podobné referáty

ico refreklama

Humanizmus Ericha Fromma


Hodnotenie:
Zobrazení: 4482


Ako veľmi je chorý moderný organizujúci človek, odcudzený, narcistický, bez vzťahov, bez skutočného záujmu o život, zaujímajúci sa len o prístroje, ktorého športové auto vzrušuje viac než žena?
Erich Fromm


Erich Pinchas Fromm je „americký“ filozof, sociológ a psychológ nemeckého pôvodu. Narodil sa 23. marca vo Frankfurte nad Mohanom ako jediné dieťa ortodoxného židovského obchodníka s vínom. Po maturite študuje v Heidelbergu sociológiu, filozofiu a psychológiu. Zároveň sa venuje náuke talmudu u rabína Rabinkowa. V rokoch 1929 – 1932 pracuje vo frankfurtskom Ústave pre sociálny výskum. Po nástupe Adolfa Hitlera k moci emigroval roku 1933 pre svoj židovský pôvod do USA, kde pôsobí v Inštitúte pre sociálny výskum pri Kolumbijskej Univerzite v New Yorku. Tu rozvíja spoluprácu s Horneyovou a Sullivanom. Neskôr sa presťahoval do Mexico City a pôsobil tu ako vedúci oddelenia psychoanalýzy na lekárskej fakulte Národnej Univerzity v Mexiku. Roku 1956 zakladá Mexickú psychoanalytickú spoločnosť v Guernavace a stojí aj pri otvorení Mexického psychoanalytického ústavu v roku 1963. Koncom 50tych rokov veľmi aktívne vstupuje do politiky v USA a v roku 1968 sa angažuje v kampani za zvolenie prezidenta Eugena McCarthyho. Prekonáva srdcový infarkt a to sa stáva impulzom pre stiahnutie sa z aktívnej politickej činnosti. Jeho tvorivá sila upadá po druhom infarkte v roku 1977. Počas svojho života bol trikrát ženatý a napísal množstvo prác. Rainer Funk (Frommov asistent a správca jeho literárnej pozostalosti, buduje Archív Ericha Fromma s jeho pozostalosťou a knižnicou v Tübingene) ho v predhovore ku knihe Umění naslouchat (The Art of Listenning) označil ako „neúprosného hľadača pravdy a kritického sprievodcu schopného mimoriadneho vcítenia, blízkosti a bezprostrednosti vo vzťahu k druhým“. Mnoho ľudí pozná Ericha Fromma len ako psychológa a predstaviteľa neopsychoanalýzy. Mne sa s jeho menom okrem tohto zaradenia spája aj humanizmus a (ak to tak môžem nazvať) sociálna filozofia blízka marxizmu. Prelína sa celým jeho životom a dielom, zasahuje do jeho psychoanalytickej techniky i do duší ľudí, ktorí čítajú jeho knihy. Jeho poňatie psychoanalýzy sa odvíja od troch základných bodov: freudovská psychoanalýza, marxizmus a humanizmus. Všetky tri sú pevne prepojené a tvoria vrcholy trojuholníka, základňu, na ktorej Fromm vystaval svoju filozofiu.

