Cína (Seminárna práca)

Cína (Seminárna práca)
Prírodné podmienky
Topografia
Cína sa dá z topografického hladiska rozdelit do týchto šiestich oblastí:
1. SEVEROZÁPAD
V tejto casti sa nachádzajú dve hlavné panvy, Džungárska panva na severe a Tarimská
na juhu. Rozdeluje ich pohorie Tian Šan. Na Tarimskej panve sa rozprestiera rozlahlá
púšt Taklamakan, ktorá je najsuchšou púštou v Ázii. Turfanská preliacina je najväcšia
oblast pod úrovnou mora v Cíne. V Džungárskej panve sú úrodné stepné pôdy, na
ktorých sa uplatnuje závlahové hospodárstvo, ale obsahuje aj menšie oblasti
piesocných a kemenistých púští.
2. HRANICE S MONGOLSKOM
Oblast leží na severe Cíny v strede. Je to náhorná rovina s piesocnatými, kamennými a
štrkovými púštami, ktoré sa smerom na východ menia na step s úrodnými pôdami.
Pozdlž východnej hranice je lesnaté pohorie Velký Chingan.
3. SEVEROVÝCHOD
Zahrna celú oblast Dongbei Pingyuan (pravdepodobne v preklade Dongbeiská nížina)
východne od Velkého Chinganu. Zaclenuje aj Mandžuskú nížinu, ktorá má rozsiahle
pásy úrodnej pôdy a jej susedné pahorkatiny s pocetnými širokými dolinami a
miernymi svahmi. Poloostrov Liaodong na juhu má dobré prírodné prístavy.
4. SEVERNÁ CÍNA
Oblast sa rozprestiera medzi oblastou hraníc s mongolskom na severe a povodím rieky
Jang’c tiang na juhu a pozostáva z niekolkých ucelených castí. Huangtu Gaoyuan na
severozápade je tvorený nahromadenými sprašami. Tento región je znacne terasovitý a
obrábaný. Velká cínska nížina, najväcšia nížina v Cíne, pozostáva z úrodných pôd
vzniknutých zo spraší. Nakoniec je to Šandongská vysocina na Šandongskom
poloostrove.
5. JUŽNÁ CÍNA
Túto oblast obkolesuje roklinu rieky Jang’c tiang. Oblast tvorí séria paniev s úrodnými
aluviálnymi pôdami. Tieto panvy sú križované riekami a posiate jazerami. Sicuanská
panva umiestnená na západe je uzavretá horskými výbežkami Centrálnych vrchov a
predstavuje relatívne izolovanú oblast kopcovitého terénu. Táto oblast je známa
intenzívnym terasovitým farmárstvom. Vrchoviny tejto casti sa tiahnu od východu
Tibetskej náhornej plošiny až k moru.
6. TIBETSKÁ NÁHORNÁ PLOŠINA
Vysoká, horami lemovaná náhorná plošina je umiestnená na juhozápade Cíny.
Najvyššia náhorná plošina, Tibet má priemernú výšku 4877 m.n.m. Susedné pohoria sú
Himaláje na juhu, Pamír a Karakoram na západe a Kven-Lun na severe. Plošina je
posiata slanými jazerami a mociarmi, prekrižovaná horskými chrbtami a obsahuje aj
pramene významných cínskych riek jako Indus, Brahmaputra, Chuang-Che,
Jang’c-Tiang, Mekong.
Krajina je
pustá, neúrodná a posiata skalami.
Podnebie
Velkú cast celkového podnebia má pod kontrolou ázijský monzún. V zime prichádzajú z
oblasti vysokého tlaku na sibíri studené suché vetry a prinášajú nízke teploty do oblastí
na severe od Jang’c-Tiang a sucho do väcšiny krajiny. V lete teplý vlhký vzduch prúdi
do krajiny z Tichého oceánu a produkuje dažde vo forme cyklónov. Ovela menej
daždov je dalej od mora a na záveterných stranách pohorí. Vzdialené nížiny na
severozápade prímajú málo zrážok. Letné teploty sú pozoruhodne rovnaké v celej
krajine, ale v zimy sú charakteristické extrémnymi rozdielmi v teplote medzi severom a
juhom.
