Pokusy o zjednotenie a príprava zjednotenia Nemecka: Na území Nemecka v období 19. storočia sa nachádzali len malé kniežatstvá, ktoré boli pod nadvládou Rakúska a boli začlenené do Nemeckého spolku. Najmocnejším kniežatstvom sa stalo Prusko, ktoré sa i ujalo vedenia v pokusoch o zjednotenie jednotlivých kniežatstiev do silnej nemeckej ríše. O niekoľko pokusov sa už pokúšalo v 1824 a 1847, ale v prvom prípade sa podarilo iba colné zjednotenie nemeckých kniežatstiev a v druhom prípade sa síce zástupcovia jednotlivých kniežatstiev dohodli v Offenburgu o programe na zjednotenie Nemecka, v ktorom boli zahrnuté i požiadavky na colnú jednotu a rovnosť, odstránenie feudálnych povinností, slobody tlače a súdne reformy. Tento program nebol ale prijatý zo strany Rakúska, ktoré ovládalo množstvo nemeckých kniežatstiev. Vláda Pruska dlho neprijala opatrenia, ktorými by sa vzopreli nadvláde Rakúska. Jedným z dôvodov neúspechu pokusov o zjednotenie Nemecka bol i ten, že Prusko zastávalo k ostatným kniežatstvám pozíciu vládcu a nadradeného štátu. Ohrozené kniežatstvá sa potom v roku 1859 v Würzburgu spojili do koalície, ktorej cieľom bolo brániť sa pruskej hegemónií.
Táto koalícia mala však krátke trvanie, pretože kniežatstvá boli nejednotné a rozvracať koalíciu sa snažilo i Rakúsko a Prusko. V Prusku sa rodil plán zjednotenia Nemecka, a preto dala pruská vláda vo februári roku 1860 pokyn na posílenie armády a jej modernizáciu. Túto skutočnosť Prusko zakrývalo pred Rakúskom pod zámienkou zvyšovania bojaschopnosti armády. Vedenia boja proti Rakúsku sa ujal nemecký kancelár Otto von Bismarck, ktorý bol predsedom pruskej a neskôr nemeckej vlády v období 1862-1890. Podarilo sa mu postupne získať väčšinu pruskej buržoázie na svoju stranu. A tak keď v roku 1862 snemovňa zrušila v rozpočte výdavky na armádu, mal Bismarck podporu v buržoázií a u kráľa, ktorý ho menoval predsedom vlády. S takouto podporou sa Bismarck otvorene postavil proti liberálom a vyhlásil, že je schopný vládnuť bez rozpočtu a proti snemovni: „Veľké otázky sa neriešia rečami a uznesením väčšiny, ale železom a krvou.“ Pruské vojny za zjednotenie Nemecka: Už v roku 1864 zaútočilo Prusko a Rakúsko proti Dánsku a výsledkom tejto vojny bolo pripojenie Šlesvitska a Holštínska k nemeckým zemiam. V roku 1866 už Prusy zabudli na svojich bývalých spojencov–vystúpili z nemeckého spolku a vyhlásilo Holštínsko za svoje územie.
Nasledovalo vyhlásenie vojny Rakúskom. Na pruskej strane bojovali severonemecké drobné štáty a Taliansko, na rakúskej strane Bavorsko, Württembersko, Bádensko, Hesensko, Sasko, Hannoversko. Pruské a rakúske vojská sa stretli v Sadovej pri Hradci Králové. Rakúske vojská zažili tvrdú porážku a v tomto roku sa v Prahe podpísal mier, ktorým Rakúsko stratilo Holštínsko a Benátsko. Benátsko získalo Taliansko. Rakúsko tiež stratilo vplyv v nemeckých kniežatstvách a muselo súhlasiť s rozpustením Nemeckého spolku. Nemecké štáty, ktoré sa pripojili vo vojne na stranu Rakúska boli donútené podpísať nerovnú spojeneckú zmluvu a boli anektované Pruskom(Hannoversko, Hesensko, Nasavsko). Po úspechoch Bismarckovej ofenzívy a plánov odhlasovali liberálna nemecká strana spolu s liberálmi anektovaných území ďalšie štyri roky Bismarckovej vlády bez parlamentu. Proti zjednoteniu Nemecka sa z európskych mocností už účinne stavalo len Francúzsko. To sa nemohlo nečinne prizerať ako mu na východných hraniciach rastie konkurent a v roku 1970 Prusku vyhlásilo vojnu.
