediný má nesmrteľnosť.“ (1 Tim 6,16) On je (349) nestvorený, sám osebe existujúci, bez počiatku a konca. (Pozri 2. kapitolu tejto knihy.)
„Písmo nikde nehovorí o nesmrteľnosti ako o vlastnosti či stave, ktoré by boli človekovi – jeho 'duši` alebo 'duchu` vrodené. Pojmy zvyčajne prekladané slovami 'duša` a 'duch`... sa v Biblii vyskytujú viac ako 1600-krát, ale nikdy nie spolu so slovami 'nesmrteľný` alebo 'nesmrteľnosť`.“ (Pozri 7. kapitolu tejto knihy.) 1
Ľudia sú teda na rozdiel od Boha smrteľní. Písmo porovnáva ich život s „parou, ktorá sa na chvíľu ukáže a potom zmizne“. (Jak 4,14) Sú „telo, vietor, ktorý zaduje a nevracia sa“. (Ž 78,39) Človek „vypučí ako kvet, a zvädne, mizne ako tieň a nemá stálosti“. (Jób 14,2)
Boh sa od ľudí výrazne líši. Boh je nekonečný, oni sú koneční. Boh je nesmrteľný, oni sú smrteľní. Boh je večný, oni sú dočasní.
Podmienená nesmrteľnosť. Pri stvorení „Boh stvárnil človeka z prachu zeme, vdýchol do jeho nozdier dych života a človek sa stal živou dušou“. (1 Moj 2,7) Zo záznamov o stvorení vyrozumievame, že život ľudí závisí od Boha. (Pozri Sk 17,25.28; Kol 1,16.17.) Dôsledok tejto základnej skutočnosti je, že nesmrteľnosť nie je ľuďom vrodená, ale je to Boží dar.
Keď Boh stvoril Adama a Evu, dal im slobodnú vôľu – možnosť voľby. Mohli poslúchať alebo neposlúchať a ich ďalší život závisel od Božej moci pod podmienkou ich poslušnosti. Boží dar nesmrteľnosti bol teda v nich podmienený.
Boh jasne povedal, ako môžu tento dar stratiť – totiž ak budú jesť „zo stromu poznania dobra a zla“. Boh človeka varoval: „Keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.“ (1 Moj 2,17) 2
Smrť – odplata za hriech. Proti Božiemu varovaniu, že neposlušnosť spôsobí smrť, satan tvrdil: „Vôbec nezomriete.“ (1 Moj 3,4) Len čo však Adam a Eva prestúpili Boží príkaz, zistili, že odplatou za hriech je naozaj smrť. (Rim 6,23) Nad ich hriechom zaznel rozsudok: „V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa navrátiš.“ (1 Moj 3,19) V týchto slovách nieto ani náznaku o pokračovaní života, ale o jeho konci.
Boh po tomto výroku znemožnil hriešnemu páru prístup k stromu života, „aby nejedol... a aby nežil večne“. (1 Moj 3,22) Z tohto Božieho činu je jasné, že prísľub nesmrteľnosti pod podmienkou poslušnosti bol hriechom zmarený. Ľudia boli odteraz smrteľní, podriadení smrti. A pretože Adam nemohol generačne odovzdávať, čo už nemal, „smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“. (Rim 5,12)
Pred okamžitou smrťou zachránila Adama a Evu len Božia milosť. Syn Boží ponúkol svoj život, aby im bola poskytnutá ďalšia príležitosť – druhá (350) možnosť. On bol „Baránok zabitý od založenia sveta.“ (Zj 13,8)
Nádej ľudstva. Aj keď sa ľudia rodia ako smrteľníci, Písmo ich povzbudzuje, aby hľadali nesmrteľnosť. (pozri napr. Rim 2,7) Zdrojom tejto nesmrteľnosti je Ježiš Kristus: „Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 6,23; pozri 1 Ján 5,11) „On zničil smrť a zjavil život a nesmrteľnosť evanjeliom.“ (2 Tim 1,10) „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1 Kor 15,22) Sám Kristus povedal, že jeho hlas otvorí hroby a vzkriesi mŕtvych. (Ján 5,28.29)
Keby Kristus nebol prišiel, ľudská situácia by bola beznádejná a všetci mŕtvi by večne zahynuli. Vďaka nemu však nikto nemusí zahynúť. Ján povedal: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Ján 3,16) Viera v Krista teda trest smrti nielen ruší, ale veriacim zabezpečuje aj nedoceniteľný dar nesmrteľnosti.