Juhovýchodná cína na juh od Jang’c-Tiang má subtropické podnebie, ktoré prechádza
do tropického v najužnejších oblastiach. Priemerná letná teplota je 26˚C a v
zime je to 18˚C úplne na juhu a 4˚C pri rieke Jang’c Tiang. Priemerne 8
tajfúnav za rok hlavne medzi júlom a novembrom prináša tažké dažde a vetry do
pobrežných oblastí. Zrážky presahujú 990 mm rocne po celej južnej cíne.
Severná cína, ktorá nemá žiadne pohoria, ktoré by ju chránily od chladných vetrov zo
sibíru, prežíva studenú a suchú zimu. Priemerné zimné teploty dosahujú 4˚C
dole pri rieke Jang’c Tiang až –10˚C na severe. Júlové teploty prekracujú
26˚C a vo Velkej Cínskej nížine sa približujú k tridsiatke. Skoro všetok rocný
dážd tu napadá v lete. Celkové rocné zrážky nepresahujú 760 mm a klesajú smerom
na severozápad, kde je suchšie stepné podnebie. Každorocné zmeny zrážok plus
možnosti prachových búrok a krupobití zneistujú polnohospodárstvo v tomto regióne.
Oblast Dongbei Pingyuan má podobné podnebie, ale chladnejšie ako severná cína.
Priemerná januárová teplota je –18˚C a júlové teploty prekracujú 22˚C.
Zrážky sú koncentrované na leto a sú okolo 510 až 760 mm na východe a klesajú
smerom na západ na 300 mm pri pohorí Velký Chingan. Púštne a stepné podnebie
prevláda v oblasi hraníc s Mongolskom a v Severozápadnej Cíne. Januárové teploty sú
tam pod –10˚C všade okrem Tarimskej panvy. Júlové teploty presahujú
22˚C. Rocné zrážky sú pod 250 mm a casto sa vyskytnú oblasti pod 100 mm.
Velké výšky znamenajú pre tibetskú plošinu polárne podnebie. Júlové teploty ostávajú
pod 15˚C. Vzduch je celý rok cistý a suchý, rocné zrážky nepresiahnu 100 mm
okrem oblastí úplne na juhu.
Populácia
Cínska civilizácia je jedna z najstarších na svete. Jej kolískou bolo povodie rieky
Chuang-Che. Dnes má Cína najväcšiu populáciu na svete. V roku 1995 presiahla 1,2
miliardy.
Aby sa zredukovala populácia vláda vymýšla rôzne programy rodinného plánovania, o
ktorých sa zmienim neskôr.
Samotní cínania tvoria 92% cínskej populácie. Medzi dalšie národy žijúce na tomto
území patria Cuangovia, Tibetania, Kazaši, Mongolovia. Všetky z týchto národov majú v
Cíne svoju autonomnú oblast (Kuang-Si, Tibet, Sin-Tiang, Vnútorné Mongolsko).
Komunistická vláda sa snaží presadzovat ateizmus, ale náboženstvá sú v cíne povolené.
Hoci Cína je oficiálne ateistická, väcšina cínskeho obyvatelstva sa hlási k nejakému
náboženstvu. Najcastejším náboženstvom je tu taoizmus, konfucionizmus, budhizmus a
pár ludí sa hlási k islamu a krestanstvu. Všetky náboženské aktivity sú dôkladne
monitorované štátom a za akékolvek neoprávnené aktivity hrozí väzenie.
SVATBA A RODINA
Svatby v Cíne sú jednoduché. Dvojica najprv zhána povolenie v lokálnom vládnom
úrade. Ak sa im povolí, podpíše sa zmluva a sú z nich manželia bez nejakých
ceremónií. Dvojica potom príde domov a z ostatnou rodinou a priatelmi si spravia
svatobnú ceremóniu a oslavu. Bežné sú svatobné prstene. Žena si necháva svoje
meno, nedáva si manželove priezvisko. Potom ako sa žena vydá, už nie je považovaná
za cast svojej rodiny, ale patrí k manželovej rodine. Synovia sú tradicne viacej cenení
ako dcéry, pretože ostávajú v rodine a starajú sa o svojich rodicov ked zostarnú a
zachovávajú rod.
