Karol Veľký sa narodil v roku 747 ako syn franského majordóma, neskoršieho kráľa Pipina Krátkeho. Po jeho smrti sa delil o vládu so svojím mladším bratom Karolmanom, ktorého však politicky izoloval. Po jeho smrti opäť obnovil jednotu ríše a neskôr dobyl časť Itálie a Bavorsko. Jedine Sasi mu odolávali tridsať rokov.
K. V. je známy nielen ako dobrý vojenský veliteľ, ale aj ako ochranca cirkvi a rímsky cisár. Na prelome 8. a 9. storočia bola vzkriesená myšlienka obnovy impéria neseného kresťanskou vierou a reprezentovaného pápežstvom a cisárstvom. Snaha, aby kresťanstvo zvíťazilo na celom pozemskom svete, a tým ich zjednotilo (kresťanský univerzalizmus), však zostávala len na rovine ideálov. Od samého počiatku existovalo vo vzťahu medzi pápežom a cisárom napätie, podmienené sporom o pomer duchovnej a svetskej moci. Približne v druhej polovici 8. storočia vznikla Konštantínova donácia, údajný dokument starorímskeho cisára, ktorým rímski biskupi zdôvodňovali svoju prioritu západokresťanskej cirkvi, nárok na územie mesta Rím, jeho okolia a súčasne tiež nadradenosť duchovnej moci nad svetskou. Ďalší dôvod, prečo nároky na svetovládu zostávali len snom bol jasný – žiadny cisár nemal toľko síl, aby si podrobil celý svet. Ale aj tak bol cisár korunovaný v Ríme považovaný na európskom západe za svetskú hlavu kresťanstva, aj keď si rovnaké nároky robil byzantský cisár.
Karol Veľký bol korunovaný za cisára 25. 12. v roku 800 v Ríme. Pápež Lev III. mu počas vianočnej bohoslužby v bazilike sv. Petra položil na hlavu korunu a prítomní korunovačný akt schválili. Zaujímavé je, že K. V. prišiel do Ríma z celkom iných dôvodov – prinútili ho k tomu nepokoje, pretože pápež Lev III. bol v roku 799 zosadený rímskou šľachtickou opozíciou a ochranu hľadal u Karola V. Na Karola V. sa však obrátili aj pápežovi protivníci požadujúci vyriešenie sporu. Tým sa ocitol v zložitej situácii – musel sa prikloniť k jednej zo strán a naviac si nebol istý, či vôbec môže rozhodovať v spore, v ktorom je jednou zo strán pápež nepodliehajúci svetskej súdnej moci. Ale keďže východorímska cisárovná Irena už nemala v Itálii žiadnu moc a na západe ju neuznávali, pretože odstránila vlastného syna, rozhodol sa Karol Veľký pre zásah a to v prospech pápeža. Vychádzal pritom zo svojej pozície vládcu značnej časti vtedajšej Európy. Hovorí sa, že sa mal s Irenou oženiť a tým by došlo k akémusi spojeniu východu a západu, ale do akej miery je to pravda, to je otázne.
O tom, že sa K. V. cítil byť mocným panovníkom svedčí aj synoda vo Frankfurte ešte v roku 794, ktorá mala prerokovať teologický spor o novú formuláciu Vyznania (filioque) a spor o obrazy. Karol synode predsedal, vysvetľoval, rozhodoval sporné otázky a vyhlásil záverečné uznesenie. Pápež sa podrobil, aj keď mal iný názor.
Karol sa ďalej pokladal za najvyššieho pána nad všetkými kresťanskými národmi a kniežatami na západe. Jeho povinnosťou bolo chrániť cirkev a starať sa o šírenie viery medzi pohanmi. Svoju moc odvodzoval z Božej milosti a zaviedol titul (vo Franskej ríši) Rex dei Gratia).
Snažil sa o vzájomné prenikanie štátnej a cirkevno-náboženskej oblasti ako istého druhu Božieho štátu. V duchu tejto myšlienky vnucoval obyvateľstvu dobytých území kresťanstvo násilím. Poznáme dve teórie alebo tvrdenia: 1. pod trestom smrti, pretože dal popraviť 4,5 tis. Sasov – tí sa mali protiviť krstu. Druhé tvrdenie hovorí (a dnes sa viac berie do úvahy), že to boli rukojemníci (Sasi), ktorí boli popravení po vzniku nových nepokojov. Vodcovia povstania sa nechali pokrstiť. Po ďalšom obnovení nepokojov nechal Karol deportovať tisíce Sasov na franské územie a Frankov presídlil do Saska, ktorí tam zakladali biskupstvá a dochádzalo k prepojeniu štátnej a cirkevnej správy.
Cirkev bola tak ako štátna správa riadená kráľovskými zákonmi. Ríšske synody boli v cirkevných otázkach veľmi úzko späté s ríšskymi snemami. Keď však boli uznesenia snemov v rozpore s rímskym cirkevným právom, nebral sa na to ohľad.
Karolove postoje týkajúce sa cirkvi: uznal cirkvou požadované desiatky a zasadzoval sa o ich vyberanie. Cirkevný majetok sa však nepokladal za nedotknuteľný a požičiaval ho ako léno.
Posilnil vplyv biskupov a sám ich menoval. Podriadil im kláštory a dal im právo vykonávať dozor nad farnosťami, chcel, aby sa horlivo venovali duchovnému životu.
Nechal vo všetkých väčších mestách zriadiť kostoly s právom krstu a zaistil im vyberanie desiatkov.