podobné referáty

ico refreklama

IQ verzus EQ


Hodnotenie:
Zobrazení: 4612


1. Úvod
V 20. storočí sme sa dostali do „pasce IQ“. To znamená, že po popularizácii inteligenčného kvocientu (IQ), si ľudia automaticky začali spájať jeho vysokú hodnotu s predpokladom, že „čohokoľvek sa ten človek chytí, bude robiť dobre.“ A napriek tomu – deti, ktoré majú nadpriemernú inteligenciu, sa mnohokrát len ťažko včleňujú do kolektívu, prípadne nosia zo školy zlé známky. Aj keď ako žiaci urobili test hoci najlepšie z celej republiky, po dvadsiatich rokoch robia ako taxikári alebo poštári. A prekvapivo – naopak tí, ktorých IQ často nepresahuje priemernú úroveň, dosiahnu v napríklad v podnikaní, biznise a živote celkovo veľmi veľa. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, prečo je tomu tak?

Odpoveď je jednoduchá. Inteligenčný kvocient je len jedným z mnohých faktorov, ktoré ovplyvňujú úspech osobnosti a jeho celkovú inteligenciu. Psychológovia zistili, že v skutočnosti IQ prispieva k úspešnosti v živote iba dvadsiatimi percentami, a v 80% tu hrajú rolu iné vplyvy (spoločenský pôvod, kontakty, šťastie, schopnosť sa rýchlo adaptovať, schopnosť ísť do rizika a riskovať, nadanie, talent, a i.). Najnovšie výskumy však hovoria o tom, že rozhodujúcou je emocionálna inteligencia – EQ. Ak sa na to pozrieme z manažérskeho a vedúceho hľadiska, niektorí odborníci tvrdia, že EQ tvorí až 90% toho, čo odlišuje úspešných lídrov od tých neúspešných.

Ale prečo? Čo vlastne emocionálna inteligencia je a aký je rozdiel medzi IQ a EQ? A prečo práve EQ môže najviac pomôcť manažérovi pri jeho každodenných úlohách? Odpovede na tieto otázky sa pokúsim ponúknuť v tejto práci.

2. Inteligencia, inteligenčný kvocient (IQ)
Aj keď slovo inteligencia (z anglického intelligence – dôvtip, pochopenie, nápad) je všeobecne používaný pojem, v psychológii sa môže používať a myslieť inak – a samozrejme, ako v každej vede, aj v psychológii existuje niekoľko definícií inteligencie. Taktiež nesmieme zabúdať, že pojmy „inteligencia“ a „inteligenčný kvocient“ neznamenajú to isté. Inteligenčný kvocient je len jednou z premenných, ktoré ovplyvňujú celkovú inteligenciu jedinca. Wilhelm Stern (1871-1938), nemecký psychológ, ktorý je považovaný za autora pojmu inteligenčný kvocient, ho definuje ako všeobecnú schopnosť zamerať vedome svoje myslenie na nové požiadavky, je všeobecnou duševnou schopnosťou prispôsobenia sa na nové podmienky a úlohy (1912) prípadne všeobecné duševné nadanie (1916). Iní pojem vysvetľujú ako globálnu schopnosť jedinca účelne konať, rozumne myslieť a účinne sa vyrovnávať so svojím okolím (David Wechsler), schopnosť determinujúcu kognitívne operácie, ktorej podstatou je objavovanie a chápanie vzťahov (Richard Meili), súbor prekrývajúcich sa schopností tvoriacich celok mentálneho života (Philip E. Vernon) alebo najvyššiu forma mentálnej adaptácie, najvyššiu forma organizácie kognitívnych štruktúr (Jean Piaget). Ako teda môžeme vidieť, presnú a všeobecne uznávanú definíciu je ťažké získať. My budeme inteligenciu označovať ako istú všeobecnú schopnosť, ktorá je podkladom na primeranú reakciu v situácii, kde nepostačuje skúsenosť.

Pre lepšie pochopenie významu inteligenčného kvocientu a jeho súvis s inteligenciou si zoberme príklad. Pred istým časom jeden americký časopis napísal, že objavili najinteligentnejšiu ženu v domácnosti s IQ 148. Toto číslo bolo vraj len o niečo menšie ako IQ Alberta Einsteina – časopis teda usúdil, že žena by preto mala byť schopná konštruovať kozmické rakety a atómové zbrane. Inteligencia však umožňuje vykonávať určité činnosti iba vtedy, ak má človek na to aj primerané schopnosti a vedomosti. Vysoké IQ samo o sebe je málo platné. Ak teda žena nemala patričné poznatky o raketovej technike, nikdy raketu nezostrojí. Inými slovami: môžete vlastniť hoci aj Ferrari, bez kľúča k nemu však vlastníte iba symbol dobrého postavenia, a na ňom sa jazdiť nedá. Podobne je to aj s inteligenciou.