PLÁNOVANIE RODINY A KONTROLA POPULÁCIE
V druhej polovici 20. storocia zaznamenáva Cína velkú populacnú explóziu. Nová
komunistická vláda si najprv myslela, že velkú populáciu treba považovat za plus. Až
neskôr zistili, že rapídne rozrastajúca sa populácia môže znamenat problém. V roku
1956 sa rozpútala prvá propaganda Ministerstva Zdravotníctva. Ale tieto snahy mali
malý následok na pôrodnost. Po období „Velkého skoku“ vláda zase videla rýchly nárast
populácie a ich záujem na kontrole pôrodnosti sa znova oživil. V zaciatkoch 60-tich
rokov propaganda, o cosi hlasnejšia ako prvá, zvýraznovala výhody neskoršej svatby. V
roku 1964 sa úrady pre kontrolu pôrodnosti zaclenily medzi centrálne vládne úrady.
Druhá kampan bola obzvlášt úspešná v mestách, kde sa pocas rokov 1963-66
obmedzila pôrodnost na polovicu. Chaos z kultúrnej revolúcie program zastavil. V
rokoch 1972-73 sa znova rozbehla celonárodná kampan kontroly pôrodnosti. Úradníci,
ktorí mali tieto veci na starosti boli dosadení do každej administratívnej úrovne
každého úradu po celej krajine. Táto rozsiahla a zdanlivo efektívna siet pokryla
mestskú aj vidiecku populáciu. V mestských oblastiach, úrady verejnej bezpecnosti,
obsahovali aj sekcie pre kontrolu populácie.
Na vidieku, „bosí“ doktori roznášali informácie a antikoncepciu clenom „združenia
ludu“.
V roku 1973 sa do hnutia plánovaného rodicovstva zapojil sám velký Mao Ce-Tung, co
znamenalo väcší rešpekt tejto myšlienky.
Ciele rastu populácie boli urcené v administratívnych jednotkách aj v individuálnych
rodinách. V strede 70-tych rokov bola maximálna doporucená velkost rodiny dve deti v
mestách a tri až štyri na vidieku. Od 79-teho vláda hlása jedno-dietatový limit pre
obidve, mestské aj vidiecke rodiny a všeobecne urcila maximum dve deti za
špeciálnych okolností. V 86-tom mohli byt pre väcšinové národnosti dve deti na jeden
manželský pár, tri za špeciálnych okolností a žiadny limit pre etnické skupiny s nízkou
populáciou. Celkový ciel jedno-dietatového systému bolo udržat celkovú populáciu na
1,2 miliarde cez rok 2000.
Jedno-dietatový systém bol velmi ambiciózny program. Ako ostatné programy 60-tych
a 70-tych rokov používal kombináciu propagandy, sociálneho nátlaku a v nejakých
prípadoch násilné prinútenie. Spájal reprodukciu s ekonomickým aspektom. Odmenoval
tých, ktorí systém dodržiavali a pokutoval tých, ktorí to nerobili. Manželským párom s
jedným dietatom dávali certfikát, že majú len jedno dieta, ktorý ich oprávnoval na
mnohé výhody ako penažné prémie, dlhšia materská dovolenka, lepšia starostlivost o
dieta, školy zdarma, boli preferovaní na lepšie ubytovanie. Za to sa museli zaviazat, že
budú mat len jedno dieta. Pokutami bolo zníženie platu, drahšia zdravotná opatera a
horšie šance pri vybavovaní bývania.
Na vidieku bol velký nátlak na dodržiavanie limitu jedného dietata. Pretože vidiecka
populácia tvorila 60% z celkovej, bola považovaná za klúc k úspechu alebo zlyhaniu
celého systému. Vo vidieckych oblastiach bol každodenný kontrolný program
zabezpecovaný sociálnymi pracovníkmi, zvanými kádre a zdravotnými pracovníkmi.
Pracovnícky, ktoré mali na starost ženské veci, chodili pravidelne po domácnostiach a
robili záznamy, kto používa akú antikoncepciu a kto je tehotný. Potom dávala hlásenie
vyššie. Slobodní mladí ludia boli presvedcovaní, aby sa zobrali co najneskôr a páry bez
detí zase mali cakat co najdlhšie na dieta. (Ideálny cínan sa mal ženit v šestdesiatke a
prvé dieta mal mat v devedesiatke :) Ženy s neoprávneným tehotenstvom boli nútené
potratit, tí co mali už dieta museli používat antikoncepciu, alebo podstúpit sterilizáciu.
Páry s viac detmi ako jedno boli nabádané aby sa dali sterilizovat.