To vojnu prijalo lebo po výhre nad Francúzskom by mohlo dokončiť zjednotenie nemeckých kniežatstiev do nemeckej ríše. Vojnu Prusku vyhrali revolúcie, ktorými bolo Francúzsko zmietané v tej dobe. Keď Prusy porazili Francúzov 2. a 4. septembra pri Sedane a Métach, vo Francúzsku padlo cisárstvo a bola nastolená buržoázna republika. Vedúci predstavitelia Francúzka však namiesto vedenia vojny s Pruskom sa postavili proti vlastným robotníkom. Tí povstali proti vláde a za pomoci pruských vojsk ju porazili. Tak stratilo Francúzsko Alsasko, Lotrínsko a muselo zaplatiť pokutu 5mld. zlatých frankov.Vyhlásenie Nemeckého cisárstva: Dňa 18.1.1871 bolo vyhlásené Nemecké cisárstvo v Zrkadlovej sieni vo Versailles. Na jeho čelo bol dosadený pruský kráľ Wilhelm I. Ústava nemeckého cisárstva ustanovila Nemecko za spolkový štát s 26 štátnymi celkami. Z tých bolo 22 monarchií, 1 ríšska provincia(Alsasko–Lotrínsko), 3 samostatné mestá. Pruská spolková vláda bola zložená z delegátov, ktorí zastupovali spolkové štáty v počte podľa ich veľkosti(Prusko–17delegátov, Bavorsko–6 delegátov, Württembersko–4 delegáti atď.). Predsedom spolkovej rady bol ríšsky kancelár, ktorý zároveň vykonával funkciu predsedu pruskej spolkovej vlády.
Nemecké cisárstvo vytvorilo centrálne ríšske úrady(ministerstvá) pre zahraničie, správu železníc, spravodlivosť, poštu, financie, vnútro a ríšske kancelárstvo(úrad predsedu ríšskej vlády). V Nemecku tiež prebehlo zjednotenie v právnej oblasti–1871 trestný zákonník, 1874 občiansky zákonník, 1879 súdny a procesný zákonník–a hospodárskopolitické(1875 jednotná ríšska mena, 1871 jednotný systém mier a váh, obchodný styk s zahraničím a spolkovými krajinami v rámci Nemecka bez ciel, 1873-1876 boli zrušené dovozné clá a bolo zavedené jednotné poštovné. Zjednotenie Nemecka urýchlilo rozvoj kapitalistického podnikania. Kapitálové prostriedky mali v držaní 4 nemecké banky. Pre rýchlejší rozvoj podnikania a životnej úrovne boli vládou schválené reformy, ktoré zbavili podnikanie všetkých zábran a priamo podporovali utváranie veľkých akciových spoločností. Takto nastal prudký rozvoj kapitalizmu. Vďaka tomuto rýchlemu rozvoju a dobrým podmienkam v krajine na podnikanie Nemecko skoro predbehlo európskych konkurentov na trhu a dostalo sa z ekonomického hľadiska do čela Európy a po USA na druhé miesto vo svete.
Nemecko malo i koloniálnu ríšu. Jej veľkosť nebola taká ako by si Nemci predstavovali, ale keďže sa neskoro zjednotili väčšina sveta už bola rozdelená medzi hlavné imperialistické mocnosti. Medzi nemecké územia patrili územia v Afrike(Togo, Kamerun, Nemecká juhozápadná Afrika, Nemecká východná Afrika), v Ázií(vplyv v Číne, Turecku–Nemci postavili železnicu Berlín–Istanbul–Baghdad) a v Oceánií(Šalamúnove ostrovy, Bismarckove ostrovy).Nemecké cisárstvo 1871-1914 Bismarck viedol boj za podriadenie nemeckých katolíkov a cirkvi štátu. V kultúrnom boji vláda vydávala stále ostrejšie cirkevné zákony. Nimi boli cirkvi postavené pod štátny dozor, jezuiti boli vypovedaný z Nemecka a neskôr boli rozpustené i ostatné rády. Bola zavedená štátna matrika májovými zákonmi v rokoch 1873 a 1874. Biskupi sa postavili na odpor týchto zákonov a vyhlásili ich za neplatné. Štát ich potrestal tak, že im zakázal vykonávať bohoslužby a inú pomoc obyvateľstvu.