V súvislosti s inteligenciou sa častou spája aj pojem nadanie (talent), ktoré vzniká skombinovaním genetických vlôh a podnecovania ich rozvoja a uplatnením vplyvu prostredia, a pojem tvorivosť (tá je podľa niektorých psychológov súčasťou inteligencie, podľa iných samostatnou schopnosťou).

Pre zaujímavosť – dodnes sa nepodarilo lokalizovať centrum inteligencie v mozgu. Pritom nepochybne existujú veľmi výkonné centrá, ako napr. centrum reči, sluchové centrum, centrum rovnováhy a podobne.

Inteligencia a inteligenčný kvocient teda nezaručujú úspech v povolaní, ale predstavujú jeden z pilierov úspešnej kariéry.

2.1 Typy inteligencie podľa IQ
Ani v rozdelení inteligencie sa psychológovia nedokážu zhodnúť. Niektorí rozlišujú 3 roviny: 1. schopnosť výberu podstatných údajov; 2. schopnosť abstraktného a logického myslenia; 3. schopnosť myslenia v širších súvislostiach. Ďalší zahŕňajú aj schopnosť kombinácie a integrácie, iní tvrdia, že existuje 6 druhov inteligencie: 1. logicko-matematická; 2. priestorová; 3. personálna; 4. hudobná; 5. somato-kinestetická; 6. jazyková.

Hamburský profesor psychológie Pawlik určil v sedemdesiatych rokoch 5 od seba relatívne nezávislých oblastí inteligencie: priestorová predstavivosť, jazykové porozumenie a schopnosť čítať, slovná a vyjadrovacia plynulosť, flexibilita myslenia a logické myslenie.

Dnes najpoužívanejší model inteligencie vytvoril Thurstone. Vychádza z podstatných zložiek inteligencie, ako je pamäť, praktická inteligencia, zrakové vnímanie, logické myslenia a verbálna inteligencia.

2.2 História a vznik IQ testov
IQ test bol vyvinutý Francúzmi Alfredom Binetom a Theodorom Simonom. Binet bol povolaním právnim, psychológiu v začiatkoch študoval viac-menej ako samouk. Rád pozoroval svoje dve malé dcéry a skúmal ich myšlienkové procesy. Toto bol prvý krok k jeho neskoršej práci. Po istom čase začal spolu so svojimi žiakmi vykonávať na parížskych študentoch sériu testov (pamäťové testy, testy na dokončenie viet a pod.). Binet si uvedomoval, že pomocou série takýchto testov by bolo možné merať inteligenciu – nevedelo sa však, ako dané výsledky vyhodnotiť. V roku 1899 začala Slobodná spoločnosť pre psychologický výskum dieťaťa, ktorej členom bol aj Binet, robiť nátlak na ministerstvo školstva, aby začalo robiť niečo s problémom detí, ktoré neboli schopné zvládnuť štandardnú prácu v triede.

Ministerstvo preto v roku 1904 vytvorilo komisiu, ktorá mala preskúmať problém a vytvoriť test, ktorý by problém vyriešil. Binet so Simonom teda vytvorili kombináciu starších testov s novými a začali. Po neskoršom vyradení niektorých testov mohli sériu tých, ktoré zostali (so vzrastajúcou obtiažnosťou), pomenovať škálou na meranie inteligencie. No nebol to ešte test inteligencie, pretože výsledky sa nedali číselne vyhodnotiť. V týchto testoch sa skúmali veci ako koordinácia medzi očami a mozgom, schopnosť posúdiť dĺžku dvoch čiar či opakovať 3 čísla.

Po porovnaní výsledkov Binet so Simonom usúdili, že inteligencia detí, ktoré neurobili test tak dobre, nie je iného typu ako u „normálnych“ detí, len sa pomalšie vyvíja – teda tieto deti reagovali ako normálne deti o niekoľko rokov mladšie. Inteligencia sa teda dala merať porovnaním inteligencie daného dieťaťa s porovnaním priemernej inteligencie detí daného veku.