Systém jedného dietata sa tešil väcšiemu úspechu v mestských rodinách ako na
vidieku. Aj bez pricinenia štátu boli dôvody, aby mala rodina len jedno dieta. Vychovat
dieta chcelo znacný príjem. Páry s jedným dietatom mali výhody pri zaobstarávaní si
bytu. A ešte v mestách až tak velmi nezáležalo na pohlaví prvého dietata.
Na dedine sa niekedy stalo, že ak prvé dieta nebol chlapec, tak sa s tým nemohli
zmierit a chceli dalšie dieta, alebo ho dokonca tajne zavraždili.
Mnoho správ vynáša na povrch, aké donucovacie prostriedky sa používali na
dosiahnutie želaných výsledkov tohoto systému. Bolo to od intenzívneho psychického
nátlaku po použitie fyzickej sily, zahrnajúc niektoré strašné výpovede o nútených
potratoch a vraždení novorodencov. Medzi dalšie zlé stránky jedno-dietatového
systému patria rozmaznaní jedinácikovia. V Cíne je strašne vela takíchto detí, ktoré sú
rozmaznávané nielen rodicmi, ale aj obidvomi dvojicami starých rodicov a pomaly sa
stávajú výchovným a sociálnym problémom.
Hospodárstvo a priemysel
Od konca sedemdesiatych rokov cínske hospodárstvo postupne prechádzalo od
sovietskeho modelu centrálne riadenej ekonomiky k štátom usmernovanému tržnému
systému. Znacná cast stredných a velkých podnikov je ale stále v štátnom alebo
družstevnom vlastníctve.
POLNOHOSPODÁRSTVO
Najhlavnejší produkt cínskeho polnohospodárstva je ryža. Jej pestovanie sa sústreduje
okolo rieky Jang’c Tiang a na juhu. Dalšími plodinami týchto oblasí sú cukrová trstina,
caj, arašídy, bavlna a rôzne ovocie. Vo Velkej cínskej nížine dominuje sója, olejniny a
tabak. Po celej krajine sa pestujú zemiaky, strukoviny a zelenina. Najdominantnejšie
chovné zvieratá sú ošípané a hydina, ale rozsiahle trávnaté oblasti Cíny su dobrými
pastvinami pre velké stáda hlavne oviec a kôz ale aj koní a oslov. Velmi významnou
súcastou cínskej stravy sú ryby, ktorých je hojno v okolitých moriach a v cínskych
riekach. Rozsiahle lesy po Velkom a Malom Chingane sú dobrým zdrojom dreva, ale v
dnešej dobe sa musí drevo do cíny ešte dodatocne dovážat aby sa pokryla spotreba.
PRIEMYSEL
Cína má velké nerastné bohatstvo. Zaujíma prvé miesto na svete v produkcii cierneho
uhlia a významná je aj tažba ropy a železnej rudy. Na prvom mieste je taktiež v tažbe
rúd wolfrámu a na druhom v tažbe cínu. Významná je produkcia antimonu, medi,
olova, zinku, mangánu a striebra. Z nerastných surovín je to baryt, grafit a fosfáty.
Okolo 80% elektrickej energie získava Cína zo spalovania uhlia. Zvyšok pripadá na
vodné elektrárne hlavne na juhozápade. Stavajú sa dve atómové elektrárne, ktoré by
mali pokryt vzrastajúce požiadavky na elektrickú energiu. Kladie sa dôraz na tažký
priemysel hlavne na výrobu ocele pre rozvíjajúci sa dopravný priemysel a lahké
strojárstvo. Cína je jedným z najvýznamnejších výobcov umelých hnojív a cementu.
Zaujíma celné postavenie vo výrobe textilu (nielen hodvábu), odevov, obuvi, bicyklov a
motocyklov. Rozvíja sa výroba spotrebnej elektroniky (televízory a magnetofóny) a
petrochémia.
