podobné referáty

ico refreklama

Dedina a jej umelecké stvárnenie v prózach M. Kukučína, J. G. Tajovského a B. S. Timravy.


Hodnotenie:
Zobrazení: 7712


Znaky slovenskej realistickej poviedky:

- poviedka je malá realistická forma

- umelecky stvárňuje realisticky (bez príkrasu) jednotlivé udalosti zo života človeka

- vystupuje v nej malé množstvo postáv, sú však vykreslené ako skutočné ľudská charakteristika (Maco Mlieč, Ondráš Machuľa, Adam Krt), do deja vstu­pujú vyformované, nevyvíjajú sa, a o ich živote pred opísanou udalosťou sa au­tor zmieňuje iba ako by mimochodom

- téma - z najrozličnejších oblastí života

- z hľadiska umeleckej výstavby sa poviedka pokladá za voľnejší útvar ako no­vela slov. literatúry. Realistické poviedky a novely písali: Vajanský, Kukučín, Timrava, Tajovský.

Slovenská dedina a život v nej sa odrazili v mnohých dielach slov. litera­túry. Mnohí autori načreli do hlbokej studnice života chudobného človeka, de­dinskej inteligencie, odsúdili život a konanie chamtivých sedliakov.

No až realizmus (Tajovský, Kukučín, Timrava) odkryli pravú tvár slovenskej dediny, dokázali kriticky poukázať na vtedajšiu biedu, nešťastie, pokorovanú ľudskú dušu, odsúdiť maďarizáciu, zobrazili postavenie inteligencie v národnom živote, poukázali na príčiny vysťahovalectva a vojny.

Martin Kukučín (1860 - 1928)
- vlastným menom Matej Bencúr

- vyrastal v rodine oravského sedliaka a od detstva si osvojoval nazeranie a myslenie prostého dedinského človeka, dôkladne poznal všednú i sviatočnú tvár života na slovenskej dedine

- študoval na revúckom a martinskom gymnázium, lekárskej fakulty Karlovej univerzity, po skončení vysokej školy odchádza na ostrov Brač (do Dalmácie)

- r. 1907 odišiel do južnej Ameriky (mesto Punta Arenas), v zámorí prežil ako lekár obdobie 1. sv. vojny medzi chorvátskymi vysťahovalcami

- patrí medzi významných predstaviteľov slovenskej realistickej literatúre. V jeho tvorbe sa prehlbuje sociálny kriticizmus i metóda výstavby charakterov budo­vaná na analýze spoločensko-triednej podstaty ľudských vzťahov. Vidíme to vo viacerých prózach tohto obdobia, najmä v poviedkach Neprebudený, Keď Báčik z Chochoľova umrie, Dies Irae.

Kukučín bol veľkým realistickým umelcom, ktorý opisoval prevažne dedinských ľudí, ich drobné problémy, ale aj vnútorný svet, ich radosti a starosti. Vo svojich poviedkach často opísal svoje zážitky, skúsenosti i poznatky zo stretnutia s mnohými ľuďmi.

Neprebudený

Hl. postavy: Ondráš Machuľa - úplne najchudobnejšia spol. vrstva - husiar, Zuzka Bežanovie, stará Bežanka, Jano Dúbravovie - sedliaci.

Témou je tragicky sa končiace úsilie "neprebudeného" Ondráša Machuľu včleniť sa do života dediny. Je to dospelý človek s detskou naivnou dušou. Príbeh sa odohráva v dedinskom prostredí. Autor zobrazuje tragický príbeh du­ševne zaostalého Ondráša Machuľu, ktorý naletel na žart Zuzky Bežanovie, ktorá mu povedala, že si ho zoberie za muža a nechá Jana Dúbravovie. Tragickosť tejto poviedky spočíva v tom, že Ondráš nevedel pochopiť, že to bol žart. Keď má Zuzka s Janom svadbu tak tetka, u ktorej býval Ondráš ho zavrela do ko­mory. Keď prišiel na svadbu tak tam vypukol požiar a Ondráš pri záchrane Bežanovie husí zahynie. Smrť pre neho znamenala vykúpenie.

