podobné referáty

ico refreklama

Náboženstvá sveta


Hodnotenie:
Zobrazení: 8085


ISLAM
Islamské krajiny v Ázii: Afganistan, Bahrajn, Bangladéš, Brunej, Indonózia, Irak, Irán, Jemen, Jordánsko, Kazachstan, Katar, Kuvajt, Kyrgyzstan, Maledivy, Omán, Saudská Arábia, SAE, Turecko, Sýria, Tadžikistan, Turkmenistan a Uzbekistan. Tieto štáty majú nad 85% moslimského obyvateľstva. No moslimovia sú v menšinovom postavení i v Barme, Indii, Izraeli, Kambodži a Libanone.
Islam je najmladšie svetové náboženstvo. Vznikol na začiatku 7. storočia po Kr. v horúcej a suchej, jednej z najnehostinejších krajín Zeme. Najvýznamnejším mestom v tomto odľahlom kúte bola Mekka. Významí obyvatelia patrili ku kmeňu Kurajšovcov, ktorí mali politickú i vojenskú moc. Na rozdiel od všetkých miest v oblasti bola Mekka bohatá, pretože ležala na veľmi výhodnom mieste križovatky obchodných ciest. Blahobyt Mekky okrem karaván zabezpečovali i pútnici, ktorí putovali ku Kaabe, najposvätnejšiemu miestu Arabov. Dodnes tu leží Čierny kameň ( meteorit ). Vtedy sa tu uctievalo asi 300 bohov a bohýň, pričom Alah bol len jedným z hlavných bohov.

V roku 570 sa v Mekke narodil Mohamed ( arab. Muhammad ), syn schudobneného Kurajšivca. Ako mladý si privyrábal u bohatej vdovy Chadídže. Ako 25 ročný sa s ňou oženil a mali spolu viac detí.
Roku 610 sa Mohamedovi na vrchu Hirá zjavil archanjel Gabriel. Ten mu oznámil, že je prorokom a božím poslom. Mohamed neveril a archanjel sa mu zjavil opäť. Prikázal mu burcovať a osvietiť ľudí a varovať ich pred hroziacim božím súdom. Roku 612 začal Mohamed v Mekke verejne kázať to, čo archanjel vyjavil ako podstatu viery: Alah je jediným bohom. Pred Alahom sú si všetci rovní a každý sa musí zodpovedať v deň najvyššieho súdu. Bohatý sa musia podeliť o svoj majetok s chudobnými. Mohamedovi prívrženci nazvali toto učenie islam, čo znamená odovzdanie sa do vôle božej.
Toto učenie sa nepáčilo Kurašijcom, pretože sa ním spochybnili ich hlavné životné hodnoty. Ako sa rozbroje zväčšovali, rozhodli sa Mohamedovi prívrženci opustiť Mekku. I Mohamed roku 622 ušiel do Jasribu, ktorý dostal meno Madínat an-nabí, čo znamená Prorokovo mesto. Útek Mohameda sa nazýva hidžra a je to začiatok islamskej éry.

Mohamed mal i politické úlohy. Požadoval sociálne a zákonodarné úpravy. Zlepšil i postavenie ženy. V predislamskom období mohol mať muž ľubovoľný počt žien. Mohamed redukoval polygamiu na štyri ženy. On mal však výnimku – po smrti Chadžídže sa oženil s deviatimi ženami. Istý čas sa Mohamed pokúšal obrátiť na vieru i Židov a kresťanov, ale bez úspechu. Preto zrušil kompromisy so židovskými rituálmi. Vytvoril nové, vlastné len pre islam. Namiesto zvonov zvolával k motlitbe muezín. Modliť sa trebalo k Mekke, pôst sa predĺžil na jeden mesiac.
Mohamed si získal prívržencou z radu beduínov, ktorí zabudli na spoločnú nevraživosť a politicky sa zjednotili. Spoločne bojovali proti Mekke, napokon ju v roku 630 dobyli. Mohamed zničil všetky zobrazenia bôžikov a vyhlásil Mekku za islamské duchovné centrum. Roku 632 zomiera.

Život veriacich určuje päť povinností: viera, motlitba, almužna, pôst, púť do Mekky. Tieto piliere islamu platia od Mohamedovho života až dodnes.
VIERA – šaháda, spočíva vo vete: „Vyznávam, že niet boha okrem Alaha a že Mohamed je jeho prorokom.“ Táto veta, ak ju niekto vyslový, stáva sa moslimom. Už nie sú potrebné iné rituály, ako je to u väčšiny náboženstiev. Najvyššou cnosťou je poslušnosť Alahovi. Moslimovia veria, že Mohamed bol posledným prorokom a jeho slová ich budú sprevádzať až po posledný súd. Šaháda je kľúčovým vrebálnym vyjadrením pohľadu na svet, príslušnosti k islamu, odovzdanie sa do vôle božej. Ktokoľvek prednesie šahádu, stáva sa formálne moslimom, aj keď to vytiekol neúprimne. Presné znenie šahády: „ Lá iláha illálláh va Muhammadun rasú-lu´lláh.“ Každý, kto po smrti vysloví šahádu, sa nazýva šahíd ( vyznávač ) a je spôsobilý na cestu do raja. Neskôr sa výrazu šahíd prepožičal nový význam-mučenník, padlý za svätú vec.