Politický systém
MOMENTÁLNY POLITICKÝ SYSTÉM
Od 49-teho až do dnes sa stále Cína oficiálne nazýva Cínska Ludová Republika. Celý
štát ovláda jedna komunistická strana, ktorej starší clenovia zároven zastávajú
najvyššie štátne funkcie. Podla najnovšej ústavy z roku 1982 je najvyšším
zákonodarným zhromaždením Celocínske Zhromaždenie Zástupcov Ludu. Toto
zhromaždenie, ktoré je volené volicmi cez obecné a okresné zhromaždenie, volí
prezidenta, predsedu vlády a clenov štátnej rady. Toto zhromaždenie však zasadá za
celý rok v celku iba málo krát. Preto si menuje stály výbor o velkosti 155 clenov, ktorý
vykonáva bežnú legislatívnu cinnost. Ale prakticky má v rukách celú moc politbyro
komunistickej strany. Cína má znacne prepracovaný systém oblastnej a miestnej
štátnej správy. Na najvyššej úrovni sa krajina delí na 21 provincií a tri mestá – Peking,
Tiencin a Šanghaj, ktoré sú pod primou štátnou správou. Provincie sa dalej delia na
okresy a obce. V Cíne formálne existuje pät autonómnych oblastí : Tibet, Sin-Tiang,
Vnútorné Mongolsko, Ningsia a Kuang-si.
Vývoj štátneho zriadenia v Cíne
V tomto clánku sa nebudem zaoberat cisárstvom, ktoré vládlo v Cíne až do 20.
storocia. Popíšem zmeny, ktoré sa udiali po páde cisárstva a v podstate to bude o
vývoji komunizmu v cíne.
Revolúcia v 1911
V revolúcii v roku 1911 išlo o zrušenie starého cisárskeho režimu a nastolenie nového
systému, hlavne podla vzoru Japonska. Lídrom revolúcie bol Sun Yat-sen(1866-1925),
ktorý sa stal populárny medzi zahranicními Cínanmi. V roku 1905 založil v Tokyu stranu
Tongmeng Hui(nieco jako zjednotená strana). Hnutie bolo podporované zahranicnými
financiami a hlavnú politickú podporu si získalo u vojenských úradníkov. Sunova
filozofia sa zakladala nacionalizme, demokracii a socializme. Revolúcia sa prelomila 10.
Októbra 1911, ked sa odhalilo sprisahanie vojenských jednotiek v provincii Hubei. Toto
predchádzalo ešte niekolko nevydarených vzbúr. Revolúcia sa rýchlo rozšírila do
okolitých miest a hned sa k nej pridali clenovia Tongmeng Hui. Koncom novembra 15 z
24 provincií vyhlsilo samostatnost od cisárstva. Prvého januára 1912 bol Sun Yat-sen
vyhlásený za docasného prezidenta novej Cínskej republiky. Ale moc v Pekingu sa
coskoro dostala do rúk vrchnému velitelovi cisárskych vojsk, Yuanovi Shikaimu, vtedy
najsilnejšiemu regionálnemu vojenskému vodcovi. Aby predišiel obcianskej vojne a
zniceniu krehkého režimu, Sun súhlasil s Yuanovým návrhom aby sa Cína zjednotila
pod vládou Pekingu, ktorej bude Yuan predsedom. Dvanásteho februára abdikoval
posledný cínsky cisár Pchu-i (vo veku 6 rokov) , a 10.
marca bol Yuan zvolený za docasného prezidenta Cinskej republiky.
Cínska republika
Republika akú si predstavoval Sun sa vyvíjala pomaly. Revolucionári postrádali armádu
a moc Yuana Shikaia zacala prevyšovat moc parlamentu. Dal prepracovat ústavu a
zmenil svoju moc na diktatúru. V Auguste 1912 Song Jiaoren(1882-1913), jeden zo
spolocníkov Suna, založil novú stranu, Kuomintang (národná ludovástrana), ktorá bola
spojením malých politických skupín, vrátane Sunovej Tongmeng Hui. V národných
volbách v roku 1913 Song bojoval proti Yuanovému usporiadaniu a jeho strana vyhrala
väcšinu kresiel v parlamente. Nato dal Yuan zaatentátovat Songa a ešte pár
prorevolucných generálov. Odpor voci Yuanovi rástol. V lete 1913 sa proti nemu
vzbúrilo sedem južných provincií. Ked sa vzbura potlacila, Sun s kamarátmi odletel do
Japonska. V októbri zastrašený parlament zvolil formálne Yuana na prezidenta a hlavné
moci uznali jeho vládu. Aby dosiahol medzinárodné uznanie, musel uznat autonómiu
Vonkajšiemu Mongolsku a Xizangu. V novembri dal Yuan rozpustit Kuomintang a jeho
clenov vyhnal z parlamentu. Na pár mesiacov pozastavil cinnost parlamentu a vynútil
vyhlásenie novej ústavy, ktorá ho v podstate vyhlásila prezidentom na celý život. S
tým sa neuspokojil a koncom 1915 ešte vyhlásil, že obnovuje monarchiu. Hned vznikly
rozsiahle vzbury a mnohé provincie vyhlásili samostatnost. Potom jako rozdelil národ
na vojnové provincie a s nepriatelmi na každom rohu, zomrel Yuan prirodzenou smrtou.