DIES IRAE (Dni hnevu)

- nastolil v nej závažný problém doby: peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú v rozhodujúcej miere ľudské myslenie i konanie. Starého Sýkoru menia na úžerníka - netvora, nepoznajúceho ani rodičovskú lásku, ani prirodzené ľudské city, ani sústrasť s tragédiami. Viac ho zaujíma osud stratených peňazí ako osud vlastných dvoch synov. Cez túto postavu odsudzoval spisovateľ javy, ktoré prinášal kapitalizmus na slovenskú dedinu. Poviedka sa končí typicky kukučínovsky, harmonickým záverom.

Rysavá jalovica

- patrí k prvým poviedkam. Už tu je zrejmé, že má záujem predovšetkým o zobrazenie života dedinského ľudu a že ho má rád. Videl jeho pracovitosť, jeho schopnosti, ale uvedomoval si aj jeho nedostatky - alkoho­lizmus, honbu za majetkom, závisť, nezhody medzi susedmi.

IDEA: Autor živo, prirodzene, s jemným humorom vykresľuje človeka Adama Krta, ktorý sa pre svoje ľudské chyby a slabú vôľu dostáva do nezávideniahodných situácií. Kukučín sa snaží cez postavu Adama a cez jeho príbeh širšie rozviesť myslenie, reč a životný štýl dediny.

Kompozícia: Pri výstavbe Adama Krta využil súbor rôznych epizód (napr. epizóda so starou kravou, o ktorej majiteľ tvrdí, že je jalovicou, strata kúpenej jalovice, Krtovo stretnutie so strašidlom, pomýlenie si vlastného domu s Trnkovým), anekdot (anekdota o mrhanovských hodinách) a počutého rozprávania.

Súbor epizód, anekdot a počutého rozprávania ako ľudových prvkov využil nielen ako prostriedok situačnej komiky, ale aj ako základný prostriedok výstavby postavy, odhalenia jej obrazu, charakteru, jej vonkajších znakov, no tiež vnútornej psychológie.

Jadrom poviedky je komicky ladený konflikt medzi Krtom s jeho záľubou v pití a jeho prísnou ženou Evou. Riešenie konfliktu je rozprávkovo zmierlivé. Záver poviedky vyznieva ako výstraha pred alkoholizmom.

Postavy: Adam Krt je gazda, ktorý v zime šije obuv pre dedinčanov. Je nízkej postavy. Oči má čierne, nos chudý a dlhý, tvár chlpatú neoholenú. Hoci nebol ešte starý, predsa nemal ani jeden zub. Jeho pravá noha bola asi o 2 palce dlhšia než ľavá. Bol pracovitý, mal rád pálenku, ale aj svoju ženu, ktorej sa bál a nadovšetko ju poslúchal. Mal výraz krta.

Eva - pracovitá, prísna, panovačná, mala rada poriadok

Vedľajšie postavy: sused Trnka, jeho žena, mrhanovský richtár, jeho žena, Martin Šmálok, rodina Ferkovcov

„Starý pozor na kapce, aby si ich nepotratil, na cukor, kávu, med, bryndzu, mak, piepor, papriku, olej a sviečky nezabudni. A nechže sa ti hrnčeky nepobijú!" volala Eva za svojím mužom Adamom Krtom, ktorý práve poberal sa na jarmok, aby zaopatril domácnosť týmito maličkosťami. Kapce, ktoré sa mu nezmestili do kanistry, prevesil na ohromnú čugaňu a išiel na jarmok.

Z Adamoviec odišli už všetci jarmočníci, preto Krt musí ísť osamote. „Jarmoky pre Krta nemajú žiaden pôvab a príťažlivosť, keď Eva stojí mu tam vždy za chrbtom, odoberajúc utŕžené peniaze. Ale dnes je v Mrhanove jarmoček, a to je pravý jarmok pre smädnú dušičku Krtovi, lebo Eva nemôže ísť s ním."