MODLITBU musia vykonať veriaci päť krát denne. Okrem toho musia vykonať rituálnu očistu, bez ktorej je modlitba neplatná. Jej zanedbanie sa hodnotí ako odklon od islamu. Motlitba je v islame chápaná ako čisto kultový prejav zbožnosti bez akejkoľvek snahy niečo si od Alaha vyprosiť. Je prejavom pokory, vďakyzdania, odovzdanosti do vôle Alahovej. Je to vlastne jediná pravidelná bohoslužba, pretože samotný islam nemá bohoslužby v kresťanskom slova zmysle. Veriaci smie vstúpiť do stavu komunikácie s bohom ( hálat al – ihrám ) najskôr po splnení piatich podmienok:
Z čistota tela
Z čistota miesta a šiat
Z náležité oblečenie zakrývajúce nahotu
Z smer modlitby k Mekke
Z dodržanie modlitebného času.

ALMUŽNY – zakád, sadaka, sú tretím pilierom islamu. Tieto almužny vyberal štát a prideľoval ich nemajetným občanom. Tým, že moslim daroval časť majetku, očistil zvyšok, ktorý mu ostal. Zakát musí odvádzať každý dospelý moslim, ktorého majetok presiahol stanovené minimum. Povinnosť sa nevzťahuje na otrokov, príslušníkov iných vierí, telesne a duševne postihnuté osoby a deti. Almužna sa odvádza vždy ku koncu lunárneho kalendára. Z plodín a z drahých kovov sa odvádza desiatok.

PÔST – saum alebo sijám, v ramadáne je štvrtá povinnosť veriacich. V praxi to znamená, že jesť a piť sa smie len pred východom a po západe Slnka. Saum je starým semitským zvykom, vychádzajúcim zo storočnej skúsenosti lekárskej praxe. Považuje sa za najprísnejší a fyzicky najnáročnejší z islamských obradov. Počas neho sa majú veriaci vyvarovať nezhôd, neslušných rečí a telesných rozkoší. Niektoré právne školy, zaoberajúce sa výkladom koránu, zakazujú fajčenie, žuvanie tabaku, pitia i čistej vody, ale i prehĺtať sliny. Za úsvitu slnka sa má povedať predsavzatie ( nija ) a až do večera sa správať zbožne a vyrovnane. Povinnosť pôstu sa vzťahuje na právne plnohodnotných, teda dospelých a mentálne zdravých občanov. Zakončenie pôstu pripadá na prvý deň mesiaca šavvál.
PÚŤ DO MEKKY, čiže hadždž, musí podniknúť každý dospelý a duševne zdravý moslim bez rozdielu pohlavia aspoň raz za život. Tento zvyk je prebraný z arabskej tradície. V mesiaci zú al-hidždža prichádzali do Mekky veriaci z najodľahlejších oblastí a vykonávali obradné rituály. Túto púť nemusia absolvovať chorí a trvalo postihnutí, ale často medzi pútnikmi sa nachádzajú i mrzáci, slepci a ľudia trpiaci chronickou podvýživenosťou. Púť sa skladá z väčšieho počtu rituálov. Moslim si môže vybrať, či chce absolvovať hadždž alebo súkromnú púť umbra. Ak nemá dostatok finančných prostriedkov, môže o ne požiadať náboženskú nadáciu alebo almužnu.
Okrem týchto piatich pilierov má významnú úlohu aj vojna, t.j. džihád. Rozdiel medzi kresťanstvom a islamom spočíva v tom, že kým Kristus kázal hlásenie viery v miery, Mohamed vyslal svojich prívržencov, aby šírili islam mečom. No treba tu podotknúť, že podmaňovanie cudzích národov kresťanskými vládcami bolo neraz krutejšie, ako obracanie na islam.

Po Mohamedovej smrti sa islamské náboženské spoločenstvo zásluhou dobyvačnej politiky vyvinulo na mocnú politickú ríšu. Keďže prorok zabudol menovať svojho nástupcu, dochádzalo ku krvavým sporom o nástupníctvo, úrad kalifa, náboženského a politického vodcu.
K islamskej ríši bola pripojená Palestína, Sýria, Egypt a Perzia. Islamskí dobyvatelia prichádzali na cudzie územia ako osloboditelia nad perzskou a byzantskou nadvládou. Araby ponechali v krajinách, ktoré dobyli, štátnu správu. Taktiež pre Židov, kresťanov a prívržencov Zarathuštru bola možná náboženská sloboda, samozrejme za isté dane. Ten, kto prestúpil na islam, dosiahol štatút mawáli ( klient ), ale nestal sa Arabom.