Nacionalizmus a komunizmus
Po Yuanovej smrti aliancie vojnových provincií bojovali o kontrolu vlády v Pekingu.
Národ bol okrem toho ohrozovaný aj Japoncami. V roku 1914 si Japonci obsadili
Nemecké pevnosti v Šandongskej provincii. V roku 1915 Japonci predložili cínskej vláde
takzvaných Dvadsatjeden požiadaviek, ktoré by spravili Cínu Japonským
protektorátom. Cína niektoré odmietla, ale podrobila sa Japoncom v Shandongu a
nechala ho im. Taktiež im uznala vplyv v Severnom Mandžusku a východnom
Vnútornom Mongolsku. V roku 1917 Británia, Francúzko a Taliansko v tajných správach
schválilo japonské požiadavky výmenou za námorný útok na Nemecko. V 1917-tom
vyhlásila Cína vojnu Nemecku v nádeji, že získa spät svoje stratené provincie spod
japonskej kontroly. Ale v 1918-tom podpísala Pekingská vláda tajnú dohodu s
japonskom, v ktorej mu schválila jeho nároky na Shandongskú provinciu. Ked parížska
mierová konferencia oficiálne uznala Japonské nároky na Shandong a vládny „obchod“
vyšiel najavo, vnútorná reakcia bola búrlivá. Štvrtého mája 1919 sa odohrali masívne
demonštrácie študentov proti Pekingskej vláde a Japonsku.
Z toho vzniklo národné povstanie známe jako Hnutie Štvrtého Mája. Intelektuálne
prostredie, v ktorom sa toto hnutie stvorilo, bolo známe ako Nové Kultúrne Hnutie,
ktoré existovalo v rokoch 1917-1923. Hnutie Štvrtého Mája bolo vyvrcholením Nového
Kultúrneho Hnutia a niekedy sa tieto dva termíny používajú ako synonymum. Študenti,
ktorí sa vrátili zo zahranicia hlásali sociálne a politické teórie od kompletnej Západizácie
Cíny po socializmus, ktorý si neskôr osvojili komunistickí vodcovia.
Boje medzi provinciami a vládami
Hnutie Štvrtého Mája pomohlo znovu rozpútat utíchajúcu revolúciu. V 1917 sa Sun
Yat-sen stal vodcom vojenskej vlády za spojenia južných provincií. V októbri 1919
znovu založil Kuomintang aby celil Pekingskej vláde. V 1921 sa Sun stal prezidentom
južnej vlády a snažil sa upevnit režim a dosiahnut spojenie so severom. Jeho snahy o
obdržanie pomoci od západu boli ignorované a tak sa obrátil na Sovietsky zväz, kde
nedávno tiež prebehla revolúcia. Sovietsky zväz im pomoc poskytol, ale z politického
hladiska pomáhali obidvom stranám; aj Kuomintangu, aj novovzniknutej Cínskej
Komunistrickej Strane. Sovieti pomohli zlepšit situáciu, ale boli pripravení pomôct
zvítazit ktorejkolvek strane. Tak sa zacala bitka medzi nacionalistami(Kuomintang) a
komunistami(CKS). V 1922 sa aliancia Kuomintangu roztrhala a Sun odletel do
Šanghaja. Potreboval nájst dalšiu sovietsku pomoc pre tento prípad. V 1923 podpísal
Sun so sovietmi vyhlásenie, ktoré sovietov zaviazalo pomáhat cínskemu národnému
zjednoteniu. V 1923 Cína vyslala do ruska Cang Kaj-šeka , jedného zo Sunových
spolocníkov na vojenské a politické štúdie do Moskvy. Po návrate koncom 1923 sa
podielal na založení (Huang-pu-skej) Vojenskej Akadémie, ktorá bola sídlom vlády
spojeného Kuomintangu a CKS. V 1924 sa Cang stal hlavou akadémie a jeho moc sa
zacala stupnovat až sa stal Sunovým nástupcom. Sun zomrel v 1925 na rakovinu, ale
vláda, ktorú vytvoril sa rozmáhala. V lete 1925 Cang ako velitel národnej revolucnej
armády zaútocil na severné provincie a dobyl ich. Ale v 1926 sa Kuomintang rozpadol
na dve strany a narástol v nej aj komunistický blok. Po neúspešnom pokuse o únos
Cangkajšeka, sa Cang náhle rozhodol rozpustit sovietskych poradcov, obmedzil clenom
CKS úcast na najvyššom vedení a nasadil sa do vedenia Kuomintangu. Zaciatkom roku
1927.