Kristus „zjavil život a nesmrteľnosť evanjeliom“. (2 Tim 1,10) Apoštol Pavel nás uisťuje, že práve Písmo sväté nám môže „dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi“. (2 Tim 3,15) Kto neprijíma evanjelium, nedostane ani nesmrteľnosť.
Prijatie nesmrteľnosti. Pavel popisuje okamih udelenia daru nesmrteľnosti takto: „Hľa, poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme razom, v jednom okamihu, na zvuk poslednej poľnice. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo.“ (1 Kor 15,51-54) Z uvedeného veľmi jasne vyplýva, že Boh nedáva nesmrteľnosť veriacemu pri smrti, ale pri vzkriesení, pri „zvuku poslednej poľnice“. Vtedy „toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť“. Aj keď Ján pripomína, že dar večného života dostaneme, keď prijmeme Ježiša Krista ako osobného Spasiteľa, (1 Ján 5,11-13) odovzdanie tohto daru sa uskutoční pri Kristovom návrate. Len vtedy budeme premenení zo smrteľných na nesmrteľných, z porušiteľných na neporušiteľných.
Povaha smrti
Ak smrť znamená ukončenie života, čo hovorí Písmo o mŕtvom človekovi? Prečo je dôležité, aby kresťania chápali toto biblické učenie?
Smrť je spánok. Smrť nie je úplné zničenie. Je to len stav prechodného bezvedomia, kým nenastane vzkriesenie. Písmo opätovne nazýva tento medzistav spánkom. (351)
Stará zmluva pri zmienke o smrti Dávida, Šalamúna a iných kráľov Izraela a Judey hovorí, že usnuli so svojimi otcami. (1 Kráľ 2,10; 11,43; 14,20.31; 15,8; 2 Par 21,1; 26,23) Jób nazýva smrť spánkom, (Jób 14,10-12) podobne Dávid, (Ž 13,4) Jeremiáš (Jer 51,39.57) a Daniel. (Dan 12,2)
Nová zmluva používa ten istý obraz. V zázname o Jairovej dcére, ktorá zomrela, Kristus povedal, že spí. (Mat 9,24; Mar 5,39) Podobne sa vyjadril aj o mŕtvom Lazarovi. (Ján 11,11-14) Matúš napísal, že po Kristovom vzkriesení „mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych“ (Mat 27,52) a v zázname o umučení Štefana Lukáš napísal, „že usnul“. (Sk 7,60) Aj Pavel a Peter nazývali smrť spánkom. (1 Kor 15,51.52; 1 Tes 4,13-17; 2 Pet 3,4)
Biblická predstava smrti ako spánku jasne zodpovedá svojej povahe, ako to vyplýva z nasledujúceho porovnania:
(1) Tí, čo spia, sú bez vedomia. „Mŕtvi nič nevedia.“ (Kaz 9,5)
(2) V spánku vedomé myslenie prestáva. „Jeho duch (dych) vyjde... jeho úmysly zaniknú v ten istý deň.“ (Ž 146,4)
(3) Spánkom sa končí každá denná aktivita. „V záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce, ani myšlienky, ani poznania, ani múdrosti.“ (Kaz 9,10)
(4) Spánok nás odlučuje od tých, ktorí bdejú, a od ich aktivity. „Nemajú dielu na ničom, čo sa deje pod slnkom.“ (Kaz 9,6)
(5) Normálny spánok vypína citovú aktivitu. „Ich láska aj ich nenávisť a žiarlivosť zanikla.“ (Kaz 9,6)
(6) V spánku ľudia nechvália Boha. „Mŕtvi nechvália Hospodina.“ (Ž 115,17)
(7) Spánok predpokladá zobudenie. „Prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú.“ (Ján 5,28.29) 3
Človek sa vracia do prachu. Ak máme pochopiť, čo sa s človekom deje v smrti, musíme chápať jeho prirodzenosť (podstatu). Písmo predstavuje človeka ako organickú jednotu. (Pozri 7. kapitolu tejto knihy.) Občas používa slovo duša na označenie celého človeka, a inokedy len na označenie jeho citov a pocitov. Písmo však nikde neučí, že človek sa skladá z dvoch oddelených častí. Telo a duša existujú len spolu, tvoria nedeliteľnú jednotu.