Testy z roku 1911 boli prvými normovanými testami inteligencie a boli zadefinované hlavné spodné hranice IQ. O rok neskôr Nemec Stern vyriešil aj problém s tým, že mentálny vek nie je pevný, ale u detí sa stále vyvíja. Zrodil sa vzorec na výpočet IQ. Stern stanovil hodnotu 100 ako normu priemernej inteligencie zodpovedajúcej určitému veku. Skutočný (fyzický vek – vek od narodenia) sa vydelí mentálnym vekom a výsledok sa vynásobí hodnotou 100. Všeobecne teda hodnota IQ pod 100 znamenala podpriemernú, hodnota nad 100 nadpriemernú inteligenciu.

Je dôležité zdôrazniť, že úroveň IQ nehovorí nič o minulosti či budúcnosti človeka, odráža iba jeho momentálny stav.

2.3 Meranie IQ pomocou testov
V zásade rozoznávame dva druhy IQ testov: verbálne a neverbálne.

Verbálne testy zisťujú schopnosť nachádzať napr. nadradený pojem pre daný rad pojmov (napr. buk, dub, tis, jedľa = strom), identifikovať pojem, ktorý do radu nepatrí (pes, mačka, korytnačka, auto = auto), nájsť zákonitosti radu čísiel (1, 4, 8, 13, 19, 26), riešiť slovné matematické úlohy a pod.

Neverbálne testy zisťujú napríklad schopnosť poskladať z kociek určitý tvar, usporiadať obrázky podľa časového a logického sledu a pod.

Inteligencia nie je medzi obyvateľstvom rozložená rovnomerne, ale riadi sa zákonitosťou Gaussovej krivky normálneho rozloženia. Takmer 70% ľudí sa nachádza v rozmedzí 85–115 bodov IQ (pozri graf).

Ľudia s nižším IQ nemajú úspech v činnostiach, ktoré na nich kladú vysoké psychické požiadavky. Toto pravidlo platí bez výnimky a môžeme ho nazvať psychologickým zákonom. Z tohto uhla pohľadu je inteligencia predpokladom úspechu; nemožno ju nahradiť vytrvalosťou, usilovnosťou ani húževnatosťou. Samozrejme sa však nedá predpokladať ani to, že tí, čo dosiahli určitý stupeň inteligencie, budú aj úspešní. Opäť teda treba mať na pamäti, že z už vyššie spomenutých dôvodov nie je možné inteligenčný test jednoducho použiť ako merací prístroj sociálneho úspechu.

3. Emocionálna inteligencia (EQ)
Od „objavenia“ IQ sa toto dostávalo do stále väčšej pozornosti, až bolo napokon najviac dôrazu kladeného práve na inteligenčný kvocient. V úvode sme však spomenuli, že ten je len jedným z faktorov ovplyvňujúcich celkovú inteligenciu a úspech osobnosti. Rozhodujúcou je emocionálna inteligencia – EQ. Čo teda EQ je? A prečo vlastne hovoríme o inteligencii?

Vedci sa zhodujú, že emócia a cit sú svojím spôsobom inteligenciou, pretože spĺňajú jej základné kritériá, ktoré uvádza aj John Mayer: 1. môže byť rozdelená na niekoľko mentálnych schopností; 2. schopnosti vychádzajúce z inteligencie musia byť vo vzájomnom vzťahu a musia byť vzájomne previazané – teda „stáť a padať“ ako celok; 3. schopnosti musia mať významnú náväznosť na tradičnú inteligenciu; 4. schopnosti dané inteligenciou by sa mali „rozvíjať vekom a skúsenosťami“.

Emocionálna inteligencia je schopnosť poznať a ovládať vlastné emócie aj emócie ostatných ľudí. Od tejto schopnosti závisí, do akej miery sa jedinec presadí so svojimi schopnosťami a zručnosťami v určitom sociálnom prostredí. Zahŕňa také kvality ako je chápanie vlastných citov, schopnosť vcítiť sa do iných ľudí a riadiť city tak, aby sa zlepšila kvalita života. Na rozdiel od IQ teda môžeme u EQ s istotou povedať, že je základom úspešnosti a spokojnosti človeka v jeho živote. Okrem schopností, ktoré sú určené IQ (rozmýšľať, skúšať, rozhodovať sa na základe logiky – na všetko potrebujeme pokoj a čas, ktorý v dnešnej dobe často nemáme), potrebujeme pre každodenné bytie aj tie, ktoré spadajú pod emocionálnu inteligenciu (v zásade bleskové, a preto aj nepresné rozhodnutia, ktoré sa nám však zdajú absolútne správne).