V Mrhanove sa Krt rozložil pod stenou akéhosi známeho. Ešte ani obed nebol a Adam nemal už čo predávať. Pobral sa teda na tú stranu, kde predávali rožný statok. Tu sa dojednal na kúpe kravy s Martinom Šmálkom za 49 rýnskych. Krt pozval Šmalka na bohatý oldomáš, za ktorý utratil 2 rýnske. Keď vyplácal jalovicu zistil, že zle počítal peniaze a na jalovicu nemal dosť peňazí. „Meštek oľahčel o 2 šajnové rýnske, vyplatené za mastný oldomáš, napojený Šmálok a švec konečne odišli, potešujúc sa aspoň tým, že tak zadarmo k oldomášu prišli." Smutný sa pobral kúpiť to, čo mu Eva prikázala. Keď odchádzal z rínku, uvidel suseda Trnku, s ktorým sa hneval pre kohúta, ako vedie jalovicu. Dobehol ho a pozval na pohárik na uzmierenie. Tam sa dohodli na kúpe jalovice. Krt dal za ňu 33 zlatých a za 3 šajnové vyplatil oldomáš. Keď ich videla Trnková, odviazala jalovicu spred krčmy a pobrala sa domov. Keď dvaja nešťastníci vyšli z krčmy, kravy tam už nebolo. Hľadali ju po celej dedine, i richtára navštívili. Ten ich iba vysmial. A opäť sa pohádali a išli domov každý sám. Keď Krt prišiel k bútľavej vŕbe, pri ktorej vraj strašilo, uvidel mátohu a snažil sa ukryť do otvoru vo vŕbe. Potom hodil po mátohe palicu, tá sa premenila na psa, ako si Adam myslel. Bol to však pes, ktorý niekde strčil hlavu do dbanky a nemohol ju vytiahnuť. Keď mátoha odišla, pokračoval v ceste domov. Namiesto domov prišiel k Trnkovcom. Dom sa mu nezdal, pobral sa ďalej, až našiel ten svoj. Eva ho privítala nadávaním. A keď zistila, že všetok tovar rozbil "horké slzy jej kanuli lícami". Krt zaspal ako drevo i ona sa pobrala spať. Ráno Krt vedel, že je zle. Čakal, kedy mu Eva začne nadávať. Keď sa dozvedela, že jalovicu kúpil od Trnku a vypil s ním mernô, zobrala mu peniaze, podala mu zafúľaný kožuštek rozkazujúc mu: „Obleč sa! Ber halenu, čiapku a palicu! Neukáž sa v dome, kým nedovedieš jalovicu. Von!"

Chudák Krt odel sa a poberá sa von. Vo dverách povedá: „Žena dobre sa maj! Už ma viac neuvidíš."

Krt odišiel nevedno kam. O chvíľu prišiel sused Trnka a povedal, že jalovicu má doma. Eve prišlo Adama ľúto, začala ho oplakávať. Trnka ho hľadal po okolitých dedinách, no nikde ho nebolo. Na Štedrý deň sa Adam vrátil. Krt sa obrátil k žene: „Eva, tu máš peniaze, čo som vtedy zatajil. Tu sú dve zlatky, v píle som ich zarobil. Od tých čias nikdy nik neuvidí ma piť. Vy budete svedkovia." Od tých čias sa stal Adam Krt váženým občanom Adamoviec. "Plniac verný sľub po návrate svojom urobený, nedotkne sa vôbec žiadneho nápoja, okrem vody."

román DOM V STRÁNI - v centre románového príbehu stoja dve rodiny - rodina starého "težaka" Mateho Beraca spod Grabovika a rodina statkárky "šory" Anzuly.

Vzťahy oboch rodín sa komplikujú láskou mladého statkára Nika Dubčica k težakovej dcére Katici. Mate Berac je rozumný a rozvážny sedliak, preto ho láska dcéry Katice trápi. V románe má Katicina láska svoje prebúdzanie, vyvrcholenie i postupný zánik. Kolízia ľúbostného vzťahu medzi Katicou a Nikom sa začína tam, kde sa Nikovo citové vzplanutie dostáva do protikladu s Katicinou vypočítavosťou a vtedy, keď u Katice vzrastá vnútorné presvedčenie o pevnosti a istote Nikovej lásky, začína u neho postupná citová dezilúzia, vyvolaná rozumovou úvahou. Cez uvedený ľúbostný príbeh (komplikuje ho ešte vzťah medzi Paškom Bobicom a Katicou na jednej strane a Nikom i Doricou Zorkovičovou na druhej strane) nám spisovateľ odhaľuje základnú dynamiku spoločenského procesu, charakterizovanú rozpadom rodového patriarchálneho života sedliactva stelesneného v type Mateho Beraca a jeho rodiny (symbolizuje ho Mateho smrť v závere románu) i splývaním statkárstva s podnikateľskou buržoáziou, ktorej životaschopnosť zachytáva v obraze vypočítavého, rozumovo založeného Zandomeho.

