Hviezdoslav - Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,

z tej duše pozdravujem vás!

Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,

zrak jeho urknul, zmámila

lož, ohlušila presila:

vy k žitiu privediete zas,

vy vzkriesite, vy zotavíte,

z jatrivých vyliečite rán,

v opravdu priamom, bratskom cite

otvoriac lono dokorán,

a srdečnosť kde odveká,

kde nikdy nevspela zrada,

bez dotazu, kto on, čo hľadá,

na lono to, hľa, v objem sladký

ramenom láskyplnej matky

pritúliac verne človeka...

Len okamih tam pobudnutia:

už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,

zrak čistí sa, tlak voľneje,

a oživujú nádeje;

len jeden pokyn, zášum lesný,

len jeden horskej riavy skok:

a duša už sa ladí k piesni,

tkne sa jej bičík prečudesný -

a srdce hupká vozvysok;

len jedno orla skolotanie,

len jeden švihot sokola,

prez horu mužné zahvízdanie,

na holiach jeden záblesk vatry:

a nás už chváce povoľa,

duch už sa zažal, už sa jatrí,

plamenným krídlom šibe hor'

jak v nebi naspäť meteor;

len chvíľka, ako vzdušný vlas,

čo preletí nám ponad hlavu -

a už ju máme, myseľ hravú:

zmladenej duše prez dúbravu

tak strie sa, ako dúhy pás...

...Z tej duše pozdravujem vás!