3.1 Základy emocionálnej inteligencie
Základom emocionálnej inteligencie je päť zvláštnych schopností, ktoré by sa mali podporovať už od detstva: sebavedomie, sebariadenie, sebamotivácia (emocionálne zručnosti) a empatia a angažovanosť (sociálne zručnosti).

Sebavedomie je uvedomovanie si a poznanie vlastných emócií. Ľudia, ktorí si tieto veci dokážu uvedomiť, sú nezávislí, duševne zdraví a zastávajú skôr pozitívny postoj k životu. Či sa nám bude dariť takmer vo všetkom o čo sa snažíme, závisí predovšetkým od toho, ako hľadíme na seba samých. Tí, čo si vážia sami seba, zvyčajne k sebe priťahujú úspech a šťastie a naopak, tí, čo majú nedostatok sebaúcty, bývajú priam namočení v problémoch.

Vo všeobecnosti existuje dvanásť zásad ako získať sebadôveru: 1. Zamerajte sa na svoje potenciálne možnosti, a nie na to, čo vás obmedzuje; 2. Zaumieňte si, že spoznáte pravdu o sebe; 3. Rozlišujte medzi tým, kto ste a čo robíte; 4. Nájdite si niečo, čo robíte radi a dobre, a potom to robte stále; 5. Nahraďte sebakritiku pravidelným, pozitívnym zhováraním sa so sebou samým; 6. Obavu pred neúspechom nahraďte zreteľnou predstavou o tom, ako sa vám darí a akí ste šťastní; 7. Nájdite dosť odvahy správať sa trochu výstredne; 8. V rámci možností sa čo najviac zmierte so svojimi rodičmi; 9. Rozhodnite sa zosúladiť telo s duchom; 10. Povzneste sa nad neurotický pocit viny; 11. Vyhľadávajte ľudí, ktorí vám pomôžu v ďalšom raste; 12. Nedopustite, aby ste kvôli tomu, že vás niekto odmietol, zanevreli na medziľudské vzťahy.

Sebariadenie alebo zvládanie vlastných emócií je podmienené poznaním seba a najmä vlastného citového života. Manažér by mal vedieť ovládať vlastné nálady a pocity tak, aby pod vplyvom stresu (ktorý býva prakticky každodennou súčasťou jeho života) neznervóznel, ale ostal pokojný. Každý by sa mal naučiť zaobchádzať s vlastnými citmi, aby sa dokázal ubrániť pred pocitom strachu a aby sa rýchlo zregeneroval po negatívnych pocitoch. Spoznanie vlastných citov je alfou a omegou emocionálnej inteligencie. Len ten, kto sa naučí všímať a vnímať emocionálne signály a akceptovať ich, dokáže svoje city riadiť a prehlbovať.

Sebamotivácia, teda schopnosť motivovať sám seba, by mala byť vlastná každému, kto chce byť úspešný. Znamená to byť usilovný, vytrvalý a vedieť zotrvať pri jednej úlohe aj napriek prípadným neúspechom. Len vysoké IQ z nikoho neurobí výborného študenta, nositeľa Nobelovej ceny alebo aj manažéra. Skutočný výkon si vyžaduje výdrž, radosť z učenia, sebaistotu a schopnosť nedbať na porážky.

Empatia je schopnosť vcítiť sa do situácie, resp. citového rozpoloženia iného človeka. To si však vyžaduje najprv akceptovanie a nepotláčanie vlastných citov. Ten, kto má strach z vlastných citov, nedokáže zachytiť a pochopiť ani emocionálne signály iných ľudí. Empatia by mala byť vlastná každému manažérovi, aby vedel s podriadenými efektívne pracovať a usmerňovať ich podľa ich aktuálnej duševnej situácie.

Angažovanosť alebo umenie medziľudských vzťahov je v práci manažéra veľmi potrebné. Každý jeho styk s ľuďmi si vyžaduje sociálne schopnosti – rozhovor pri hľadaní alebo ponúkaní zamestnania, zaobchádzanie so zákazníkmi či riadenie pracovníkov. Takisto je to nevyhnutná vlastnosť k riešeniu konfliktov.