Kompozícia: 4 časti

1. Vzplanutie lásky medzi Nikom a Katicou

2. Katicino úsilie vymaniť sa z vlastného sociálneho prostredia a Nikova snaha priblížiť sa k težactvu.

3. Nikov rozchod s Katicou a úsilie šory Anzuly a obchodníka Zandomeho o jeho urýchlenie (Anzula pozve na obed Katicu, ale tiež dievča, ktoré ona vybrala Nikovi za nevestu. Niko obe porovnáva a prizná si, že Dorica svojím pôvodom, výchovou, spôsobom pohybovania sa, konverzáciou, duchaplnosťou prevyšuje težačku Katicu, ktorá je síce pekná, ale svoj sedliacky pôvod nezaprie)

4. Smrť M. Beraca - ako symbolický epilóg románu.

Hl. postava: Mate Berac - jeho životnou filozofiou bolo zachovávanie tradícií, pevné rozhodnutie neprotiviť sa pravde a rozumu, lebo "stálosti nemôže mať, čo nie je prirodzené". Je predstaviteľom patriarchálneho sedliactva, je silno spätý a zrastený s pôdou, verí jej, je jeho "matkou".

Smrť Mateho je symbolickou predzvesťou zániku patriarchálneho sedliactva i konca Nikovej lásky ku Katici, ktorá stroskotala na sociálnej nerovnosti.

V románe Dom v stráni sa jednoliatosť roľníctva ako spoločenskej sily začína narúšať. Katica sa búri i preto, že poznala mesto, Matija sa chce vydať za robotníka, syn Ivan chce odísť do Ameriky. Život začína byť komplikovanejším, nápor nových spoločenských síl nemôže zastaviť ani roľnícka patriarchálnosť a tradície. Tak sa postupne z Kukučínovho diela vytráca úsilie o harmóniu, spoločenské problémy sa komplikujú a vo väčšej miere sa začína objavovať v spisovateľovom diele motív dezilúzie. Preto sa v 2. časti románu častejšie stretávame s filozofickými úvahami.

Božena Slančíkova-Timrava (1867 - 1951)
- učil ju otec, neskôr navštevovala dievčenský ústav v Banskej Bystrici

- svoje liter. vzdelanie si dopĺňala čítaním domácej i svetovej literatúry

- vyrastala na vrchárskej dedine horného Novohradu, narodila sa v rodine fa­rára Pavla Slančíka. Preto poznala dedinský život a vzťahy medzi ľuďmi. De­din­skú tematiku spracovala v prózach Ťapákovci, Na jednom dvore, Márnosť nad všetko a iné - nastoľuje v nich problematiku kapitálu novohradskej dediny a jej odraz vo vedomí ľudí.

poviedka ONDRO KARMAN. V nej opisuje opičenie sa dedinského človeka po pan­skej spoločnosti. Ondro Karman sa stal cestárom a odrazu sa zmenilo jeho sprá­vanie, jeho reči i jednanie s ľuďmi. Zmenil sa ("Sfajnel") tak veľmi, že kos­tolník pri rozhovore s miestnym farárom ho nazve "maškarou". Je to ostrá sa­tira, bičujúca „popanšťovanie" prostého ľudového človeka. Všetky tieto črty a poviedky z počiatočného obdobia majú monografický charakter, zobrazujú väčšinou jednu postavu, alebo typický príbeh.

Dievčenské postavy jej poviedok (Bez hrdosti) žijú väčšinou dvojakým živo­tom. Navonok sa správajú tak, ako sa to vyžaduje v spoločnosti, no vnútorne nesúhlasia s prázdnotou jej života, s malichernými záujmami a starosťami jej príslušníkov i s egoistickou morálkou. Preto sú v Timraviných črtách, povied­kach a novelách také časté vnútorné monológy, preto sú časté aj vnútorné deje obyčajne prelínajúce sa s dejmi vonkajšími.



