Rovanko ako v maliarstve a sochárstve, aj v architektúre grécke štýly vychádzajú z tvorby obdobia temna. Tu však možno nájsť oveľa menej oporných bodov ako v ostatných umeleckých žánroch. Stavby, ktoré sa zachovali z obdobia temna sú zriedkavosťou a navyše sú v žalostnom stave. Dajú sa však sledovať niektoré cesty, na ktorých nadobúdal chrám, najcharakteristickejšia grécka stavba, podobu, akú mal v neskorších storočiach. V bronzovej dobe chrámy neexistovali a nevieme, kedy sa začali budovať. Grécke olympské náboženstvo, zahrňujúce rovnako prvky bronzovej doby ako i novších čias, si predstavovolo svojich bohov v ľudskej podobe. Na najrannejšom stupni ich zobrazovali rozličnými kultovými sochami, ktoré si vyžadovali patričné umiestnenie. Preto mali najstaršie chrámy podobu ľudských príbytkov. V období temna boli domy kruhové, elipsovité alebo pravouhlé. Tieto tvary prevzalo potom veľa najstarších chrámov. Jeden z najstarších zachovaných chrámov, chrám v Termone v Aitólii, má pôdorys podľa mykénskeho megara. Bol postavený z nepálených tehál a bol pokrytý drevenou šindľovou strechou. Z konca geometrickej doby sa zachoval typ jednoduchého chrámu s krytým vchodom a strmou strechou. Veľký rozvoj nastal potom, ako začali hlavnú chrámovú budovu obklopovať stĺporadím, z čoho vznikol základný typ neskorších gréckych chrámov. Prvé boli postavené okolo roku 750 pred n. l. Najstarší známy príklad svätyne z tých čias je prvý chrám bohyne Héry na Same. Začiatkom šiesteho storočia dostal grécky chrám z nepálených tehál a z dreva základnú podobu a tým sa otvorila cesta pre grécke slohy kamennej architektúry. Staviteľstvo sa v siedmom storočí rozvíjalo rýchlo. Základná podoba gréckeho chrámu sa síce vytvorila už v období temna, ale až v 7. storočí začali grécke slohy nadobúdať pevnú podobu. Charakteristické grécke hľadanie ideálneho tvaru svojou vybrúsenosťou a dokonalosťou najlepšie vyjadruje dórsky stavebný sloh. Jeho počiatky tvoria najstaršie grécke stavby z dreva, čo dokazuje pohľad na jeho základné prvky: stĺpy vyrastajú priamo z podlahy a sú bez päty, po celej dĺžke sú zvislo žliabkované. Hlavice, ktoré sa nad nimi dvíhajú, sa skladajú z rozširujúcej sa oblej ozdoby (echinos) a z nízkej štvorcovej dosky (abacus, abaks). Hladký arcitráv tvorí rad pravouhlých kamenných trámov, postupujúcich od jedného stĺpu k druhému. Nad nimi sú vlysy, rozdelené na rad obdĺžnikových kamenných dosák (metóp), pričom každá má tri vertikálne pásy navzájom oddelené žľabmi (triglyfy). Konečným článkom je rímsa, súvislý odkvap naklonený nadol a v dolnej časti ozdobený pravouhlými kamennými doskami s vyčnievajúcimi výbežkami – kvapkami. Mnohé prvky sú odvodené priamo z drevených prototypov. Triglyfy vo vlyse pochádzajú z ozdôb na koncoch stavebných stropových trámov. Podobne sa vysvetľuje aj detailná výzdoba na spodnom kraji rímsy. Rovnako stĺpy a ich hlavice mali určite pôvod v drevených origináloch. Dórsky sloh pevne zakotvil okolo roku 600 pred n. l. a od tých čias sa podrobil len nepatrným premenám s výnimkou takých, ktoré viedli k jeho zdokonaleniu. Tvary hlavíc a pomery rozličných častí sa vyvíjali a menili, no základná podoba zostala rovnaká. Hérin chrám v Olympii, postavený okolo roku 600 pred n. l., má plne vyvinutý chrámový pôdorys s pravouhlou vnútornou cellou, stĺpmi na prednej i zadnej strane, stĺporadiami na bokoch, strechou postavenou v tvare trojuholníkového štítu medzi horizontálnou a nakolonenou rímsou a so štandardným klasickým umiestnením šiestich stĺpov v priečelí. Tento významný chrám postavili pôvodne z dreva, no kamenné chrámy však existovali už v polovici siedmeho storočia. Druhý