3.2 Význam emócií a emocionálnej inteligencie
EQ je možné postupne formovať, rozvíjať, zvyšovať, a to najmä prostredníctvom tréningov rozvoja emocionálnej inteligencie. Medzi základné takýchto tréningov, ktoré sú organizované aj mnohými slovenskými agentúrami, patria zlepšenie sociálnej percepcie (diferencovanejšie vnímanie sociálnej reality); zdokonaľovanie sociálnych zručností (komunikačných, kooperačných, empatických, riešiacich problémy, atď.); zmena nežiadúcich stereotypov; prehĺbenie sebapoznania a poznania iných; optimalizácia autoregulácie správania (vlastné správanie sa dá aspoň sčasti regulovať a meniť); otvorená sebaprezentácia (otvorenosť jedinca zvyšuje dôveru iných, vedie k vzájomne otvorenej komunikácii; no mala by byť selektívna, treba si uvedomiť, že v každej sociálnej situácii sú hranice otvorenosti inde) a porozumenie sociálnym vzťahom v skupine.

3.3 Ako sa správajú a konajú ľudia s vysokým EQ?

Človek s vysokým EQ... Čo urobí (a čo by urobil ten s nízkym EQ)
1. Opisuje a označuje svoje pocity, nie ľudí a situácie. „Som netrpezlivý.“ namiesto „Toto je absurdné.“

„Cítim sa dotknutý a zatrpknutý.“ namiesto „Si necitlivý hlupák!“

„Bojím sa.“ namiesto „Šoféruješ ako idiot!“
2. Rozlišuje medzi názormi a pocitmi. Názory: „Myslím si, že ...“ namiesto „Mám pocit, že ...“

Pocity: „Cítim sa ...“
3. Berie zodpovednosť za svoje pocity. „Žiarlim na teba.“ namiesto „Kvôli tebe na teba žiarlim.“
4. Pri rozhodovaní si pomáha svojimi pocitmi. „Ako sa budem cítiť, keď toto ne/urobím?“
5. Má úctu k pocitom iných ľudí. Spýta sa: „Ako sa budeš cítiť, keď toto ne/urobím?“
6. Cíti sa povzbudený, nie nahnevaný. Používajú to, čo iní nazývajú hnevom na to, aby im pomohlo cítiť sa povzbudený niečo urobiť.
7. Potvrdzuje pocity iných ľudí. Ukazujú empatiu a pochopenie názorov iných ľudí.
8. Snaží sa získať pozitívnu hodnotu z jeho negatívnych pocitov. Pýtajú sa sami seba / ostatných: „Ako sa cítim/š? Čo by mi/ti pomohlo cítiť sa lepšie?“
9. Neradí, neprikazuje, nekontroluje, nekritizuje, nesúdi a nepoúča ostatných Uvedomujú si, ako by sa cítili, keby to niekto robil im a preto sa tomu vyhýbajú.
10. Vyhýba sa ľuďom, ktorí vyvracajú ich názory alebo ich nerešpektujú. Čo najviac sa snažia spájať iba s ľuďmi, ktorí majú vysoké EQ.






























3.4 Znaky vysokého a nízkeho EQ
Aj keď výšku EQ nevieme určiť presne, podľa správania dokážeme rozlíšiť výšku EQ človeka.

Človek s vysokým EQ...
· vyjadruje svoje pocity jasne a priamo; dokáže to urobiť v trojslovnej vete začínajúcej na „Cítim sa ...“
· nebojí sa vyjadriť svoje pocity
· neprevládajú v ňom negatívne emócie ako strach, obavy, vina, zahanbenie, povinnosť, sklamanie, beznádejnosť, bezmocnosť
· dokáže „počúvať“ aj neverbálnu komunikáciu
· pri rozhodovaní si pomáha svojimi pocitmi
· vyvažuje pocity rozumom, logikou a realitou
· je nezávislý a dokáže sa spoľahnúť sám na seba
· je naozaj vnútorne motivovaný
· je citovo odolný a húževnatý
· nie je motivovaný mocou, bohatstvom, postavením, slávou alebo túžbou po ocenení
· je optimista, nejde do niečoho s tým, že si hneď na začiatku myslí, že zlyhá
· zaujíma sa o pocity iných ľudí
· je mu prirodzené rozprávať o svojich pocitoch
· je schopný odlíšiť niekoľko súbežných pocitov

