Európske právo

Adjektívum európske napovedá, že ide o právo európskeho kontinentu. Samotný pojem Európa má grécky pôvod. Pojem európske právo si osvojili aj štáty Európy. V širšom kontexte môžeme hovoriť, že je to právo medzinárodných organizácií, ktoré majú svoje sídlo v Európe. Znamená to, že na základe princípu teritoriality do systému európskeho práva môžeme zaradiť aj právo Rady Európy alebo iných európskych medzinárodných organizácií.



Tím integrujúcich sa štátov európskeho kontinentu položil základy práva Spoločenstva. Vzhľadom na ďalší vývoj na európskom kontinente a na výnimočnosť európskej integrácie a založenie 2 nových medzinárodných organizácií, t.j. EHS a EUROATOM, posilnilo práve postavenie práva spoločenstva. Následne bol od práva 3 E.spoločenstiev odvodený systém európskeho práva medzinárodných organizácií, ktorých cieľom bolo vytváranie podmienok pre jednotnú koordináciu ekonomickej integrácie vyspelých štátov európskeho kontinentu.


V užšom zmysle slova právny systém EÚ, ktorá je založená na troch európskych spoločenstvách, môžeme relatívne označiť ako európske právo. Toto označenie svojím významom pokrýva teda právny poriadok európskych medzinárodných organizácií, t.j. ES, ESUO, ESAE a navyše aj právo EÚ. Vzhľadom na to, že EÚ je často vykresľovaná ako systém pozostávajúci z troch pilierov, v niektorých prípadoch môžeme hovoriť aj o práve prvého, druhého a tretieho piliera.



Svojou povahou je európske právo dynamickým právnym odvetvím, čo dokumentuje značné množstvo právnych úprav pozmeňujúcich základné zmluvné dokumenty a rozsiahla právna úprava sekundárnej povahy.

V danej súvislosti môžeme povedať, že európske právo ES/EÚ má ohraničený priestor, pretože platí na území členských štátov EÚ, pre ktoré je záväzné. Európske právo má svoje korene v základných demokratických hodnotách a v im zodpovedajúcich všeobecných právnych zásadách. Medzi takéto hodnoty patrí napr. ochrana trvalého mieru, rovnoprávne postavenie všetkých občanov, zabezpečenie stability, ako aj rešpektovanie základných a občianskych ľudských práv.

európske právo sa môže považovať za nadnárodné, pretože v opačnom prípade by mohlo prísť k právnej kolízii. Právo ES je nezávislé od národných právnych režimov členských štátov a zabezpečuje právnu ochranu fyzických a právnických osôb týchto štátov.


Európske právo sa vyznačuje nasledujúcimi charakteristikami:

1)nadradenosťou nad národným právom,
2)bezprostrednou
3)aplikovateľnosťou,
4)priamym a nepriamym účinkom,
5)subsidiaritou



Slovné spojenie eu. právo je mnohoznačné. Používa sa na označenie niekoľkých oblastí práva: európske právo ako súboru právnych poriadkov, práva európskych medzinárodných organizácií, európske právo ako funkčné vymedzenie niektorých odvetví práva a konečne sa používa spojenie európske právo v zmysle, v akom ho používame - ako súbor právnych pravidiel EÚ a európskych spoločenstiev.

Európske právo - právo európskych medzinárodných organizácií
V najširšom slova zmysle znamená tento pojem právo európskych medzinárodných organizácií. V tomto zmysle zahrňuje právo organizácií s veľmi obmedzeným počtom členov a obmedzeným významom ako je napr. Nordická rada alebo Benelux, rovnako ako európske spoločenstvá , EÚ, NATO a. i. Tento pojem stratil na význame, hlavne po roku 1989. Do tejto doby zahrnoval i organizácie, ktoré zanikli a ktoré robili tento pojem podstatne mnohotvárnejším a rozsiahlejším.


Patrili sem totiž organizácie komunistických štátov Európy ako RVHP, Varšavská zmluva a. i. Do tejto kategórie určite stále patrí i právo Rady Európy, hlavne medzinárodné dohovory, ktoré vytvorila. Niekedy sa do európskeho práva radí Súdny dvor pre ľudské práva založený Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950.

Medzinárodné organizácie zahrnuté do tohoto pojmu majú rozdielny význam, štruktúru a je možné ich klasifikovať i podľa iných rôznych kritérií. Jedným z týchto kritérií je vzťah k ich členom ( členským štátom). Z tohoto hľadiska môžeme tieto organizácie členiť do dvoch skupín. Do prvej skupiny patria klasické medzinárodné organizácie, ktoré sú vedľa svojich členských štátov subjekty medzinárodného práva verejného, a ktoré si voči členským štátom nenárokujú prerogatívy. Klasické medzinárodné organizácie neobmedzujú právomoci svojich členských štátov vo vzťahu k občanom týchto člen. Štátov, resp. k iným subjektom na ich území.



Do druhej skupiny sú zaraďované medzinárodné organizácie, ktoré sú svojou podstatou nadštátne, pretože členské štáty na ne preniesli časť svojich suverénnych práv, a ktoré majú v dôsledku toho určité právomoci voči členským štátom a subjektom na ich štátnom území. Takýmito nadštátnymi medzinárodnými organizáciami sú napr. Európske spoločenstvo atómovej energie a ES. Tieto spoločenstvá sú natoľko významné, že sú predmetom zvláštneho záujmu a právo, ktoré vytvorili je chápané ako európske právo v úzkom slova zmysle (komunitárne právo).