Ešte za Mohameda sa rozdelili moslimovia na šiitov – uznávajúcich iba zásady koránu ( svätá kniha islamu, napísaná roku 610 ) a sunitov – dopĺňajúcich korán o tradície šírené ústnym podaním. Rôzny výklad koránu vedie i dnes k sporom. Mohamed zaručoval ženám prístup do mešity, účasť na verejnej správe a právo dediť. Ukladal ženám i mužom skromnosť, zákaz alkoholu, bravčového mäsa, úžerníctva. V praxi fundamentalistov ostali príkazy:
Z aby ženy boli zahalené do čadry
Z mužovým vyhlásením ( zahnaním ) môže byť uskutočnený rozvod aj bez súhlasu ženy
Z trest pre ženy sa mimomanželskú súlož ( ale mužov sa to netýka )
Z ženská obriezka
V islame sa nemožno dopustiť : rebélie proti autorite vládcu, odpadlíctvo od viery, krádež, lúpež – v zmysle násilného privlastnenia, cudzoložstvo, falošné obvinenia z cudzoložstva, pitie alkoholu a hazardné hry. Tresty za takéto činy sú:
Z Odplata rovnakým spôsobom ( kisás ). Platí to pre vraždu, krádež, zranenie. Odplatu možno previesť ako postihnutému, tak i jeho príbuzným.
Z Pokuta za preliatu krv ( dija ). Udeľuje sa za vraždu i zranenia.
Z Trest určený na základe analógie ( kijás ).
Z Trest určený sudcom podľa jeho úvahy. Jedná sa o bežné priestupky, ako podvod, verejná urážka, vydieranie, malá krádež.

KRESŤANSTVO
I keď kresťanstvo vzniklo na azíjskej pôde, vo väčšine krajín nezastupujú veriaci ani 10%. Percentuálne najviac kresťanov je v Libanone ( 50% ). Ďalej sú kresťania v menšej miere zastúpení v týchto krajinách: Bahrajn, Indonézia, Irak, Izrael, Jordánsko, Kuvajt, Singapur, Srí Lanka, Sýria, Vietnam. V Južnej Kórei sa v zastúpení 16% vyskytujú i protestanti.
Kresťanstvo bolo na začiatku malým radikálnym hnutím, z ktorého sa postupne stala štátna cirkev.

I keď sa tvrdí, že Ježiš Nazaretský sa narodil presne v roku 0, vedci sa skôr prikláňajú k názoru, že to bolo v októbri roku 4 pred Kr. Narodil sa v Betleheme, pri malom meste v Galilie. Bol synom tesára Jozefa a jeho snúbenice Márie. Snúbenci sa vybrali do Betlehema, aby sa zúčastnili na sčítaní ľudu, pri ktorom sa musela celá rodina zaregistrovať podľa rodiska muža. V cieli svojej cesty však nenašli ubytovanie a tak prespali v maštali, kde Mária priviedla syna. Krátko po Ježišovom narodení sa objavilo zvláštne znamenie: kométa s dlhým chvostom sa vznášala na oblohe a zastavila sa nad maštaľou. Ľudia z okolia a pastieri sa najprv zhrozili. Kométy, tak ako aj zatmenie Slnka vtedy pokladali za poslov nešťastia. Avšak objavil sa názor, že by to mohlo byť aj znamením šťastia. Židia totiž už dlho hľadali Spasiteľa, ktorý mal oslobodiť ľud Izraela. Pastieri sa pobrali k maštali, aby si uctili dieťa. Nato prišli traja mudrci z Východu, ktorým hviezda zvestovala príchod nového kráľa. O novom kráľovi sa dozvedel aj kráľ Herodes, ktorý nechal preliať krv všetkých novonarodencov zo strachu, že Židia by v novom Spasiteľovi mohli nájsť vodcu a zosnovať povstanie, aby ho zvrhli. Márii a Jozefovi sa však podarilo újsť i s dieťaťom.

