Georg Wilhelm Friedrich Hegel
(1770 – 1831)
Georg Wilhelm Friedrich Hegel sa narodil v roku 1770 v Stuttgarte v dnešnom Nemecku a odišiel na univerzitu do Tübingenu študovať teológiu, avšak podobne ako jeho spolužiak Schelling, ani on sa nenechal vysvätiť za kňaza. Obidvaja začínali ako domáci učitelia, no Hegelovi trvalo dlhšie, než získal svoje prvé miesto na univerzite v Jene a našiel vlastnú filozofickú orientáciu. Po odchode z Jeny, dobytej Napoleonovými vojskami, sa istý čas venoval redaktorskej činnosti, potom vyučoval na gymnáziu a do univerzitného prostredia sa vrátil v Heidelbergu.
kresťanskej dogmatiky. Po štúdiu strávil 9 rokov ako domáci učiteľ najprv v Berne, a neskôr vo Frankfurte. Potom zdedil nejaké peniaze, a tak mohol vziať miesto neplateného učiteľa na univerzite v Jene. Oženil sa, mal deti, preto sa musel vzdať svojho zamestnania. Stal sa redaktorom Bamberských novín. Potom bol 5 rokov riaditeľom gymnázia v Norimbergu, ale akonáhle sa preslávil svojimi prácami, pozvala ho berlínska univerzita, aby na nej učil.
Vďaka prácam Logika ako veda a Encyklopédia filozofických vied získal povesť veľkého systematizátora a zvestovateľa „absolútnej moci rozumu".
Bol lojálny k pruskému štátu, stáva sa profesorom na univerzite v Berlíne (za obhajobu pruského režimu), kde jeho sláva kulminuje. Má mnohých žiakov a stúpencov, vzniká jeho škola a zároveň sa jeho učenie stáva oficiálnou filozofiou Pruského štátu.
V roku 1831 náhle zomrel na choleru.
Bol ovplyvnený Francúzskou revolúciou - bol Napoleonovým nadšencom. považoval ho za zhmotnenie filozofického systému, absolútneho ducha.
Žil v zlatej dobe nemeckej filozofie a literatúry. Dá sa povedať, že v jeho myslení vyvrcholila Nemecká klasická filozofia.
Hegel, ako snáď všetci myslitelia jeho doby, reaguje na Kantov prínos do filozofie a zároveň Kanta veľmi kritizuje. Sám vytvára gigantický systém filozofie založený predovšetkým na chápaní dejín a dejinnosti. Dejiny sú podľa neho neustálou zmenou, majú zmysel a význam. Zmyslom dejín je pokrok v uvedomovaní si slobody. Vývoj v dejinách sa rozvíja v troch stupňoch.
Orientálny svet – Čína, India, Perzia – V tejto fáze dejín je sloboda na svojom začiatku – slobodný je vlastne len jedinec - panovník, ostatní nemajú slobodnú vôľu. Zákony pre život prichádzajú z vonkajšieho prostredia a sú nemenné (zákony od Boha, panovník je ich stelesnením).
Antický svet – Grécko: aj tu je idea slobody nedokonalá, pretože spoločenský systém pripúšťa otroctvo. No aj slobodní jednotlivci nie sú slobodní úplne, lebo sami seba vnímajú ako nerozlučne spätých s polis. Z grécka sa dejiny posúvajú ďalej do starého Ríma, v ktorom sa objavuje idea individuálnych práv jednotlivca. Sloboda je však v Ríme príliš abstraktná a formálna, takže jediné možné v tejto situácii je podľa Hegla únik do seba samého – tak vznikajú filozofické systémy obrátené „dovnútra“ ako stoicizmus, epikureizmus a skepticizmus. Tieto systémy sú však negatívnym riešením danej situácie neslobody. Pozitívne riešenie ponúklo kresťanstvo – vzniká náboženské seba-vedomie ukazujúce, že pravým svetom človeka je duchovnáý svet.