Európske právo - súbor právnych poriadkov európskych štátov Len zriedkavo sa možno stretnúť s chápaním európskeho práva ako súboru európskych právnych poriadkov, resp. právnych odvetví, práv. systémov európskych štátov. Európske právo - funkčné vymedzenie Môžeme sa tiež stretnúť s funkčnými pojmami, termínmi, ktoré obsahujú spojenie európske právo. Používa sa tak napr. európske súťažné právo, európske súkromné právo, európske trestné právo.. Tieto pojmy sú vlastne súčasťou európskeho materiálneho práva a označujú jeho jednotlivé časti.


Zahrňujú právnu úpravu týchto odvetví obsiahnutých v prameňoch primárneho a sekundárneho práva. Systém Európskeho práva - 1. komunitárne právo Európske právo ako právo európskych spoločenstiev a EÚ označuje 2 právne systémy, ktoré existujú relatívne nezávisle na systéme medzinárodného práva verejného a právnych poriadkov jednotlivých členských a iných štátov. Komunitárne právo naviac predstavuje svojbytný právny poriadok.



Európske právo je chápané je právom troch európskych spoločenstiev ( komunitárne právo) a EÚ ( úniové právo). Tento pojem je vnútorne bohato štruktúrovaný a rýchlo sa vyvíja. V dobe pred platnosťou Maastrichtskej zmluvy sa európskym právom chápalo právo 3 európskych spoločenstiev. Pre tento pojem sa ujalo označenie komunitárne právo ( právo európskych spoločenstiev). Komunitárne právo Komunitárne právo chápeme jako súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov európskych spoločenstiev, tiež hospodárskej a menovej únie.



Má zaisťovať rozvoj hospodárskej činnosti a hospodárskeho rastu pri rešpektovaní životného prostredia, zamestnanosti, zvyšovania životnej úrovne a kvality života. Toto právo je v prvom štádiu svojho vývoja predovšetkým právom verejným, zahrňuje však postupne ďalší okruh právnych vzťahov, tak ako narastá predmet činností európskych spoločenstiev a rastie jeho význam. Je tak oborom na hranici práva verejného a súkromného.

V rámci komunitárneho práva je možné rozlišovať medzi právnymi systémami jednotlivých európskych spoločenstiev, a teda rozlišovať právo ES, právo ESUO a právo EUROATOM. Z hľadiska vecnej pôsobnosti právnych noriem sa potom rozlišuje komunitárne právo formálne, resp. inštitucionálne, ktoré zahrňuje tie právne normy komunitárneho práva, ktoré upravujú organizačné štruktúry, jednotlivé inštitúcie a orgány, ich výstavbu, rovnako ako riadenie pred nimi , plus spôsob rozhodovania. Patrí sem však aj právo právnej ochrany, t.j. právo, ktoré upravuje riadenie před Európskym súdnym dvorom, vzťah ESD k vnútroštátnym súdom členských štátov... Niekedy sa sem radí aj tvorba vlastného komunitárneho práva .

Materiálnym komunitárnym právom označujeme tie právne normy komunitárneho práva, ktoré uskutočňujú ostatné ciele. Zahrňuje právo spoločného vnútorného trhu, právo jednotlivých spoločných i koordinovaných politík, právo jednotlivých právnych oblastí v rámci komunitárneho práva, zahrňujúce predovšetkým právo súťaže, ochrany spotrebiteľa, ale i právo finančných služieb, právo životného prostredia, p. obchodných spoločností...


Materiálne právo sa zaoberá aj základnými pojmami komunitárneho práva, ako pojmom právnej subjektivity jednotlivých organizácií, resp. orgánov Európskych spoločenstiev, vzťahom tohoto práva k právu členských štátov, vrátane problémov priamej použiteľnosti a bezprostredného účinku, hlavne tak na problém prednosti komunitárneho práva.

Primárne komunitárne právo okrem iného zahŕňa :
Zmluvu o založení ESUO
Zmluvu o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva b)Zmluvu ozaložení EUROATOM c)jednotný európsky pakt d)zmluvu o založení EÚ z Maastrichtu v znení zmluvy z Amsterdamu. K sekundárnemu komunitárnemu právu patria právne akty sekundárnej povahy vydávané inštitúciami EÚ. Najčastejšie sa na tomto procese zúčastňuje Rada, Komisia, ECB a európsky parlament. Sekundárna legislatíva podrobnejším spôsobom doplňuje ustanovenia základných zmluvných dokumentov EÚ.



Úlohou sek. Legislatívy je zosúlaďovanie národných právnych predpisov členských štátov a nahrádzanie vnútroštátnej legislatívy normami ES. Sek legislatíva priamo vplýva na formovanie podmienok vnútorného trhu. K takýmto právnym aktom patria: nariadenia. Smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská.

Nariadenie – obecne záväzný prameň sek. Práva vo všetkývh častiach, určené neurčitému počtu subjektov, nemusí sa vašk vzťahovať na veštky členské štáty. Je bezprostredne použitelné v každom členskom štáte, v ktorom bolo prijaté. Nevyžaduje žiadnu implementáciu.

Smernica – príjmaná Radou EU (spoločne s EP a EK).
Rozlišujeme :základné,vykonávacie.

Sú záväzné pre členské štáty, len čo sa týka výsledkov, ktoré majú byť smernicou dosiahnuté. Ponecháva na každom štáte, aby si zvolil postriedok na dosiahnutie cieľa smernice. Nie sú všeobecne a bezprostredne záväzné.

Odporúčania a stanoviská – typické sekundárne pramene. Nemajú právne záväzný charakter. Vydávajú ich orgány ES. Posudzujú inštitúcie ES, pozíciu, slúžia na prípravu záväzných právnych aktov. Majú len politickú záväznosť, podmienenú silou autority, ktorá daný akt vydala.