Možno práve židovský pôvod, zážitok z nástupu nacistického režimu k moci, následná emigrácia do USA a odhalenie a uvedomenie si podstaty industriálnej spoločnosti v ňom natoľko zakorenili humanistické myslenie.
Humanizmus E. Fromma je aktuálny v stredoeurópskom regióne práve dnes, keď spoločnosť prechádza na trhový model. Stále viac si nás podmaňuje trhové hospodárstvo (navyše ešte stále deformované vplyvom dlhého obdobia vlády komunizmu), reklama a orientácia na maximalizáciu všetkého, čo možno skonzumovať. Výsledkom je vnútorná posadnutosť po peniazoch, túžba mať, vlastniť, konzumovať pre samotnú konzumáciu. S pádom socialistického režimu vyhasol (aj keď v podstate fiktívny) ideál solidarity a rovnosti. Neoficiálnym verejným aj súkromným náboženstvom sa stáva egoizmus a hrozí, že človek stratí sám seba a svoje potreby nebude odvodzovať od svojho „ja“, ale od túžby mať sa dobre. Objavuje sa fenomén odcudzenia sebe samému, človek je modloslužobníkom, uctievačom vecí a sám sa jednou z nich stáva. Cíti sa malý a bezmocný v porovnaní s obrovskými priemyselnými produktmi, ktoré ho obklopujú a radšej sa im podrobuje, namiesto toho, aby sa ich snažil ovládnuť. Podobne ako Fromm popisuje odcudzenie moderného človeka v práci pod vplyvom modernej výroby a straty tradičných hodnôt predstaviteľ krajne kritickej vetvy teórie konfliktu Charles Wright Mills. Odcudzenie považuje za príčinu vrhania sa do voľnočasových aktivít. Priemysel zábavy však podľa neho neposkytuje žiadne hlbšie hodnoty a výsledkom je len posilnenie odcudzenia a jeho prenos do ostatných sfér života. Človek podľa Fromma už nie je to, čo je, ale to, čo má a pretože nemôže mať všetko, nemôže byť ani úplne šťastný. Moderný industriálny človek si pretvoril hamletovské „Byť, či nebyť?“ na otázku „Mať, alebo byť?“ a navyše k tomu pridáva jednoznačnú odpoveď. Mať! A práve preto sa tak nástojčivo ozýva Frommovo volanie po humanizme.
Humanizmus v osvieteneckej tradícii znamená vieru v človeka. Je to filozoficko-etická koncepcia, ktorá kladie dôraz na ľudskosť ako komplexnú pozitívnu hodnotu jednotlivca i ľudských spoločenstiev. Vychádza predovšetkým z uznania dôstojnosti človeka a vyžaduje, aby bola v medziľudských vzťahoch a konaní rešpektovaná a rozvíjaná. Podčiarkuje vlastnú zodpovednosť a úsilie a kladie dôraz na mier a toleranciu. Humanisticky orientovaný človek sa vyznačuje predovšetkým orientáciou k dobru a schopnosťou sebazdokonaľovania sa k optimálnemu stavu ľudskosti. Fromm sa v podstate pridŕža takéhoto chápania, avšak pri rozvíjaní svojho humanistického stanoviska sa navyše opiera aj o východné filozofie, predovšetkým o budhizmus a zen-budhizmus.

Nazýva ich humanistickou existencialistickou filozofiou, ktorá je úplne zbavená mysticizmu a mystifikácie a považuje ich za formu humanizmu, vo svojej podstate modernejšiu ako kresťanstvo. Ústrednou otázkou budhizmu je človek a problém jeho existencie. Podobne odhaľovanie toho, kto som, sa stáva aj ústredným bodom vo Frommovej psychoanalýze. Budhistické učenie chápe človeka ako trpiacu bytosť, ktorá trpí pre svoju lačnosť. Na tomto mieste sa Fromm opiera o marxistickú kritiku kapitalizmu a rovnako ako Marx ho považuje za vhodnú živnú pôdu pre vznik nezdravej žiadostivosti. V podstate tým akceptuje aj jeho názor o historickej podmienenosti podstaty človeka, ktorá sa mení na základe sociálnych a ekonomických podmienok, aj keď treba dodať, že nie absolútne, pretože predpokladá, že človek je na základe svojej chromozómovej výbavy počatý už ako značne vymedzená bytosť a prostredie len určí smer jeho vývinu.
Rozvíja aj paralelu medzi marxizmom a freudovskou psychoanalýzou. Vidí ju najmä v odhaľovaní hybných síl, ktoré stoja za povrchovými javmi a v snahe porozumieť týmto silám. Ich poznanie a uvedomenie si má podľa obidvoch teórií človeka oslobodiť. Freudovi však Fromm vytýka mechanistické chápanie človeka ako izolovaného mechanizmu, ktorý je poháňaný len svojimi fyziologickými potrebami a inštinktmi. Pre aplikáciu psychoanalýzy na skúmanie sociálnych javov potreboval Fromm takýto prístup eliminovať a preniesť sa do rámca humanistickej filozofie. Tu už nejde o inštinkty človeka, ale o jeho vzťah ku svetu a takáto humanizácia psychoanalýzy nám podľa neho môže poskytnúť kľúč k pochopeniu mnohých sociálnych javov. Pomocou humanisticky pretvorenej psychoanalýzy sa pokúšal o porozumenie procesu utvárania spoločenského vedomia, toho ako tento dej ovplyvňujú spoločenské kategórie, ako funguje sociálny filter a čo je príčinou toho, že niečo do vedomia preniká a niečo je odtiaľ vylúčené.
Vieme, že človek je spoločenský tvor a môže sa vyvíjať len v spoločnosti. Tá je pre nás odrazovým mostíkom, ktorý nám dáva energiu letieť životom a zásobuje nás od raného detstva množstvom podnetov a informácií. Spoločnosť je naša inšpirácia a akýsi motor nášho poznania a života. Paradoxne sa na druhej strane stáva našou brzdou. Núti nás k adaptácii a konformite a pomocou sociálneho filtra určuje, čo bude tvoriť obsah nášho vedomia. Fromm tvrdí, že adaptácia nás oslepuje. Zároveň považuje spoločnosť za jeden z najvýraznejších faktorov pri utváraní moderného odcudzeného človeka. V jej záujme podľa neho nie je rozvoj človeka, ale jeho maximálne využitie vo svoj prospech a ľudí žijúcich v moderných spoločnostiach možno charakterizovať ako poloprebudených.