Počas svojho života získal Ježiš veľa priaznivcov a nezanedbateľné sú i zázraky, ktoré ho sprevádzali i po smrti.
Ježiš Nazaretský bol udsúdený na smrť ukrižovaním, pretože sa označoval za Krista, syna Boha a kráľa všetkých Židov. Podľa Nového zákona sa v posledných hodinách Ježišovho života obloha zatemnila, zemetrasenie otriaslo Jeruzalemom a opona v chráme sa roztrhla odhora až nadol na dve polovice. Veľkňazi a zákonníci sa už dlhý čas usilovali o Ježišovu smrť. Ježiš totiž putoval so svojimi dvanástimi učenníkmi celou krajinou a kázal. Veľkňazi sa obávali, že sa ľud odvráti od pravej viery a bude nasledovať nového učiteľa. Ježiš prišiel do Jeruzalema, aby tu oslávil sviatok pesah. Ľud mu pripravil triumfálne privítanie, na uliciach pred ním rozprestreli šaty a plesali nad jeho príchodom. To ešte väčšmi pobúrilo kňazov, ktorí sa obávali jeho vplyvu. Po spoločnej večeri sa Ježiš vybral so svojimi spoločníkmi za mesto. Tam ho zatkli ozbrojený sluhovia židovskej Najvyššej rady. Jeden z jeho učenníkov, Judáš, ho zradil bratským bozkom. Učenník Peter chcel svojho učiteľa brániť a odťal jednému zo sluhov ucho. Ježiš ho však zadržal. Zatknutého predviedli pred zhromaždených starších a zákonníkov a súdili ho, pričom svedčili proti nemu podplatení svedkovia. Nakoniec jeden z nich vypovedal, že vraj Ježiš vyhlásil, že môže zvaliť Boží chrám a za tri dni postaviť nový. Najvyšší kňaz sa ho spýtal, či on je Mesiáš. Keď Ježiš prisvedčil, odsúdili ho za rúhanie na smrť ukrižovaním.
Kresťanská cirkev získavala stále viac stúpencov. I keď títo boli prenasledovaní, pribúdalo náboženských obcí. Kresťanstvo čerpalo niektoré rituály a sviatky z judaizmu. V roku 190 rímsky biskup Viktor stanovil Veľkonočné sviatky na spoločný deň a tiež sa zriekol niektorých židovských rituálov. Tým si kresťanstvo získalo autoritu.
V dobe stredoveku sa podnikali početné križiacke výpravy, z dôvodu dobytia Svätej Zeme. Križiaci sa pokúšali dobyť Jeruzalem, čo sa im aj načas podarilo.
Vo vrcholnom stredoveku sa rozmáha boj proti kacírom. Toto temné obdobie prinieslo smrť upálením niekoľkým tisícom ľuďom. Taktiež začína obdobie reformácií a protireformácií, kríza cirkvi. Vzniká lutheránstvo, kalvinizmus, anglikánska cirkev, rád jezuitov.

19. storočie bolo pokojné. Všetky spory z minulosti sa urovnali. V nasledujúcom období až po súčasnosť sa cirkev snaží o celosvetový mier a snaží sa dať ľuďom nádej a útechu.
Určite ste si všimli, že uvedené dejiny kresťanstva boli veľmi stručné, a to z jediného dôvodu; žijeme v silne kresťanskej zemi a vedieť o prevládajúcom náboženstve v krajine, v ktorej žijeme, by malo byť samozrejmé. Snažila som sa zosumarizovať najdôležitejšie fakty z dejín kresťanstva.

HINDUIZMUS
S hinduizmom ako s hlavným náboženstvom by sme sa mohli stretnúť v Indii a Nepále. Početné skupiny hinduistov žijú aj v Bangladéši, Bhutáne, Pakistane a v Srí Lanke.
Hinduizmus je najstaršie náboženstvo na svete. Vzniklo v Indii, v epoche Árijcov. Hneď z prvých storočí ich vlády pochádza najstaršie zachované literárne dielo tohto národa – Védy. Toto významné dielo bolo spísané v roku 1500-1200 pred Kr. Preklad slova Védy znamené poznanie. Je to zbierka ľudových piesní, magických zaklínadiel, náboženských hymien a úvah.
V tomto období sa vyvinulo i učenie o prevteľovaní duší. Vznikla filozofia, že činy človeka v tomto živote určujú jeho osud a príslušnosť ku kaste v budúcom živote. Hinduizmus vznikol zo starého náboženstva brahmanizmu ( brahma = duša ). V hinduizme je veľmi citeľná úcta k zvieratám. Oproti brahmanizmu, kde sa konali zvieracie obety, je hinduizmus veľmi mierumilovné náboženstvo. Preto v poslednej dobe nachádza veľa prívržencov. Kravy sa stali v tomto náboženstve posvätnými a strava hinduistov je prevažne vegetariánska. Učenie je založené na trojjedinom božstve:
Brahma = stvoriteľ
Višna = udržiavateľ, aj so svojou ženou – bohyňou Kálí
Šiva = ničiteľ

Dodnes sa spoločnosť delí na päť kást:
brahmani – kňazy
kšatriovia – bojovníci
vaišjovia – remeselníci
šúdrovia – roľníci a sluhovia
nedotknuteľní – príslušníci kmeňov, ktorí sa ešte neasimilovali alebo vykonávači tzv. nečistých prác, napr. zametači ulíc

Hinduizmus symbolizuje učenie, ktoré svojiny úvahami, odporúčaniami i konkrétnymi príkazmi formuje každodenný svet veriacich. Zrod človeka so sebou prinesie i kastu. Tá znamená životné predurčenie jej člena. Ak ho nenaplní, poruší svoju dharmu danú kastovým zriadením a v budúcom živote sa narodí v horšom kastovom postavení. Prevteľovanie má pre hinduistov absolútnu platnosť a nikto nepochybuje, že to tak nie je. Základným cieľom hinduistov je vyslobodenie z večného kolobehu prevteľovaní, jednoduchšie – už sa viac nenarodiť. Podarí sa to, ak sa dokonale vyplní dharma. Všetky skutky sú hodnotené a za každý príde spravodlivá odmena. Celý život tak predstavuje výslednicu činov z predchádzajúceho bytia. Preto hinduista, ak chce byť spasený, musí dodržiavať zásady kasty.