Postupne rástol počet neobsadených fár, pretože chýbali duchovní, ktorí by boli ochotní podriadiť sa predpísanej skúške. V roku 1877 bolo z 12 pruských biskupstiev obsadené len 4. Vzhľadom na okolnosti v Nemecku vyšiel nový pápež Lev XIII. v ústrety Bismarckovi a pristúpil na povinnosť cirkvi podávať štátu ku schváleniu všetky menovania nových biskupov a farárov. Následkom toho boli v roku 1880 zmiernené cirkevné zákony a došlo k postupnému ochabovaniu kultúrneho boja. V roku 1872 vydal Bismarck nové školské zákony, v ktorých bolo obyvateľstvo pruského Poľska donútené ku germanizácií. V roku 1878 ríšsky snem prijal zákony proti socialistom. Zámienkou Bismarcka na ich vydanie boli dva atentáty na cisára Wilhelma I. Zákon bol prijatý na dva a pol roka a potom bol niekoľkokrát obnovený a zrušený až po Bismarckovom páde. Na základe tohto zákona došlo k rozpusteniu 217 sociálne demokratických spolkov a družstiev, zastavenie 127 periodickej a 278 neperiodickej tlače a 67 vodcov sociálnych strán bolo vypovedaných z Berlína. 7.10.1879 uzavrelo Nemecko zmluvu s Rakúsko–Uhorskom o Dvojspolku.
V roku 1882 sa k Nemecku a Rakúsko–Uhorsku pripojilo v spojeneckej zmluve i Taliansko a táto spojenecká zmluva sa nazývala Trojspolok. 15.6.1888 sa dostal na trón posledný nemecký cisár Wilhelm II. Pre svoju panovačnosť sa dostal skoro do sporu s Bismarckom a vynútil si jeho demisiu v roku 1890. Wilhelmova vláda sa neukázala ako moc dobrá, pretože všetky svoje zákony a rozhodnutia boli vydávané v popude jeho okamžitej nálady. To prispelo k politickej izolácií Nemecka na počiatku 20. storočia. V roku 1898 prijal ríšsky snem program námorného zbrojenia, ktorý pripravil admirál Alfred von Tirpitz. Program stanovil počet vojenských lodí na 17 radových, 8 pobrežných vojnových, 35 krížnikov a 1 rezervný. Bola i ustanovené obnova loďstva, pretože každých sedem rokov mali byť postavené nové radové lode(7) a krížniky(9). Týmto programom sa Nemecko pripravovalo na nástup do svetovej politiky a politických kríz(anglo-búrska vojna, americko-španielska vojna). V roku 1901 sa ríšsky snem rozhodol, že bude dobré, ak nemecké loďstvo bude schopné účinne bojovať proti britskému vojnovému loďstvu.
Prijal sa preto plán s pomocou ktorého sa malo postaviť nových 38 vojnových lodí v priebehu 20 rokov. Tým sa stalo, že diplomatické vzťahy s Veľkou Britániou sa ochladili. Po revolúciách v Rusku sa nimi začalo otriasať i Nemecko. V krátkom časovom období rokov 1905-1906 zažilo množstvo povstaní a hospodárskych a politických bojov robotníkov za svoje práva. K najväčším patril štrajk baníkov v Porúrí(január–február 1905), masový politický štrajk v Hamburgu(január 1906) a hnutie proti pluralitnému volebnému právu v Sasku. Zjazd sociálne demokratických slobodných odborov v Kolíne na Rýnom(máj 1905) sa vyjadril proti politickým štrajkom a za obmedzenie hospodárskych stávok. Na zjazde tejto strane v Jene(september 1905) presadil Bebel rezolúciu, ktorá pripúšťala použitie masového politického štrajku v prípade atentátu vlády proti všeobecnému volebnému právu alebo proti koaličnému právu.Nemecko a 1. svetová vojna: V auguste 1914 vstúpilo Nemecko do 1. svetovej vojny ako vedúca mocnosť Trojspolku. 1.8 vypovedalo vojnu Rusku, 3.8 Francúzsku a 4.8 prepadlo Belgicko a dostalo sa tak do vojny s Veľkou Britániou. 11.11.1918 kapitulácia Nemecka v Compienskom lese v salónnom vagóne.