Pekne to vyjadril aj Mills, podľa ktorého si industriálna spoločnosť urobila z ľudí len usmievavých robotov.
Centrom Frommovej humanistickej teórie, ktorá sa naplno odráža aj v jeho poňatí psychoanalýzy sú predovšetkým dva aspekty:
1. dôraz na jednotu človeka na základe jeho pospolitosti,
2. dôraz na humánne postavenie a postoj, spojené v realizácii síl človeku vlastných: rozumu a lásky.
Kladie si otázku, čo vlastne ľudí spája v dobe, keď sme sa už natoľko odcudzili? Odpoveďou môže byť práve ľudská prirodzenosť. Za túto prirodzenosť nepovažuje odpovede, ale otázky. Vnútorné rozpory, ktoré v sebe nosíme všetci bez rozdielu. Tieto rozpory majú existenciálny charakter a vyúsťujú do existenciálnych potrieb. Ako príklad takejto potreby nám môže poslúžiť vzťah. Potrebu vzťahu sa snažíme uspokojovať všetci, bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie. Vo svojom podvedomí nosíme všetky možnosti jej uspokojenia, ale až spoločnosť a jej charakter nám povie, ktorú z nich použijeme. Nejedná sa tu o determinizmus v staršom chápaní, ktorý tvrdil, že nastať musí iba jedna konkrétna možnosť. Vždy máme na výber z niekoľkých alternatív (najčastejšie z dvoch, aj keď mnoho ľudí si myslí, že si vyberajú zo všetkých možností). Ale pravdepodobnosť toho, ktorá z nich nastane je rôzna. Fromm ako príklad uvádza porovnanie šachovej partie a päťročného bieleho chlapca z dobre situovanej rodiny. Na začiatku mali šachisti rovnaké vyhliadky na úspech. Potom päťročnému bielemu chlapcovi matka vysvetlila, že hrať sa s černochmi sa vzhľadom k ich postaveniu nepatrí a zobrala ho za to na kolotoč. Chyba v piatom ťahu! Šance bieleho na úspech v partii klesajú, ale ešte stále môže vyhrať. O desať ťahov neskôr sa chlapec zamiluje do dievčaťa z chudobnej rodiny. Opäť zasiahne bdejúca matka a za odmenu ho pošle študovať do Francúzska do internátnej školy, aby si to premyslel. Druhá chyba! Šance na víťazstvo bieleho sú už minimálne a o pár ťahov neskôr spraví ďalšiu podobnú chybu, za ktorú možno dostane športové auto. Takýmto jednoduchým mechanizmom a podstrkovaním „drobných“ úplatkov sa nám neustále zmenšuje počet alternatív a spoločnosť nás tlačí k tomu, aby sme chceli robiť to, čo musíme. Podporuje žiadúce správanie a potláča nežiadúce. Naše vedomie odráža kultúru a spoločnosť, zatiaľ čo v podvedomí sú všetky naše existenciálne rozpory a potreby, výraz našej prirodzenosti. Podvedomie odráža „univerzálneho človeka“, je tu všetko to, čo ľudí spája. V ňom človek prežíva sám seba ako hriešnika i svätca, dieťa i dospelého, duševne narušeného i zdravého, človeka minulého i budúceho. Podľa Fromma poznanie podvedomia spôsobuje rast, rozvoj a otvorenie sa silnému individuálnemu „ja“, ktoré už nepotrebuje „ego“.