Hinduizmus je náboženstvom polyteistickým. Avšak tu môžeme skôr hovoriť o nespočetných podobách a prejavoch jediného Absolútna. Môžme sa tu stretnúť s podobami dvoch bohov, ktorý tvoria tretieho, alebo s božským manželským párom, ktorý tvoria jedno telo. Dogma v hinduistickom duchovnom myslení neexistuje. Je v ňom obsiahnuté všetko – od uctievania zbožštelých prírodných síl, cez osobného boha až po mystické stotožnenie sa s Absolútnom, o ktorom hovorili dávny indický svätci.

Každý hinduista si môže vybrať jeden z troch spôsobov duchovného života vedúceho k vyslobodeniu:
karma-márgu = cesta činu, ktorá pre starých Árijcov znamenala cestu obete
bhakti-márgu = cesta oddanej lásky k bohu, to znamená úprimne milovať celý svet a boha, nerozdeľovať skutočnosti na dobré a zlé
džňána-márgu = cesta poznania a pochopenia myšlienky hinduizmu. Podľa nej brahma a átman ( duša človeka ) sú to isté, neexistuje žiadne Ja a Ty. Tento
duchovaný prístup znamená vysokú filozofiu absolútneho monoizmu.
Ďalší spôsob je nájdenie si vlastnej cesty. Títo askéti, pustovníci a iní potulní hľadači pravdy putujú po celej Indii, venujú sa askéze ( považovanej za prostriedok k nadobudnutiu nadprirodzených schopností ), meditácii a jogínskym cvičeniam. Svojho životného údelu podľa kastového zriadenia sa veľmi nepridržiavali a nezaujímali ich ani prvé tri ášramy. Ak sa raz ( často v mladom veku ) rozhodli, nič ich už nemohlo odradiť od nastúpenej cesty potulného askétu – sannjásina.
Hľadanie pravdy tohto sveta, vysvetlenie jeho vzniku a posmrtnej existencie odjakživa lákali indickú myseľ. Dlhé náboženské diskusie neboli ničím výnimočným, avšak zväčša sa na nich zúčastňovala iba úzka skupina zasvätených. Obyčajný ľudia prejavili svoju hlbokú religiozitu v tvorbe a uchovávaní nespočetného množstva mytologických príbehov, ktoré nám lepšie približujú pestrosť v chápaní sveta indického myslenia.

Príbehy rozprávajúce o fantastických udalostiach a činoch bohov sa síce odohrávali v dávnej minulosti, ale predsa len odrážajú zrnko skutočnosti s patričnou dávkou mytologického zafarbenia. Múdrosť nepreberného množstva bohov a bohýň, polobožských, posvätných bytostí a dávnych svätcov nezriedka ocenili aj najvyšší z nich – Brahma, Višnu a Šiva. Každý z príbehov v sebe skrýva niejaké poučenie vhodné pre život hinduistu a mnohé z nich obohatili európsku kultúru. Neobyčajná fantázia tvorcov týchto príbehov nás neustále zahŕňa novými a novými príhodami stoviek bájnych hrdinov, ktorých rozprávkový svet je pre indické deti aspoň taký skutočný, ako pre naše deti strach pred ježibabou.

Mytologický svet Indie poskytoval nielen príležitosť fantázii, ale zároveň odrážal ideálne či vysnívané príhody jednotlivých hrdinov, ktoré majú ďaleko k dnešnej, kastovými pravidlami prísne zviazanej skutočnosti. Jednou z nich dokladá aj rozprávanie o krásnom, no ženatom nezbedníkovi Krišnovi, neváhajúcom zvádzať v hájoch mladé pastierky. Ostáva príznačným, že najobľúbenejšou z nich bola vydatá žena Rádha. Kto z hinduistov by aspoň na chvíľu počas čítania nezabudol na fakt, že v ich náboženstve majú pri zostavení manželského páru hlavné slovo rodičia? Ďalšou pozoruhodnosťou indických mýtov bol sobáš na spôsob gandharvov – pohlavného spojenia muža so slobodnou ženou, ktorý bol v tradičných dielach považovaný za legálne uzavreté manželstvo. Dnes sa už takéto spojenie dvoch ľudí z vlastnej vôle, pod vplyvom kúzla boha lásky Kámu, považuje za nevhodné a môže vytvárať komplikovanú situáciu v rodine. Vo svete mýtov existujú aj ďalšie príklady odporujúce dnešnej koncepcii hinduizmu.

Na začiatku bolo povedané, že za indickým presvedčením o správnosti dodržiavania tradície sa skrýva hinduizmus. Viera v tento systém však symbolizuje nielen tradíciu, ale aj súčastnosť. Prax minulosti už dávno nie je realitou a jej ideály prešli výraznou zmenou. Správny hinduista však má možnosť všetko svoje konanie odôvodniť vlastným hinduizmom, predstavujúci jeden z hlavných dôvodov pridržiavania sa tradície. Okrem zdanlivých prekážok mu zároveň môže poslúžiť ako odrazový mostík do víru udalostí skutočného sveta. Hovorí predsa o tom, že nič nie je stále, všetko sa mení, teda aj tradícia.
Bratia Bukka, Hakka a Kampa, miestodržitelia moslimského sultána v Dillí, ktorí sa proti nemu vzbúrili, založili na juhu Indie poslednú hinduistickú ríšu Vidžajanagar. Stala sa veľmocou a pri svojej expanzii sa dostala do konfliktu s islamskými ríšami na severe. V dôsledku ustavičných nepokojov sa v 17. storočí rozpadla na päť menších štátov. Dejiny Vidžijanageru boli poznačené roztržkami s dillíjskym sultanátom. V Indii sa rozpútal odpor hindov proti moslimskkej nadvláde, pretože cudzí dobyvatelia vnucovali hindom svoju vieru a inštitúcie. Tieto rozpory napokon spôsobili, že hindovia sa začali striktne izolovať od moslimov.