Vývoj Nemecka od roku 1918 do roku 1933: Dňa 9.11.1918 oznámil nemecký kancelár Max Bádenský abdikáciu Wilhelma II. ako nemeckého cisára i pruského kráľa a korunného princa Bedricha. Wilhelm II. ušiel z hlavného nemeckého stanu na západnom fronte do Holandska. V Nemecku sa k moci dostali socialisti a Nemecko sa stalo republikou. Ústava tejto republiky bola prijatá vo Vaimare dňa 31.7.1919. Táto republika sa preto označuje ako Vaimarská. Na jej čelo ako ríšsky prezident bol dosadený F.Ebert(11.2.1919–28.2.1925). Prezidenta volili priamo voliči. Vládu tvoril ríšsky vláda(parlament) a na jej čele stál ríšsky kancelár. Po vojne nenastali žiadne zmeny vo vlastníckych vzťahoch. Robotníci boli nespokojní. Na ich čelo sa postavili dvaja vodcovia Karol Liebknecht a Rosa Luxemburgová a začal sa generálny štrajk. Bol potlačený zásahom vládnych dôstojníkov. V roku 1920 sa 13.-17.3 Gen W. v. Lüttwitz a W. Kapp pokúsili o nastolenie reakčnej militaristickej diktatúry tzv. Kappov puč. Berlín obsadili vojenské jednotky, zvl. Erhardtova brigáda. Ríšska vláda utiekla do Stuttgartu. Stúpenci Kappovho puču nastolili kabinet poriadku, slobody a činu. Uprchlá vláda organizovala odpor voči tomuto režimu a v Porýní–Vestfálsku vyzvali robotníkov odpovedať na puč okamžitým bojom za diktatúru ploretariátu. Puččisti kapitulovali 17.3 pod tlakom generálneho štrajku týchto robotníkov.
Ozbrojení robotníci ešte dobyli 19.3 Essen, 21.3 celú priemyselnú panvu. 21.3.1921 bol v Hornom Sliezsku vykonaný plebiscit o príslušnosti k Nemecku alebo Poľsku. Sporné územie bolo rozdelené medzi obidva štáty. V rokoch 1922-1923 nastala v Nemecku inflácia meny, a tak na jej stabilizáciu bola zavedená rentová marka:1 rentová marka=1 bilión papierových mariek. V 1924 bol zavedený nový názov meny: ríšska marka. 8.-9.11.1923 sa bývalý generál E. v. Ludendorff a A.Hitler pokúsili o puč v Mníchove. Hitler sa vyhlásil kancelárom a vyhlásil nemeckú a bavorskú vládu za zosadené. 9.11 bol puč potlačený bavorskou políciou a vojskom. NSDAP(Nemecká národosocialistická strana Nemecka) založila ochranné oddiely SS ako vojensky organizované a vyzbrojené teleso SA–úderných oddielov.
Nemecko zaznamenalo v dôsledku pôžičiek v rámci Davesovho plánu značný hospodársku rozvoj. V roku 1926 presiahol vývoz predvojnovú úroveň a v roku 1929 ho prekročil o tretinu. V roku 1930 opustilo vojsko Dohody okupované pásmo v Porýní. V roku 1931 podpísalo Nemecko a Rakúsko 19.3 vo Viedni deklaráciu o uzavretí colnej únie oboch štátov. V roku 1932 vláda zrušila zákaz činnosti oddielov SA a nariadila krvavé potlačenie robotníckych demonštrácií v Hamburgu. V roku 1933 menoval prezident Hindenburg A. Hitlera ríšskym kancelárom. Ten 1.2 rozpustil ríšsky snem pod zámienkou, že nedokážu vytvoriť vládnu väčšinu. Týmto bola v Nemecku nastolená fašistická diktatúra. Nacisti potom zinscenovali požiar budovy ríšskeho snemu v Berlíne a zvalili to na komunistov. Komunisti nato reagovali vyhlásením štrajku ako protestu proti teroru. 3.5 zriadil Hitler tajnú vládnu políciu tzv. gestapo. Jej šéfom sa stal H.Himmler.14.7 fašisti vydali zákaz činnosti a zakladania iných politických strán. Rozpustené boli i odbory.19.10 Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov. 21.9-23.12 ríšsky súd obžaloval G. Dimitrova a iných zo zapálenia snemu. Pre nedostatok dôkazov boli oslobodení a odhalili provokačný ráz procesu. Potom ich vypovedali do ZSSR.