z dvoch veľkých slohov gréckeho staviteľstva je iónsky sloh, ktorý obľubovali najmä v mestkých štátoch maloázijskeho Grécka. Tento staviteľský sloh nedosiahol, na rozdiel od dórskeho slohu, až do konca piateho storočia pred n. l. kanonizovanú podobu. Jeho počiatky sú oveľa nejasnejšie. Najstaršie podoby iónskych hlavíc s charakteristickými špirálami pripúštjú viacero variant. Detaily nadstavby sú všade rozdielne. Od začiatku sa oba slohy odlišovali: stĺpy iónskeho slohu majú profilované pätky a žliabkovanie drieku je tiež celkom odlišné. Architráv nie je súvislý a rímsa sa člení viacerími blokmi vyčnievajúcimi ako ozuby. Neraz sa vyskytuje súvislý hladký vlys. Najstaršie iónske chrámy v maloázíjskom Grécku boli bohatšie a rozmermi monumentálnejšie ako dórske. Najlepšie je to možné vidieť na pôdoryse Hérinho chrámu na ostrove Samos (6. storočie) a obrovského chrámu bohyne Artemis v Efeze, postaveného okolo roku 560 pred n. l. V oboch boli dva rady mohutných stĺpov okolo hlavnej chrámovej stavby. Rozmery týchto najstarších iónskych chrámov v Grécku neprekonali ani neskoršie stavby. Na základe rozvoja štandardných typov gréckych chrámov v 7. storočí vznikli nové druhy sochárstva a maliarstva, súvisiace s ich výzdobou. Zopár fragmentov sochárskej práce v daidalovskom štýle z čias okolo roku 640 pred n. l., nájdených na chrámovom pozemku na mykénskej Akropole, predstavuje zrejme najstaršie príklady sochárskej práce určenej na dekoráciu metóp dórskeho vlysu. V starobylom chráme z dreva boli metópy pravdepodobne z maľovanej terakoty. Zlomky terakotových metóp, pripisovaných druhej polovici siedmeho storočia, pochádzajú z chrámu zasväteného Apolónovi v aitolskom Termone. Sú to skutočne najstaršie doklady monumentálneho maliarstva, zachované z archaického Grécka. Ich štýl je korintský, blízky štýlu korintských váz. Jeden z najlepších fragmentov predstavuje sediacu ženu. Je to jemná maľba v obrysoch, ktoré sú farebne vyplnené. Bielu farbu použili na tvár a ruky, čiernu na vlasy a purpurovú na odev. Trojuholníkový priestor chrámového štítu priam volal po ozdobe. Najstaršie zachované príkady štítovej sochárskej výzdoby zo začiatku 6. storočia pred n. l. pochádzajú z chrámu bohyne Artemis v korintskej osade na Kerkyre (Korfu). Riešenie neľahkého problému sklonu štítu nie je celkom vydarené, napriek tomu obrovská Gorgona uprostred je skvelé dielo. Gorgona je zachytená kľačiačky, čo má znázorniť beh a po bokoch má umiestnených dvoch heraldických levov. Zvyšok trojuholníkového priestoru vypĺňajú menšie postavy: Gorgonin syn Chrysaor a Pegasus sú umiestnení vedľa nej a v kútoch sú figurálne výjavy. Niektoré skvelé zlomky najstarších štítových kompozícii sa našli aj v rozvalinách aténskej Akropoly, ktorú kedysi vydrancovali Peržania. Dielo udivujúce svojimi rozmermi i celkovým poňatím predsavuje levicu pri útoku na býka. Pochádza asi z roku 600 pred n. l. a vypovedá o svete, kde príšery a exotické tvory naháňajú ľuďom strach. Sochárske diela ozdobujúce stavby vniesli do kompozície postáv nové problémy, čo malo veľký význam pre rozvoj gréckeho figuratívneho sochárstva ako aj pre vteajšiu grécku architektúru. Najveľkorysejší dórsky chrám staroveku je Panteónov v aténskej Akropole (447 - 432). V tomto chráme stála socha bohyne Atény, ktorá bola vyhotovená zo zlata a slonoviny. Ozdobu tejto stavby tvoria dve štítové kompozície: séria vytesaných metóp v dórskom vlyse a súvislý vlys pozdĺž hornej časti steny. Tieto kompozície zobrazujú narodenie bohyne Atény, jej spor s Poseidonom o tom, kto bude patrónom Atén. Metópy zobrazujú rôzne boje bohov s gigantami, Grékov s Trójanmi a Amazonkami.