BUDHIZMUS
Budhizmus je náboženstvo týchto krajín: Barma, Bhután, Čína, Japonsko, Južná Kórea, Kambodža, Kórejska ľudovodemokratická republika, Laos, Singapur, Srí Lanka, Thajsko a Vietnam. V menšej miere žijú vyznávači budhizmu i v Nepále.
Budhiznus vznikol na indickej pôde v šiestom storočí pred Kr. Najvyššia hlava tejto cirkvi je dalajláma. Modlitebné miesta sú pagody, pričom najcennejšou pamiatkou je Zlatá pagoda v Rangúde ( Barma ). Vstup je možný len mužom a len naboso. Budhizmus pôvodne vzišiel z hinduizmu, podobne ako sikhizmus. V budhistickom učení je rodina základom šťastia. Hlavné zásady budhizmu sú
asketizmus,
zdržanlivosť od svetských rozkoší,
prekonávanie trpení,
znášanlivosť,
ochrana živých tvorov ( Nezabiješ! ),
konanie dobra,
prevteľovanie sa až k dosiahnutiu cieľa – nirvány.

Centrom budhistov je Tibet. Vo svete je asi 500 miliónov budhistov, najviac v Ázii, ale i v Európe a Amerike.
Gautha Siddhárta Budha žil okolo roku 563-479 pred Kr v nepálskom predhorí Himalájí. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, v dospelosti však zanechal blahobytný život a „odišiel z domova do bezdomia“ hľadať pravdu. Učil, že život je plný utrpenia. Vysvetliť a premôcť bôľ možno ôsmimi spôsobmi:
správnym názorom
správnym zmýšľaním
správnou rečou
správnym činom
správnym životom
správnym umieraním
správnym premýšľaním
správnym sebaskúmaním
Vykúpenie znamená vstup do nirvány. Samota duše nie je večná, je to len predstava, tak, ako aj ostatné veci vonkajšieho sveta. Pretože ten, kto tak jednoznačne podlieha zmene a ničeniu, nemôže byť pre poznanie pravdy, ktorá pretrvá všetko, dôležitý.
Budha hlásal, že o vykúpenie z kolobehu duší sa treba usilovať nie obeťou ani extrémnou askézou, ale pomocou meditácie a sebazdokonaľovania, ktoré umožňuje spoznať vlastné „ja“. Základ budhizmu dodnes tvorí predstava, že jedinou formou každého bytia je utrpenie. Vykúpenie z tohto utrpenia, ktoré spočíva v zániku individuality a vyhasnutí všetkých túžob, možno dosiahnuť len poznaním. Poznanie musí zahŕňať všetky oblasti života človeka a má nevyhnutne dosah na jeho životný štýl. Takto vznikli budhistické rády, v ktorých mnísi žili odlúčení od vonkajšieho sveta a rozvíjali Budhovo učenie. Budha a budhizmus jednoznačne odmietali kastový systém.

Svojim rýchlo šíriacim sa učením vytvoril Budha ideový základ moci expanzívnej dynastie Maurjovcov, ktorí začali vládnuť po vpáde Alexandra Veľkého do Indie a ich ríša v severnej a severozápadnej Indii trvala do 2.storočia pred Kr.
I cisár Wu–ti podporoval šírenie budhizmu v podobe mahájána. Táto forma budhizmu kladie vedľa pôvodného ideálu sebavykúpenia cnosť súcitu. Základom budhistického učenia je predstava opätovných narodení človeka, zakaždým v nových existenciách, v ktorých sa ľudské utrpenie stále opakuje. Existencia a osud nového bytia sú určené karmou človeka, ktorá závisí od jeho činov a skutkov v predchádzajúcom živote.
Z tohto kruhu sa človek môže vyslobodiť len dosiahnutím nirvány, stavu bez utrpenia. Krokmi k ceste nirvány sú:
rozpoznanie zla
poznanie príčin
odstránenie príčin
prostriedky, ktoré je treba na tento účel vynaložiť

Sebavykúpeniu slúži aj budhistická etika s jej požiadavkami:
nezabíjať
nekradnúť
byť zdržanlivý
byť pravdovravný

Mnísi prijatí do mníšskych komunít sa mali vzdať svojich príbuzných aj manželiek a živiť sa len almužnov.
Krátko po Budhovej smrti sa jeho stúpenci rozdelili na dva prúdy:
prúd mahájána ( veľký voz )
prúd hínajána ( malý voz )