A práve toto nazýva humanistickým poznaním. Len rozvinutie vlastných síl rozumu a lásky umožňuje humanistickú orientáciu, ktorú vo svojej typológii charakteru považuje za produktívnu. Takýto človek smeruje k biofílii, láske k životu a orientuje sa na modus byť a nie mať. Modus bytia sa týka nepopísateľného, zážitkov, skúseností, ktoré nemožno zdieľať. Chápe ho ako vnútornú aktivitu, tvorivé myslenie, využívanie všetkých svojich síl a možností. Človek má byť obetavejší k druhým a nemá mu tak záležať na svojom vlastnom „ja“. Prechod od modusu „byť“ k modusu „mať“ možno demonštrovať aj na premene jazyka. Už nevravíme, že sme šťastní, častejšie šťastie máme, nie sme ustaraní, ale máme problém. Poznáme množstvo výrazov pre pomenovanie rôznych typov áut, ale len jedno slovo pre tak diferencovaný cit ako je láska.
To, čo sociálny filter nepustil do vedomia sa podľa Fromma nachádza v nevedomí. Odrazom nevedomia sú sny, ktoré považuje za „nočné vedomie“. Človek v spánku je múdrejší, ale aj iracionálnejší. Množstvo ľudí napríklad dokáže v spánku vytvoriť dramatický príbeh, ale pri plnom vedomí by zo seba nedostali nič. Priliehavé je Frommovo vyjadrenie, že „človek vie mnohé, čo nevie“. Od tohto vyjadrenia možno odvodiť aj to, že cieľom psychoanalýzy je poznať seba samého. Nie je to žiadne nové revolučné prianie, pretože snaha o sebapoznanie sa tiahne dejinami už od prvopočiatkov ľudstva. Stačí si len spomenúť na Sokrata, jeho uvedomenie si stavu svojho poznania a snahu pomáhať ľuďom pri sebapoznávaní, pri poznávaní právd, ktoré má každý človek v sebe samom.
Psychoanalýzu teda Fromm chápe nielen ako nástroj terapie, ale hlavne ako prostriedok vedúci k porozumeniu sebe samému, oslobodeniu sa od determinizmu a tým k umožneniu duchovnej zmeny a nie len k odstráneniu symptómov. Frommov človek po psychoanalýze má byť človekom oslobodeným. Týmto poňatím sa líši od Freudovej definície cieľa psychoanalýzy a duševného zdravia, ktoré sú v podstate sociálne. Freud za výstup psychoanalytického snaženia a za duševne zdravého považoval človeka, ktorý už netrpí symptómami, je schopný pracovať a sexuálne fungovať. Povedané inými slovami: je spoločensky užitočný. Naopak Fromm považuje analýzu za nástroj, ktorý nás môže naučiť umeniu žiť slobodne pre seba a svojich blízkych, nie pre spoločnosť. Toto je podľa neho jej najdôležitejšou funkciou.
V tomto svetle potom vidí aj osobnosť humanistického psychoanalytika, ktorý pacientovi ukazuje cestu k skutočnej skutočnosti, do sveta pravdy.

Terapeut musí byť schopný prežiť v sebe to o čom pacient hovorí, pretože len na základe vlastného prežitia ho môže chápať. Chápať bez sentimentálnosti, ale byť empatický a byť s ním v kontakte. Pozerať sa na človeka ako na hrdinu drámy a nie ako na sumu komplexov. Jednoducho vidieť človeka tak, ako ho vidia veľký spisovatelia, dvorní šašovia spoločnosti, ktorí ako jediní požívajú privilégium hovoriť pravdu. Nazerať na človeka ako na jedinečnú bytosť obdarenú rozumom, ktorá sa v konfliktoch a bojoch s prekážkami snaží dať svojmu životu zmysel.
Pre mňa Erich Fromm predstavuje v prvom rade človeka, ktorý chcel hľadať a veril, že môže nájsť. Hľadal pravdu a slobodu, ktoré sú dnes už také vzácne, že sa ich ľudia boja, aj keď ich vyhlasujú za nepostrádateľné hodnoty pre svoj život. Skutočnú pravdu a slobodu si však zamieňajú s tým, čo im ponúka konzumná spoločnosť – s pseudopravdou a pseudoslobodou, ktoré ich naopak spútavajú ešte viac. Myslím si, že svojim dielom sa snažil prispieť k záchrane ohrozeného živočíšneho druhu – človeka mysliaceho, čestného a slobodného. Snažil sa otvoriť ľuďom oči a mám pocit, že si vybral dobrú cestu.



ako to funguje?