Pri stvorení zo spojenia prachu zeme (zemských prvkov) a dychu života vznikla živá bytosť, alebo duša. Adam nedostal dušu ako oddelenú podstatu (entitu), on sa stal živou dušou. (1 Moj 2,7; pozri tiež 7. kapitolu tejto knihy) Pri smrti je postup opačný. Z prachu zeme, bez dychu života vzniká mŕtvola alebo mŕtva duša bez akéhokoľvek vedomia. (Ž 146,4) Prvky, z ktorých sa telo skladalo, vracajú sa do zeme, z ktorej vzišli. (1 Moj 3,19) Duša mimo tela nemá vedomú existenciu a nič v Písme nenaznačuje, že pri smrti duša prežíva ďalej ako nejaká vedomá podstata (entita). (352) Skutočne, „duša, ktorá hreší, zomrie“. (Ez 18,20)
Príbytok mŕtvych. Stará zmluva nazýva miesto pobytu mŕtvych po hebrejsky šeol a Nová zmluva po grécky hades. V Písme šeol najčastejšie znamená „hrob“. 4 Význam slova hades je podobný významu slova šeol. 5
Do tohto miesta odchádzajú všetci mŕtvi, (Ž 89,49) spravodliví i nespravodliví. Jákob povedal: „Ja v smútku zostúpim k svojmu synovi do záhrobia“ [šeol]. (1 Moj 37,35) Keď zem roztvorila „svoje ústa“, aby pohltila Kóracha s jeho spoločníkmi, zostúpili „za živa do podsvetia“ [šeolu]. (4 Moj 16,30)
Šeol dostáva pri smrti celého človeka. Keď Kristus zomrel, zostúpil do hrobu (hades), ale pri vzkriesení jeho duša opustila hrob (hades), (Sk 2,27.31) alebo šeol. (Ž 16,10) Keď Dávid ďakoval Bohu za uzdravenie, svedčil, že jeho duša bola zachránená „z hrobu“ [šeolu]. (Ž 30,4)
Hrob nie je miesto vedomej existencie človeka. 6 Keďže smrť je spánok, mŕtvy zostane v stave nevedomia v hrobe až do vzkriesenia, keď hrob (hades) vydá svojich mŕtvych. (Zj 20,13)
Duch sa vracia k Bohu. Šalamún povedal, že pri smrti „prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“. (Kaz 12,7) To platí o všetkých ľuďoch, spravodlivých i bezbožných.
Mnohí tento text pokladali za dôkaz, že podstata človeka žije aj po smrti. V Biblii však ani hebrejský ani grécky výraz pre ducha (ruach a pneuma) nehovoria o nijakej inteligentnej podstate (entite) schopnej vedome existovať mimo tela. Tieto pojmy skôr znamenajú „dych“ – iskru života podstatne dôležitú pre existenciu človeka, životný princíp, ktorý oživuje zvieratá a ľudí. (Pozri 7. kapitolu tejto knihy.)
Šalamún napísal: „Údel ľudí je údelom zvierat – je jeden a ten istý. Ako zomiera jeden, tak umiera i druhý a všetko jednako dýcha. Preto človek nemá prednosť pred zvieraťom... Všetko smeruje k jednému miestu – všetko povstalo z prachu a všetko sa vráti do prachu. Kto vie, či ľudský duch [ruach] vystupuje nahor a duch zvieraťa [ruach] zostupuje nadol do zeme?“ (Kaz 3,19-21) Podľa Šalamúna nieto teda pri smrti nijakého rozdielu medzi duchom človeka a duchom zvieraťa.
Šalamúnov výrok, že duch (ruach) sa vracia k Bohu, ktorý ho dal, naznačuje, že to, čo sa vracia k Bohu, je jednoducho životný princíp, ktorý dal Boh. Nieto nijakého náznaku, že duch, alebo dych, je nejaká vedomá, od tela oddelená podstata (entita). Ruach možno označiť za „dych života“, ktorý Boh vdýchol do nozdier prvého človeka, aby oživil jeho bezduché telo. (Pozri 1 Moj 2,7.)
Súlad v celom Písme. Mnoho úprimných kresťanov, ktorí neskúmali celé učenie Písma o smrti, nevedeli, že (353) smrť je spánok až do zmŕtvychvstania. Nazdávali sa, že rôzne texty Písma potvrdzujú predstavu, že duch alebo duša môžu vedome existovať po smrti. Dôkladným štúdiom prídeme k záveru, že Písmo dôsledne označuje smrť ako koniec vedomia. 7
Špiritizmus. Ak mŕtvi celkom nič nevnímajú, s kým alebo s čím sa teda rozprávajú špiritistické médiá?