Prúd mahájána ukazoval na rozdiel od prúdu hínajána cestu ku spáse aj širokým vrstvám zbožných laikov a k základným princípom zaradil aj ideu súcitu. Ako vykupiteľské postavy pôsobia úctihodné bódhisattvy, ktoré podľa tohto učenia môžu súcitom zlepšiť karmu človeka.
V rámci budhistického učenia vznikol smer, ktorý sa nazýva zen – budhizmus. Zen vznikol v Číne v 6. storočí a v 12. storočí sa rozšíril i do Japonska. Toto učenie vychádzalo z tradície indickej jógy. Jeho prívrženci sa pokúšali meditáciou a morálnou disciplínou dosiahnuť osvietenie. Vyučovanie prostredníctvom majstra sa hodnotilo vyššie ako čítanie svätých spisov. Každý človek nosí budhu v sebe, ide len o to, aby sa ponorením a správnym životom prebudili schopnosti osvieteného ducha. Pri meditácii v zen – budhizme sa využívali ako pomôcky štylizované obrázky krajiniek a umelecké kaligrafie.
Budhizmus sa do Tibetu dostal vďaka monarchovi Songcänovi Gampovi. Ten sa oženil s dvoma budhistickými princeznami z Nepálu a Číny, čo mu otvorilo brány Tibetu. Na podporu tejto indickej viery dal panovník postaviť chrámy a podporoval vzdelávanie kňažstva. Okrem toho založil v La-se svätyne Ramočhe a Džókhang. Spojením budhizmu s domácim náboženstvom bön sa vytvorila osobitná forma budhizmu, lamaizmus. Bönizmus, pôvodné animistické náboženstvo Tibeťanov s kultom démonou, mágiou a obeťami, prežíva v laminizme dodnes.

Budhisti trávia veľa času meditáciou a jogistickými cvičeniami. Najvýznamnejším a najrozšírenejším cvičením je Päť Tibeťanov. Sú to cielené telesné a duchovné cvičenia, ktoré pomáhajú nabrať energiu
Medzi najvýznamnejší budhistický sviatok patrí bon macuri. Nazýva sa i sviatok lampiónov a u nás má obdobu v sviatku zosnulých. Koná sa v dňoch 13.-15.júla, ale v niektorých oblastiach sa dátum určuje podľa lunárneho kalendára. Vtedy sa ľudia vracajú do rodných miest a dedín, aby si uctili pamiatku svojich predkov, ktorých duše sa v tomto období vracajý domov. Na rozdiel od sviatku zosnulých v kresťanskom svete bon macuri je veselý sviatok a vrcholí 15. júla živými, rytmickými tancami bon odori. Od rána až do neskorej noci sa na nádvoriach svätín tancuje.
Židovské náboženstvo
Židovské náboženstvo, judaizmus : Monoteistické náboženstvo vytvorené behom 1.tisícročia pred naším letopočtom Palestínskymi židmi. Je to jedno z hlavných svetových náboženstiev. Pretože božský rád je sprostredkovaný hebrejským zákonodarcom a prorokom Mojžišom prijatím zákonov na hore Sinej, nazýva sa aj mojžiským náboženstvom. Pramene židovského náboženstva tvoria Starý zákon, tóra a neskôr talmut. Tóra je päť kníh mojžišových, ktorá je prečítana pri náboženských obradoch (bohoslužbách) v synagógach. Tóra nie je historicky jednoliaty celok. Literárnohistorická kritika všetkých piatich kníh (Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium) dokázala, že súčasný komplet vznikala zo starších textov (asi 13.-6. storočie pr.n.l.) pripisovaných tradícii Mojžišovi (odtiaľ Mojžišov zákon) v priebehu piatich storočí (asi do 5. storočia pr.n.l.) spoločne s textom šiestej knihy starého zákona, knihy Jozue.

V súvislosti s tým sa hovorí o tzv. šiestich knihách, respektíve o šestikniží. V 10.-9.storočí pr.n.l. vznikol v Judei text znamy dnes pod názvom Jahvist. Charakteristickým znakom tejto časti šestiknižia je, že boh tu vystupuje ako Jahve a v náboženskej skratke vyjadruje ideologické i politické záujmy južných území palestíny (judsko, judské kráľovstvo). Prakticky súčasne, respektíve o niekoľko desaťročí neskôr vznikol v severnej časti zeme text známy ako Elohist, v ktorom sa hovorí o bohu v množnom čísle (Elohim) a len odráža podmienky a Záujmy Izraelského kráľovstva. V 7.storočí pred naším letopočtom vznikla tretia verzia textu, ktorý sa stal súčasťou tóry pod názvom Deuteronium. Prevdepodobne v období babylónskeho zajatia či bezprostredne po ňom vznikli texty tvoriace takzvaný kňažský kódex. Okolo roku 444 pred naším letopočtom Ezdráš tieto pramene usporiadal a na širokom ľudovom zhromaždení vyhlásil obnovu platnosti zákazov a predpisov obsiahnutých v starozákonných knihách, čím de facto nábožensky reglementoval platnosť tóry.