Vzostup komunistov
Jedna z vecí, ktoré najviac ohrozovali Cangkajšekovu vládu bol vzostup komunistov.
Mao Cetung, ktorý sa stal marxistom pocas Hnutia Štvrtého Mája(robil knihovníka na
Pekingskej univerzite) strašne veril v revolucný potenciál rolníkov. Napriek zlyhaniu
revolúcie v 1927, Mao pokracoval v práci medzi rolníkmi. Bez toho aby sa nejako
poradil s CKS, zacal tam kde pôsobil, zriadovat rolnícke soviety. Ked už mal dostatocnú
moc vyhlásil si koncom roku 1931 Cínsku Sovietsku Republiku pod jeho vedením.
Pomocou Dlhého pochodu, na ktorom sa zúcastnilo 100 000 ludí sa dostal do vedenia
CKS.
Vojna s japonskom
Potreba tažobných surovín a rastúca populácia boli hlavné dôvody na to aby Japonsko
obsadilo Mancursko. Do vlády tam nasadili bývalého cisára Pchu-i. Pre Cínu to bola
ekonomická rana. V Cíne narástol odpor proti Japonsku, a zároven aj proti
Kuomintangu, ktorý bol zameraný viac proti komunistickej strane ako proti Japonsku. V
roku 1939 sa ozbrojené nacionalistické sily, vyhnané z Mancurska vzbúrili a zadržali
Cangkaišeka až kým nesúhlasil, aby sa vojenské akcie presunuli od komunistov na
japoncov. V roku 1937 sa rozpútala tvrdá, priama vojna proti Japonsku a Kuomintang s
CKS sa dali dokopy, co pomohlo najme CKS, ale potom sa to kvôli nedôvere medzi nimi
rozpadlo, napriek tomu že Japonsko si dobýjalo stále viac územia. Spory medzi týmito
dvoma stranami sa stávali coraz castejšími. Komunisti zvyšovali svoj vplyv, kde to len
šlo, propagandou, reformami, znižovaním daní a zvýhodnovaním rolníkov a
Kuomintangáci sa snažili tento vplyv neutralizovat. V roku 1945 sa vdaka zrucnej
organizácii a propagande zvýšil pocet komunistov v strane z 100 000 na 1 200 000. V
1945 sa skoncila vojna s Japonskom, ale Cína bola na pokraji obcianskej vojny.
Obcianska vojna
Pocas druhej svetovej vojny pomáhalii Kuomintangu USA. Okrem toho sa ešte
podpísala zmluva medzi USA a Cínou o umiestnení amerických posádok v Cíne kvôli
rovnakým protijaponským záujmom. USA sa ale nepodarilo zmierit dve súperiace
strany. Po vojne USA videli, že sa im nepodarí zmierit strany ani vojensky, tak odvolali
z Cíny Marshallov plán. V obcianskej vojne USA financne podporovali nacionalistov.
Nacionalistická vláda sa snažila získat si podporu vnútornými reformami. Snahy boli
márne a koncom roku 1948 bola už pozícia nacionalistov velmi slabá. V roku 1949 bol
Peking bez bojov obsadený komunistami. V apríli až novembri sa všetky velké mestá
vzdali od Kuomintangu komunistom bez väcšieho odporu. Vidiecke oblasti boli pod
vplyvom komunistov už dávno. Cangkaišek, Kuomintang a pár prívržencov odleteli na
Taiwan a Taipei si tam vyhlásili za docasné hlavné mesto Cíny. Cínska Ludová
Republika
1.