Ťapákovci

Medzi najkritickejšie poviedky našej literatúry patria Ťapákovci, kde pranieruje zaostalosť a zápecníctvo.

Ťapákovci žijú patriarchálnym životom. V jednom dome sa tlačia šestnásti, sú leniví, málovravní, novoty ich nezaujímajú, držia sa kŕčovite toho, čo im zanechali dedovia. Z Ťapákovskej rodiny sa vymykajú dve postavy: tridsaťročná stará dievka kalika Anča - zmija a Iľa - kráľovná. Základný konflikt poviedky vy­tvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý, primitívny život Ťapákovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, včítane jej nerozhodného muža. Nako­niec sa jej podarí presvedčiť muža Paľa a po mnohých nedorozumeniach prechá­dzajú do nového domu. V poviedke teda už ide o konflikt založený na dvoch od­lišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine.

Vonkajší dej poviedky (konflikt Ťapákovcov s Iľou) dopĺňa vnútorný dej (životná tragédia Anče - zmije). Obe sa navzájom prelínajú a doplňujú. Anča - zmija patrí k najtragickejším postavám v Timraviných poviedkach. Jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou (je citlivá, až nežná, ale osobné ne­šťastie ju robí zádrapčivou a drsnou) i kontrastom (túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre nevesty a bôľ z radosti iných).

V tejto, ale aj v ostatných dedinských prózach využila autorka niekoľko spôso­bov pri vytváraní postáv. Najjednoduchším bol spôsob využitia miestnych prezý­vok a prezývok pridávaných k menu (napr. Anča - zmija, Iľa - kráľovná a pod.), vystihujúcich spravidla základnú charakterovú črtu.

Zložitejšie boli charakteristiky objektivizované, t.j. podávané tak, akoby o jednotlivých osobách informoval na deji nezúčastnený dedinčan. Najdokonalejšia je charakteristika vyslovovaná samotnými postavami, funkčne zapojená do rozví­jania vzťahov a konfliktov v poviedke, a tak postupne prerastajúca do charakte­ristiky spoločensko-triednej. Takýmito postupmi sa podarilo Timrave vytvoriť jedinečné typy, figúry i figúrky z novohradskej dediny i umelecky náročný obraz psychologicky a sociálne diferencovaného dedinského kolektívu.

novela SKON PAĽA ROČKU

Paľo Ročko - chudobný, biedny človek

Zuza - Paľova žena, pekná, mladá, prísna

Mara - Paľova matka

- V tejto poviedke zachytila autorka na osude slov. človeka dýchajúceho atmo­sféru povojnového života, poznačeného náladami živelnej vzbury i revolučnými myš­lienkami doby, dôsledky deformačného vplyvu biedy a chudoby na citovú i mravnú stránku ľudského života. Nastolila tu problém plnohodnotných vzťahov ľudí, otázku poranenej ľudskosti, mravnej očisty človeka, ktorý tvárou v tvár smrti zvažuje svoje činy, ich dôsledky a príčiny.

- autorka využíva princíp prelínania vonkajšieho a vnútorného deja, doplňovaný kombináciou dvoch časových línií: prítomnosť udalostí a dejov odohrávajúcich sa v minu­losti, ale cez vedomie Ročkovo zasahujúcich aktívne do súčasnosti, do jeho mys­lenia i činov.

Paľo Ročko ochorel, hneď ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krok spraviť svojej matke, lebo ho ničím nepodporovala. Jeho žena Zuza, ktorá bola mladá a pekná nebola spokojná, že jej muž leží v posteli, keď bolo ešte veľa práce okolo domu. Medzi sebou sa škriepili a Zuza ho poháňala neustále praco­vať. Myslela si, že jej muž si chorobu len namýšľa. Ale tak to nebolo. Paľo, keď už nemohol znášať, ako ho žena neustále vyháňa do roboty, musel ísť na pole tĺcť skalky aj s bolesťami. Bol veľmi slabý, unavený a tak stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem. Zuza bola na trávu pre kozy, navarila a čakala na Paľa. Pritom rozmýšľala nad jeho matkou, s ktorou sa hnevala, nad tým ako si nedala nikomu zabrániť, keď sa vydávala. Bola taká zamyslená, že nezbadala su­seda báčika Ondreja, ktorý priniesol vyrúteného Paľa v plachte ako poleno. Pre­ľakla sa, že je mŕtvy, obložila ho teplými prikrývkami, naznášala lieky, aby čím skôr ozdravel a mohol pracovať.