Charakteristickým znakom židovského náboženstva je viera v jednotnosť, jedinečnosť, a výlučnosť Boha Jahva, ktorý si zvolil židov za svoj vyvolený národ, skrze ktorého zriadil mesianistické kráľovstvo božie, ríšu mieru, ktorá má pojať novú historickú epochu. Predstavy o výnimočnosti a o zvláštnom mesianistickom polslaní Židov, ktoré sa od konca 19. storočia staly súčasťou ideológie sionizmu, sú úzko späté s monoteistickou centralizáciou a absolutizáciou univerzálnej (t.j. v náboženskom zmysle neobmedzené) božskej sily v kulte pôvodného kmeňového božstva Jahva, ktorého meno symbolizujúce náboženskú ideu všadeprenikajúcej božej zvrchovanosti bolo v dôsledku tabuzaicii nahradzované opisnými tvarmi (Adenai).

Medzi vyvoleným národom Židov a Jahvem platí zmluva zaväzujúca Židov neuctievať iného boha a dávajúci im za to vládu nad Palestínou. Základným symbolom tejto zmluvy je rituálna obriezka. Život národa i jednotlivcov sa riadi presnými predpismi (tóra) a neskôr tradíciou (talmud), a to často až do najmenších podrobností (kasuistika). Židovské obce riadia kňazi, rabíni, ktorí sú zároveň knižničnými učencami. Náboženský kult je obmedzený na čítanie a výklad Tóry a modlidieb. Sústreďuje sa na zhromaždenie v synagóge v deň Sabatu (židovské soboty) a prostredníctvom rôznych obradov smeruje k získaniu milosti boha Jahva a k plneniu jeho prikázaní. Rituály židovského náboženstva tvorí modlidba, mezuza a cicit, kapores, lulav a tašlich, košer a trefje, obriezka a rituálne očisty. Vedľa modlidby,, postavenej v náboženskej rovinena predpoklade neobmedzenej sily slova, predpisujú židovský duchovný veriacim umiestňovať určitým spôsobom mezuzu (pergament s dvoma pasážami z Deuteronomia, pripevňovaný v púzdre na dverách) a nosiť cicit (amulet v podobe strapca na modrej tkanici , zavesený pod vrchným odevom).

Kapores (Zmierovacia obeť konaná v predvečer sviatku súdneho dňa), Luval (rituálny obrad s palmovou ratolesťou konaná v dňoch sviatku stánkov) a tašlich (magický obrad konaný v deň židovského nového roka – roš-hašana) predstavujú rituály naväzujúce svojou podstatou na obrady starovekého judaizmu. Rituálne triedenie potravín na košer a trefje odráža náboženský systém príkazov a zákazov vychádzajúcich z tradícii konzervatívneho náboženského systému. Prastarý a nielen židovský obrad obriezky bol vykladaný ako výraz „znamenie zákona“ a prináležitosti k náboženstvu Jahva až v období triednej spoločnosti. Rovnaký vývoj možno zaznamenať aj u rituálnych očistách (modlidby doprevádzané umývaním rúk v špecialnom bazéne s dažďovou alebo pramenitou vodou), vychádzajúcich pravdepodobne zo životodárnej schopnosti vody vytvarajúci predstavu jej posvätnosti. Systém rituálov židovského náboženstva je zviazaný so židovskými sviatkami , ktoré sú usporiadané podľa lunárného kalendára, takže sú to sviatky pohyblivé. V ich obsahu a charaktere sa odráža historicky veľmi vzdialená štruktúra života kmeňa, rodu či patriachálnej rodiny, orientovaná v období otrokárskeho štátu na centralizovaný kult boha Jahve.

Najdôležitejšie miesto medzi židovskými sviatkami zaujíma sviatok pesach, ďalej šavout, sviatok stánkov a sviatok súdneho dňa s predchádzajúcim dňom nového roku (roš- hašana). Dôležitú rolu v židovskom kulte hrajú posty, oslobodzujúce údajne človeka od jeho existenčných pút a zbližujú ho s Bohom. –Židovské náboženstvo sa v dôsledku svojej vyhradenej orienácie na zákony vyznačuje silným etickým a právnym akcentom. Je jedným z mála náboženstiev, ktoré sa uchovalo zo stredovekej doby (ortodoxný judaizmus). V náboženských dejinách ľudstva zohralo židovské náboženstvo dôležitú úlohu. Už za existencie židovského štátu sa vytvorili početné centrá židov v diaspóre, čím sa po dobytí Jeruzalemu rozšírila na pobrežie stredozemného mora, Pyrenejského poloostrova, v severnej Afrike a aj v západnej Európe. Medzi vstúpencami židovského náboženstva vznikali početné sekty a šírilo sa mystické učenie, čím (spolu s prúdom ortodoxného Judaizmu) výrazne ovplyvnili vznik a formovanie kresťanstva. Po 2. svetovej vojne sa stali hlavnými centrami židovského náboženstva USA a Palestína. 6idovské náboženstvo je štátnym náboženstvom v Izraeli.



ako to funguje?