Germánsky svet – Hegel považuje stredovek za temný, preto oslavuje renesanciu a predovšetkým reformáciu. Práve Martin Luther podľa Hegela preniesol akcent na individualitu a zdôraznil, že človek je vo svojej podstate predurčený na to, aby bol slobodný. Hegel hovorí, že na to, aby bol človek slobodný, musí byť uvedený do súladu s rozumom. Rozum sa musí zaoberať ľuďmi a nie sústrediť sa len na všeobecné princípy. Hegel bol presvedčeným, že za jeho života sa sloboda naplnila, vyvrcholila v dejinách, dokončil sa dejinný proces. Podľa Hegela má byť svet organizovaný racionálne, jedinci sa majú riadiť svojím svedomím a presvedčením.
Problém slobody rieši Hegel vo svojej Filozofii Práva. Protestuje proti liberálnemu poňatiu slobody (ako slobody od – robiť to, čo je mi dovolené robiť), pretože individuálne rozhodnutie je výsledkom náhodných okolností, nie je teda slobodné rozhodovanie to, ktoré je produktom sociálnych a historických síl určitej doby. Človek má túžby biologické (hlad), spoločenské (výchova), ale tie si podľa Hegela nevolí, nie je v nich slobodný. Ako teda docieliť slobodu? Odpoveď už pred ním navrhol I. Kant. Ten tvrdil, že aj sa oslobodíme od túžob zostane čistý rozum, ktorý je univerzálny. Sme teda slobodný len pokiaľ plníme univerzálny zákon rozumu – kategorický imperatív. Hegel s týmto súhlasí – človek tak nachádza oslobodenie od závislosti na prírodných pudoch. No Kantovu etiku napriek tomu kritizuje, lebo:
A, nehovorí človeku, aké konkrétne povinnosti má plniť – človek sa tak môže ocitnúť v situácii, že nebude robiť nič.
B, Kantovská pozícia rozdeľuje človeka v sebe samom – rozum je v konflikte s túžbou, lebo túžby musia byť naplnené.
Slobodné bytosti sa rozhodujú na základe svedomia, nie zvyklostí v morálke, slobodné bytosti sa môžu zaviazať vernosťou len inštitúciám, ktoré zodpovedajú racionálnym princípom. Obec taktiež musí spočívať na princípoch rozumu, nemá sa budovať od nuly, ale majú sa hľadať v súčasných obciach princípy rozumné (racionalita nie je výsledkom uvedomelého plánovania, ale praktickej adaptácie). Racionálnou obcou je podľa Hegla konštitučná monarchia. V nej sú záujmy celku a jedinca v súlade, keď sa jedinec rozhoduje robiť svoju povinnosť, robí tak slobodne, pretože koná racionálne a je naplnený tým, že slúži štátu. Ďalej Hegel odmieta volebné právo a obmedzuje slobodu prejavu. Heglova Filozofia Ducha vychádza z predpokladu, že dejiny prebiehajú nevyhnutne a nie náhodne a sú vývojom ducha. Túto problematiku rozpracováva vo Fenomenológii Ducha - svojom prvom veľkom diele, ktoré vydal v roku 1806.
Fenomenológia ako ju chápal Hegel, je náuka o tom, ako sa nám veci javia. Duch sa zjavuje v dejinách (Duch nie je Boh). Ducha spoznávame tak ako sa javí našim mysliam, teda tak, ako sa javí Duch samému sebe. Duch poznáva sám seba v priebehu dejín. Začína jednoduchou formou vedomia, ktorá sa ale v dejinách ukáže ako neadekvátne, preto sa zmení na inú, a tá zase na inú až prídeme k absolútnemu poznaniu. Vývoj vedomia je nevyhnutný a cieľom nie je poznať, ako sa nám svet javí, ale poznať svet o sebe, skutočnosť samú (v tom sa líši od Kanta).