Paľo musel ležať. Zuze sa nepáčilo ani jeho polihovanie ani choroba a v duši uznávala, že je potrebné pracovať, lebo ak sa oddá chorobe, tak skoro ne­ozdravie. Paľo chcel žene pomôcť, ale nemohol. Trpel takou bolesťou, že už po­mýšľal na doktora, ale nevedel akoby sa k nemu dostal. Vedel, že pán farár by dal koč a že by mu aj pomohol keby ho Paľo neoklamal a nenadával naň. Choroba mu nedala už ani spávať, upadol do horúčky a začal blúzniť. Zrazu sa mu zažiadalo polievky z fary a posielal pre ňu Zuzu. Najskôr odmietala, lebo sa hanbila ísť na faru pre klamstvo. Klamala muža, že tam bola a nechceli mu ju dať. Ne­skôr, keď videla, že mu je horšie, prosila ľudí, aby išli za ňu prosiť na faru o polievku. Nikto nechcel ísť, lebo každý vedel, že oklamali farára. Keď sa dozvedeli o Paľovi na fare, poslali ku nim slúžku aj s polievkou. Paľo ju z chuti zjedol a bol rád, že im farár odpustil. Zuza si myslela, že ho polievka uzdraví. No mýlila sa. Jej muž práve prišiel na koči od farára. Bol u doktora. Mal ísť na operáciu, kým nebude neskoro. No Paľo nešiel. Preležal i ďalšie dni v horúčke a naďalej blúznil. Teraz už nechcel polievku z fary. Chcel vidieť svoju matku, ktorú vyhnal z domu a udobriť sa s ňou ako s farárom, lebo vedel, že čoskoro umrie. Zuza bola zľakaná a nevedela čo robiť. Keď sa už nemohla po­zerať na Paľa ako trpí a volá na mater povedala si. „Už nedbám o nič. Pretrpela som pri jeho boku i viac zlého, dotrpí až do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila." Zuza šla a vyrozprávala materi, s ktorou sa hnevala ako je s Paľom zle, že ju chce vidieť, no ona povedala: "Ja sa nezmilujem a nezľúbi sa mi". Zuza odišla domov. Paľo chcel ísť na operáciu, ale už to mal zanedbané a tak ho neoperovali. Už mu iné nezostávalo ako čakať na smrť v posteli. Neprestajne kričal na mater. Zuza chodila za ňou, ale zbytočne. Až keď jej začali dohovárať susedia, aby mu odpustila a išla za ním začala rozmýšľať a uvedomila si, že mohla byť lepšou matkou, lepšie sa správať k synovi, nestarať sa koho si vezme za ženu. Po týchto výčitkách jej nedalo neísť k smrteľnej posteli svojho syna. Po príchode materi do domu sa Paľova tvár premenila, bola zjasnená, akoby videl krásne zjavenie. Jej ubiedená tvár prijala mäkký výraz tváre. Bolo jej ľahšie, že mu mohla odpustiť. Paľo žiadal k sebe ešte aj ženu s malým dieťaťom a potom už zavrel oči. Na jeho tvári sa rozlial pokoj.

„Oddýchne si už teraz, a potom ...potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáže v poslednej hodine mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil - toho tretieho kríža bol zbavený."

Téma: zobrazenie dediny a pomerov na dedine.

Hl. myšlienka: zlé majetkové pomery dokážu zničiť aj ten najkrajší cit dvoch ľudí - lásku, ktorú nedokázali zničiť rodičia a okolie. Túžba človeka po zmie­rení vo chvíli, keď vie že jeho život sa chýli ku koncu.