Človek s nízkym EQ...
· neberie na seba zodpovednosť za svoje pocity; no za ne viní ostatných
· nedokáže povedať trojslovnú vetu začínajúcu na „Cítim sa ...“
· útočí, viní, prikazuje, kritizuje, prerušuje, poúča a hodnotí ostatných
· pokúša sa analyzovať iných, keď mu povedia, ako sa cítia
· často začína vetu slovami „Myslím si, že ty ...“
· nie je emocionálne úprimný (zatajuje informáciu o sebe)
· „hrá hry“ – je nepriamy a vyhýbavý
· je necitlivý k pocitom ostatných ľudí, nemá schopnosť empatie
· je pesimista a často si myslí, že svet je nespravodlivý
· strnulo sa chytá toho, v čo verí – nie je otvorený novým názorom a pohľadom
· dokáže opísať detaily situácie, a čo si o tom myslí, ale nedokáže povedať, ako to „cíti“
· je slabý poslucháč – prerušuje, vyvracia, nedokáže vycítiť pocity a neverbálne odkazy, viac sa zameriava sa na fakty ako na pocity

4. IQ vs EQ
Musíme si uvedomiť, že IQ a EQ sa od seba nedajú oddeliť, pretože napriek rozdielnej váhe sú obidva stále faktory našej celkovej inteligencie. Navzájom sa dopĺňajú a keď príde ku skutočnému rozhodovaniu a jednaniu, myšlienky majú rovnakú váhu ako city.

Veľmi dobre rozdiel medzi IQ a EQ znázorňuje nasledovná tabuľka.

IQ – inteligencia EQ – inteligencia
premýšľanie, hĺbanie asociovanie
zhromažďovanie faktov hľadanie nových ideí
rozoznať zmysel sprostredkovať zmysel
rozhodovať logicky rozhodovať metódou pokusu a omylu
čas a pokoj tempo, netrpezlivosť
hlavou intuitívne
„tvrdé“ fakty „mäkké“ informácie
analyticky všeobecne
riadený rozumom riadený pocitmi
„ľavá hemisféra“ „pravá hemisféra“
myslieť cítiť
izolovaný zapojený
slová a čísla ľudia a situácie
rozum, vzdelanie cit, srdečnosť


















(zdroj: [2])

Ďalší rozdiel medzi IQ a EQ je, že inteligenčný kvocient je po celú dobu života človeka viac-menej stály (resp. nie je možné ho výrazne ovplyvniť), schopnosti založené na a súvisiace s emocionálnou inteligenciou sú naučené schopnosti.

5. Záver
V istom zmysle máme dva mozgy, dve mysle – a dva rozdielne druhy inteligencie: racionálnu a citovú (emocionálnu). Obidve ovplyvňujú, ako sa nám v živote darí. Inteligenčný kvocient určuje naše schopnosti v určitých „technických“ oblastiach, zatiaľ čo emocionálny ten zvyšok. Skvelí manažéri nie sú tí, ktorí „nemajú hranice“, ale práve tí, ktorí sú si ich vedomí. Nekontrolované emócie môžu viesť k nízkej efektivite – práve preto je zvládanie vlastných emócií jedným z najdôležitejších faktorov ovplyvňujúcich EQ.

Táto práca nechce v žiadnom prípade povedať, že IQ už nie je dôležité. Inteligenčný kvocient je stále veľmi dôležitý, pretože dáva človeku predpoklady na vykonávanie veľkého spektra činností. Bez dostatočného vrodeného IQ nie je možné uspieť v mnohých oblastiach, pretože IQ sa nedá jednoducho „naučiť“. Avšak do stále väčšej pozornosti sa – právom – dostáva emocionálna inteligencia, ktorá je dôležitá minimálne tak, ako IQ, no bola veľmi dlho zanedbávaná a ignorovaná. V dnešnom hektickom svete sa však (nielen) manažér bez EQ len ťažko zaobíde, kde všetky hlavné črty vysokého EQ – najmä bleskové rozhodovanie, sebamotivácia, sebariadenie či empatia – sú viac a viac dôležité. Zdroje:
1. SIEWERT, H.H.: Inteligenčné testy. Bratislava : Ikar. 1997
2. BROCKERT, S.; BRAUNOVÁ, G.: Testy emocionálnej inteligencie. Bratislava : Ikar. 1997
3. MATISOVÁ, V.: Emocionálna inteligencia. Turčianske Teplice : Stredoškolská odborná činnosť. 2000
4. TV JOJ: Test národa – Fakty o IQ. Zobrazené 15.11.2003
5. GAJDOŠOVÁ, E.: Ako pestovať, cvičiť a zvyšovať EQ?
Voctech.org



ako to funguje?