Októbra 1949 bola formálne založená Cínska Ludová Republika so sídlom vlády v
Pekingu. 2. Októbra bola uznaná Sovietskym Zväzom a podpísala s ním aj dohodu o
spolupráci a vzájomnej pomoci. V prvom roku sa vláda tešila velkej podpore medzi
všetkými, ale najmä rolmníckymi triedami. V 1950 pribudlo vela dalších štátov, ktoré
republiku uznali aj ked to trochu komplikovala úcast Cíny v Kórejskej vojne. V 1951
OSN vyhlásili Cínu za agresora v Kórei a uvalili embargo na dovoz zbraní a vojnového
materiálu do Cíny. Potom jako Cína vstúpila do vojny s Kóreou, uvolnila sa vnútorná
politika a zacala sa kampan proti nepriatelom štátu, ktorej hlavným cielom boli cudzinci
a krestanskí misionári prehlásení za amerických agentov. Toto sprevádzala ešte aj
územná reforma a boj proti bohatým rolníkom a vlastíkom pôdy. Prechod na
socializmus 1953-57
Takto nazvané obdobie korešponduje s prvým cínskym pätrocným plánom. Je
charakteristické snahou dosiahnut industrializáciu, kolektivizáciu hospodárstva a
centralizáciu politiky. Dával sa dôraz na vývoj tažkého priemyslu podla vzoru
Sovietskeho zväzu. Pre úcely plánovanania sa spravilo prvé moderné scítanie ludu,
ktoré narátalo viac ludí ako sa predpokladalo. Aby sa vykryli potreby potravín pre
narastajúcu populáciu a nazbierali nejaké peniaze, zacala sa kolektivizácia pôdy.
Súkromné podnikanie bolo odstránené. Do roku 1956 bolo 90% pôdy štátnej.
Velký krok napred 1958-60
Velký krok napred bol spôsob akým chceli komunisti zrýchlit vývoj ekonomiky. Mao
chcel rýchlo získat nejakú ekonomickú silu pretože nechcel aby bola Cína závislá od
Sovietskej pomoci. Velký krok napred spocíval v inom usporiadaní hospodárstva. 750
000 družstiev, ktoré predtým boli sa spojili do 23 500 komunít, ktorá každá obsahovala
asi 5 000 domácností. Tieto komunity(alebo združenia) si mali samy sebe vyrábat
potraviny a ešte produkovat nieco navyše. Okrem toho každá mala obsahovat ešte aj
nejaký malý priemysel. Tento systém ale totálne skrachoval a nastal nedostatok
potravín a priemyslených surovín a prebytok nekvalitných výrobkov. Na to musel Mao,
ktorý bol za to zodpovedný, odstúpit z funkcie prezidenta na predsedu CKS. Toto bolo
sprevádzané aj zhoršením vonkajšej politiky. Zacala sa velká propaganda proti USA, a
Cína sa zacala snažit o „oslobodenie“ Taiwanu. Tak tiež sa zhoršili vztahy so
Sovietskym zväzom a Sovietsky zväz odmietol pomáhat Cíne.
Po viacerých zmenách usporiadania behom rokov 1961-65 sa krajina zase dala dokopy.
Kultúrna revolúcia 1966
V snahe znovu získat politickú iniciatívu zahájil Mao „velkú proletársku kultúrnu
revolúciu“. Tá však mala za následok anarchiu: intelektuáli a umelci sa stali obetami
vyšetrovania mladými „cervenými“ gardistami, mnohí z vyšetrovaných boli týraní a
zabití. Vlna teroru mala na svedomí najmenej 400 000 Cínanov. Orgány moci a celá
spolocnost boli paralizované a klúcové pozície v krajine zaujala armáda.
Záver
Aj napriek tomu bola Cína v roku 1971 prijatá za clena OSN a nasledujúci rok prišiel na
štátnu návštevu do Cíny americký prezident Richard Nixon. Po Maovej smrti v roku
1976 sa rozpútal boj o jeho nástupníctvo, v ktorom nakoniec zvítazili umierení
prívrženci postupných hospodárskych reforiem, ktoré Cína koncom 70. rokov podstúpila
Pod vedením Teng Siao-pchinga bola v roku 1982 vypracovaná nová ústava. Po
odstúpení Teng Siao-pchinga z ústredného výboru komunistickej strany v roku 1987 sa
rozvinula široká debata o demokratizácii krajiny. V máji 1989 sa do vln revolúcií
zapojila aj Cína, ale pokojná demonštrácia študentov bola zmasakrovaná armádou.
Zahynuli stovky ludí, prevažne študentov. Vláda, ktorá umožnila liberalizáciu
ekonomiky a má záujem o zahranicné investície, napriek svetovej kritike zotrváva pri
svojom tvrdom politickom režime.