„láska sa pri biede minula"

„veď len preto zhrešil, že bol v biede"

„ľahko majetnému byť dobrým"

„Ale keď niet ani toho najpotrebnejšieho, človek do hriechu ľahko upadne. Tam je po láske, tam je v rozpore s celým svetom."

Paľo sa búri proti svojmu trpkému údelu ("načo je chudobný človek?") i proti nespravodlivosti v spoločnosti ("Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať - druhému"), ktorá zahubila aj jeho lásku.

Paľov individuálny protest signalizuje nové myšlienkové prúdy prenikajúce na slovenskú dedinu, no vyúsťuje do beznádeje a tragiky vyplývajúcej z blížiacej sa smrti.

Dielo Boženy Slančíkovej-Timravy dozrelo v samote novohradských dedín. Po­znala ako málokto drsný vrchársky život a zobrazila ho neúprosne pravdivo. Po­stŕhala všetky ilúzie a falošné predstavy o živote vidieckej inteligencie a jej vzťahu k ľudu. Vo svojom diele sa prejavila ako originálny umelec. Vytvorila typ psychologickej a spoločensky analytickej poviedky, pričom využila svojrázne umelecké postupy i osobitý ironický tón.

JOZEF GREGOR TAJOVSKÝ (1874 Tajov BB- 1940)
- patrí k vrcholným zjavom 2. vlny slov. realizmu

- bol najstarší z desiatich detí

- študoval v Banskej Bystrici, v Kláštore pod Znievom a na OA v Prahe

- vyrastal u svojho starého otca Štefana Grešku (dobrák od kosti, pracovitý a veselý človek). Tajovský si od neho odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie prostého dedinského človeka.

Niektoré jeho prvé črty mali národopisný charakter. Postupne však začína sám umelecky stvárňovať krátke výjavy a príbehy zo života slovenskej dediny a svoje prvé črty a poviedky zhrňuje do knižných zbierok: OMRVINKY a Z DEDINY.

V týchto začiatočníckych prózach nejde ešte o zložitejšiu fabulu, či kompozíciu, ale väčšina z nich má dokumentárny charakter. Spravidla ide o monografický analytický typ poviedky, ktorý sa stáva základným žánrovým útvarom Tajovského tvorby i neskôr. Rozprávanie autora sa koncentruje okolo určitej postavy, či príbehu. Príbeh rozpráva často niektorá zo zúčastnených postáv, prípadne vystupuje v poviedke i sám autor ako rozprávač priamo zúčastnený v deji. Uvedený kompozično-štylistický postup priameho rozprávania umožňuje autorovi v plnej miere využiť spôsob ľudovej hovorovej reči, zvyšuje emocionálnu pôsobivosť i vernosť umeleckého zobrazenia skutočnosti.

Súbor poviedok z knihy ROZPRÁVKY svedčí o zrelom talente spisovateľa. Už v týchto poviedkach sa objavuje ostrá kritika súvekých sociálnych pomerov na dedine i obraz dôsledkov biedy a chudoby pre citový a mravný život ľudí.

Napr. v poviedke: PASTIERČA - zobrazil autor tragédiu "nerovnej" lásky medzi bohatým richtárovým synom Samkom a chudobnou sirotou po dedinskom pastierovi - Zuzkou. Spisovateľ v nej v umeleckej skratke podáva "filozofiu života" dedinského človeka, jeho náhľady, jeho vnútorný svet.

Poviedky a črty z rokov 1902-1903 zhrnul Tajovský do knihy BESEDNICE.V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. Takým je aj sluha MACO MLIEČ z rovnomennej poviedky. Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, že ho doopatruje do smrti. Maco rád opatroval kone. Aj keď neboli jeho, staral sa o ne ako o vlastné. Keď mu jedny kone ostareli, kúpil mu gazda nové. Raz podvečer viezol gazdu do mesta. Mladé nevycvičené kone sa mu splašili. Maco spadol a zlámal si nohu. Gazda ho dal i do špitálu liečiť, lebo škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma malo zle vyhojiť. Vyliečil sa, ale noha ostala krivá. Nebol už súci ku koňom a potom i roky prichodili, prišlo mu robiť na voloch. O pár rokov však nevládal už ani volom jarma na šiju uložiť, tak opadol. Gazda premyslel teda tak, že ho dá ku kravám. V jeseni počal Maco polihovať na poli i doma. Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo.