Každý čestný človek pripustí, že prinajmenšom niektoré z týchto javov sú podvodom; iné však nemožno takto označiť. Zrejme existuje určitá nadprirodzená moc, súvisiaca so špiritizmom. Čo o tom učí Písmo?
1. Základ špiritizmu. Špiritizmus má svoj začiatok v prvom klamstve satana, ktoré povedal Eve: „Vôbec nezomriete.“ (1 Moj 3,4) Jeho slová boli prvou kázňou o nesmrteľnosti duše. Dnes najrôznejšie náboženstvá na celom svete nevedomky opakujú tento blud. Mnohí preznačujú Božie slová: „Duša, ktorá hreší, zomrie“ (Ez 18,20) na výrok: „Duša, aj keď hreší, bude žiť večne.“
Toto bludné učenie o prirodzenej nesmrteľnosti viedlo k tomu, že ľudia veria vo vedomý život po smrti. Ako sme uviedli, tieto stanoviská priamo protirečia biblickému učeniu o tejto téme. Do kresťanstva sa dostali z pohanskej filozofie – zvlášť Platónovej – v čase veľkého odpadnutia. (Pozri 12. kapitolu tejto knihy.) Táto viera sa v kresťanstve stala oficiálnym učením a zostáva ním dodnes.
Viera, že mŕtvi žijú vedomým životom aj po smrti, pripravila mnohých kresťanov na prijatie špiritizmu. Ak mŕtvi žijú a sú v prítomnosti Božej, prečo by sa nemohli vrátiť na zem ako slúžiaci duchovia? A ak to môžu, prečo sa nesnažiť spojiť s nimi, aby poradili a poučili, ako sa vyhnúť nešťastiu, alebo prijať v zármutku útechu?
Na takomto uvažovaní založil satan a jeho anjeli (Zj 12,4.9) spojenie, ktorým môžu dosiahnuť svoj zvodný zámer. Prostriedkami, ako sú špiritistické seansy, zosobňujú milovaných zomrelých a prinášajú domnelú útechu živým. Občas predpovedajú budúce udalosti, ktoré v prípade naplnenia vzbudzujú vierohodnosť. Potom nebezpečné bludy, ktoré zvestujú, dostávajú nádych pravosti, aj keď odporujú Písmu a Božiemu zákonu. Keď satan odstránil prekážky proti zlu, voľne môže odvádzať ľudí od Boha do istej záhuby.
2. Varovanie pred špiritizmom. Z Písma jasne vyplýva, že tvrdenia špiritizmu sú lživé. Ako sme videli, Biblia jasne učí, že mŕtvi nevedia nič, že v nevedomí ležia v hroboch.
Písmo tiež dôrazne zakazuje akúkoľvek snahu spájať sa s mŕtvymi alebo so svetom duchov. Hovorí, že tí, ktorí sa chcú zhovárať s mŕtvymi, ako to robia dnešné špiritistické médiá, zhovárajú sa vlastne s „dobre známymi duchmi“, t.j. „s duchmi démonov“. Pán povedal, že tieto spôsoby sú ohavnosťou. Tí, čo sa nimi zaoberali, mali (354) byť potrestaní smrťou. (3 Moj 19,31; 20,27; 5 Moj 18,10.11)
Izaiáš dobre vystihol bláznovstvo špiritizmu: „Keď vám povedia: dopytujte sa duchov zomrelých a veštcov, ktorí šuškajú a šepkajú, povedzte: Či sa ľud nemá pýtať svojho Boha, ale mŕtvych kvôli živým? K zákonu a svedectvu! Ak nehovoria podľa tohto slova, potom preto, že v nich nieto nijakého svetla.“ (Iz 8,19.20; KJV) Naozaj len učenie Písma môže ochrániť kresťanov pred týmto ohromujúcim zvodom.
3. Prejavy špiritizmu. Písmo zaznamenáva niekoľko špiritistických aktivít – od faraónových čarodejníkov a veštcov, astrológov a zaklínačov v Ninive a v Babylone až po čarodejnice a médiá v Izraeli – a všetky odsudzuje. Jedným príkladom je seansa čarodejnice z Endor, ktorá vyvolávala ducha pre Saula, o čom sme hovorili na začiatku tejto kapitoly.