Najzákladnejšou formou vedomia je zmyslová istota – subjekt zaznamenáva dáta prijaté zmyslami a má istotu nejakého „toto“, „tu“, a „teraz“. Takéto poznanie je však nemenné a bez univerzálnych pojmov. Táto forma teda síce predstavuje čisté poznanie, no neadekvátne, preto je nevyhnutné nájsť univerzálny pojem.
Človek, nemôže len pasívne prijímať, musí svoje poznatky taktiež usporiadavať, dať ich do súvislostí a zjednotiť. Druhý stupeň preto predstavuje vnem, kedy vedomie klasifikuje objekty s ohľadom na ich univerzálne platnosti, avšak aj toto sa ukáže ako nedostatočné, a tak vzniká tretí stupeň – rozvažovanie. To je stupeň, kedy vedomie ukladá realite svoje vlastné zákony (Newtonove zákony). Vedomie konštruuje termíny ako „váha“, „sila“, ktoré sú neviditeľné – skúša v podstate poznať seba samé, reflektovať seba samé, porozumieť svojim výtvorom.
V druhej časti Fenomenológie Ducha Hegel pokračuje – po prvej časti nazvanej „Vedomie“ teda prichádza časť druhá „Sebavedomie“. Sebavedomie je takej povahy, že nemôže existovať samostatne, v izolácii, ale potrebuje nejaký kontrast, voči ktorému by sa mohlo vymedziť. Vymedzuje sa voči vonkajšiemu a medzi sebavedomím a vonkajším panuje vzťah láska - nenávisť. Sebavedomie hľadá pravdu a tú možno podľa Hegela získať prácou a premenou sveta – sebavedomie si musí svet prisvojiť, aby ho mohlo spoznať. Bez sociálnych vzťahov nie je človek schopný sebavedomia. Sebavedomie potrebuje uznanie a poznanie, preto sa snaží zničiť druhé sebavedomie – vzťah dvoch sebavedomí je teda neustály boj, kedy jedno je víťazom, druhé porazeným, a tak vzniká vládca a ovládaný, jedno nezávislé, druhé závislé. Vzniká vzťah pán – rab, kde ale pán nemôže rozvinúť svoje Sebavedomie dostatočne, zatiaľ čo rab poznáva v práci, že má svojho ducha, tvorivého ducha, ktorého pretvára na svoj obraz, a tak sám seba poznáva. Duch raba sa teda zhmotňuje, objektivizuje. Ak sa však predmet tvorby stal majetkom niekoho iného, stratil tak rab svoje zobjektivizovanú esenciu, do ktorej vkladá to najlepšie zo seba samého (týmto momentom sa inšpiroval Marx – kapitalizmus odcudzuje robotníka sebe samému a preto je nutná beztriedna spoločnosť.).
Predpokladom slobody je slobodný Duch, sloboda je riadená rozumom a čokoľvek je prekážkou rozumu, je aj obmedzením slobody ducha. Duch všetko kontroluje, či je racionálne usporiadané. Hegel tvrdí, že ľudské mysle sú prepojené, pretože zdieľajú univerzálny rozum, sú aspektom ducha samotného. Najväčšou prekážkou racionálneho usporiadania sveta je, že indivídua si neuvedomujú, že ich mysle sú súčasťou tohto univerzálneho ducha. Ak majú byť ľudia slobodní, musia si uvedomovať racionálnu, teda univerzálnu povahu svojho intelektu, a práve toto vedomie je absolútny poznaním. Hegel sa tu predstavuje ako absolútny idealista. Naše vedomie je to, čo konštituuje poslednú realitu – idei – poslednou skutočnosťou preto nie je hmota, ale Duch.
Duch konštruuje skutočnosť, preto je ho možné poznať absolútne. Absolútne poznanie dosahujeme, keď duch zisťuje, že to, čo sa snaží spoznať, je on sám. (Duch konštituuje skutočnosť od začiatku, no sprvu ju považuje za čosi nepriateľského a sebe protikladného, nezávislého, cudzieho). Až keď duch precitne, keď zistí, že skutočnosť je jeho výtvorom, potom poznáva skutočnosť priamo a bezprostredne ako seba samého.