Tak bolo do Vianoc. Po Vianociach prišla tuhá zima. V teľatinci bývalo mu zima, tak sa na noc pozakrýval handrami. I do jedla ho už museli súriť. Maco cítil, že sa blíži jeho koniec. Večer šiel ešte za gazdom, lebo ho svedomie trápilo. Gazda mu oznámil, že on mu je dlžný ešte trinásť grajciarov. Maco sa uspokojil, rozlúčil sa s gazdom i gazdinou a odišiel. Ráno ho našli mŕtveho. „Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať."

- poviedka je z dedinského prostredia, ale dôraz dáva aj na sociálne pomery alkoholizmus, zastaranosť, poverčivosť, konzervatívnosť. Autor v príbehu sám vystupuje, ale nerobí závery.

Tajovský v poviedke jasne odhalil dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú obidva svety vedľa seba bez otvoreného konfliktu, preto aj vzťah medzi Macom a richtárom má viac charakter paradoxu než zrážky, no sociálne pomery na prelome storočí, ako ich zobrazil Tajovský, signalizujú jej blížiacu sa nevyhnutnosť.

SPOD KOSY, TŔPKY, ZBOHOM

- autor rozširuje tematickú oblasť svojich próz o celý rad ďalších sociálnych javov, ako napr. vysťahovalectvo, premenu poľnohospodárskeho robotníctva na továrenské, narastanie národného i triedneho povedomia a pod.

poviedky MIŠO, HORKÝ CHLIEB, NA CHLIEB, MAMKA PÔSTKOVÁ.

V poviedke MIŠOautor zaznamenáva dôsledky krízy v živote predprevratovej spoločnosti, keď mnoho chudobných ľudí zápasilo o holú životnú existenciu. Podobný je aj osud poľnohospodárskeho robotníka Miša, ktorý sa po prepustení zo služby uchytí načas v práci u mäsiara, neskôr prejde do fabriky, robí prácu sezónneho robotníka a nakoniec končí ako žobrák na ulici. V slovenskej predprevratovej literatúre niet otrasnejšieho obrazu sociálnej i mravnej biedy zavinenej buržoáznym systémom, než je v uvedenej Tajovského próze.

V poviedkach HORKÝ CHLIEB a MAMKA PÔSTKOVÁ sa do centra rozprávania dostáva utrpenie žien. Obe boli ostrou kritikou falošnej ľudomilnosti a humánnosti buržoáznej spoločnosti.

11b) (základné znaky)
Kukučín - humor

Tajovský - kritika, vinníka hľadá niekde inde (nie v ľude)

Timrava - vinníka hľadá aj v ľude, ostrý kriticizmus, vytvorila typ psychologickej a mal. poviedky

11c)
Gazda - maco -opisný slohový postup, funkcia: lepšie priblížiť charakter postáv

11d) Osobný posudok
- prikladá sa ako dodatok k žiadosti o zamestnanie, predchádzajúci zamestnávateľ, píše ho, kto osobu dobre pozná, zostavuje ho 1 alebo viac osôb - nepárny počet

Osnova:

1. Ako dlho poznám menovaného

2. Pracovné zaradenie, výsledky, vzťah k práci

3. hodnotenie (aj ostatných ľudí), (v minulosti aj politické postavenie)

4. vzťah k spolupracovníkom

5. dôvod, pre ktorý sme posudok vypracovali („na žiadosť menovaného“, ...)

6. dátum, podpis, pečiatka



„L. C. sa narodil 22. 6. 1979 v Považskej Bystrici. Jeho otec je robotník, matka učiteľka v materskej škole v Považskej Bystrici.“

„Menovaného som poznal počas 4ročného štúdia v škole ako výborného študenta, nadaného aj usilovného. Každý ročník absolvoval s vyznamenaním“

„L. C. bol 2 roky predsedom triedy. Úspešne pracoval v resuscitačnom krúžku. Mimo školy je členom tenisového oddielu.“



Autor: Tomáš Bella (tomas@bella.as)
URL: http://kvas.cdtip.sk/matu rita.htm



ako to funguje?