Písmo vraví: „Keď sa Saul dopytoval Hospodina, Hospodin mu neodpovedal ani cez sny, ani cez urím, ani cez prorokov.“ (1 Sam 28,6) Boh teda nemal nič spoločné s tým, čo sa udialo v Endor. Saula zviedol démon zosobňujúci mŕtveho Samuela. On vlastne Samuela ani nevidel. Veštica videla podobu nejakého starého muža, zatiaľ čo Saul len „poznal“, alebo sa domnieval, že je to Samuel. (1 Sam 28,14)
Ak by sme mali veriť, že Samuel sa naozaj zjavil, museli by sme tiež veriť, že čarodejnice, šamani, nekromanti, zaklínači, špiritisti alebo médiá môžu vyvolať spravodlivých mŕtvych odkiaľkoľvek z posmrtného príbytku. Museli by sme takisto uznať, že zbožný Samuel existoval v podzemí v nejakom vedomom stave, pretože starý muž vystupoval „zo zeme“. (1 Sam 28,13)
Táto seansa naplnila Saula zúfalstvom, nie nádejou. Nasledujúceho dňa spáchal samovraždu. (1 Sam 31,4) A predsa domnelý Samuel predpovedal, že v onen deň Saul a jeho synovia budú s ním. (1 Sam 28,19) Ak by mal mať pravdu, museli by sme usúdiť, že po smrti neposlušný kráľ a spravodlivý Samuel bývajú spolu. Miesto toho musíme uzatvárať, že pri tejto seanse zlý anjel predviedol svoje zvodné klamstvo.
4. Posledný zvod. Prejavy špiritizmu v minulosti spadali do oblasti okultizmu, ale v poslednej dobe špiritizmus nadobudol „kresťanskú“ podobu, takže môže zvádzať kresťanský svet. Tým, že sa špiritizmus hlási ku Kristovi a k Biblii, stal sa krajne nebezpečným nepriateľom veriacich. Jeho účinky sú zákerné a zvodné. Pod vplyvom špiritizmu „sa Písmo vykladá tak, ako sa to páči neobrátenému srdcu a jeho slávne a životne dôležité pravdy zostávajú bez účinku. Ako hlavná Božia vlastnosť sa zdôrazňuje láska. Z tej sa však stáva len akýsi slabý sentimentalizmus nerozlišujúci medzi dobrom a zlom. Nijaký zreteľ sa neberie na Božiu spravodlivosť, na jeho obžaloby hriechu, ani na požiadavky jeho svätého zákona. Ľudia majú Desatoro pokladať za mŕtvu literu. (355) Pod vplyvom lichotivých omamných rozprávok ľudia majú zavrhnúť Písmo ako základ svojej viery.“ 8
Takto sa správne a nesprávne relativizuje a každý človek alebo situácia či kultúra stáva sa kritériom „pravdy“. V podstate sa každý človek stáva bohom, čím sa spĺňa satanov prísľub: „Budete ako bohovia.“ (1 Moj 3,5)
Sme pred „hodinou skúšky, ktorá príde na celý svet a preskúša obyvateľov zeme“. (Zj 3,10) Satan vo svojom záverečnom úsilí zviesť svet použije veľké znamenia a divy. Keď Ján hovoril o tomto majstrovskom zvode, povedal: „Videl som troch nečistých duchov ako žaby... to sú duchovia démonov, ktorí konajú znamenia, vychádzajú ku kráľom celého sveta, aby ich zhromaždili na boj vo veľký deň všemohúceho Boha.“ (Zj 16,13.14; pozri 13,13.14)
Uniknú len tí, ktorých drží Božia moc a ktorí si myseľ posilnili pravdami Písma ako svojou jedinou autoritou. Kto túto ochranu nemá, klam ho zvedie.
Prvá a druhá smrť. Druhá smrť je konečný trest nekajúcnych hriešnikov, teda všetkých, ktorých mená nie sú zapísané v knihe života. To sa deje na konci tisícročia. (Pozri 26. kapitolu tejto knihy.) Po tejto smrti nebude nijaké vzkriesenie. Zničením satana a bezbožných je hriech vykorenený a zničená je sama smrť. (1 Kor 15,26; Zj 20,14; 21,8) Kristus uistil, že každý, „kto zvíťazí, tomu druhá smrť neublíži“. (Zj 2,11)
Na základe toho, čo Písmo označuje za druhú smrť, môžeme povedať, že prvá smrť je to, čo každý človek – s výnimkou tých, čo budú premenení – okúša ako následok Adamovho prestúpenia. Je to „prirodzený následok degeneratívnych účinkov hriechu na ľudstvo.“ 9