Boh je termín, ktorý často označuje najvyššiu bytosť, o ktorej sa vo všeobecnosti verí, že je vládcom alebo stvoriteľom sveta alebo je svetu imanentný. Koncepcia jediného Boha je charakteristická pre monoteizmus (preto sa píše s veľkým písmenom), aj keď niektoré formy monoteizmu sa nedajú vždy presne odlíšiť od niektorých foriem polyteizmu.
Existuje niekoľko rôznych definícií. Boh v niektorých náboženstvách nemusí byť bytosťou, ako uvádza predchádzajúca definícia, a môže byť vykladaný ako najvyššia pravda, nekonečno, atď. Niektoré koncepcie Boha môžu obsahovať antropomorfické atribúty, kým v niektorých je nemožné alebo rúhavé predstavovať si Boha v akejkoľvek fyzickej podobe.
Vlastné meno Boh sa všeobecne používa na pomenovanie božstva monoteistických náboženstiev. V rôznych náboženských tradíciách sa používajú pre Boha rozličné mená:
v islame sa všeobecne používa meno Alláh, aj keď podľa tradície islamu existuje 99 mien Boha, ktoré Boh zjavil človeku,
v starozákonnej Biblii sa používajú mená Adonai, El Elion, alebo Jahve z hebrejského "יהו ה" (JHVH), čo je skratka znamenajúca: „Som, ktorý Je“. Svedkovia Jehovovi používajú tiež názov Jehova.
v katolíckej a pravoslávnej liturgii sa používa názov Svätá Trojica, ktorý znamená Otca, Syna a Ducha Svätého,
väčšina hinduistov vzýva zosobnenú podobu Boha menom Saguna Brahman alebo hindskú božiu trojicu (Trimurti), zloženú z božstiev Brahma - Stvoriteľ, Višnu - Udržovateľ a Šiva - Ničiteľ. A všetci sú Krišna - Všepríťažlivý.
Sikhovia vzývajú Boha menom Waheguru, Satnam alebo On-dar.
Buddha v budhizme nie je ozajstným bohom, lebo budhizmus nie je pravé náboženstvo, ale filozofia. V budhizme sa nemodlí k nikomu, pracuje sa s vlastnou mysľou.
Boh (Hospodin, Pán) je absolútna, duchovná, zásvetná, mimočasová, najdokonalejšia, neskonale vnútorne bohatá a pritom dokonale jednoduchá osobná bytosť, stvoriteľ sveta. Všetko bohatstvo je v ňom v dokonalej jednote. Boh je večný, žije v neustálej pritomnosti; niet preň ničoho, čoho už niet alebo ešte niet. Je všadepritomný, ale nie na spôsob akéhosi „fluida“, ktoré všetkým preniká, ale tak, že je celý na každom mieste, bez toho, že by bol na nejaké miesto viazaný. Všetkým dokonale preniká poznaním a mocou. V Bohu sa spájajú v dokonalej jednote vlastnosti, ktoré nedokážeme ako ľudia spojiť, napríklad neúprosná spravodlivosť a bezmedzné milosrdenstvo. Boh je vždy iný ako akákoľvek schéma, ktorú by sme mohli o ňom vytvoriť. Neporovnateľne viacej toho o ňom nevieme než vieme. I keď sa v dejinách a napokon v Ježišovi Kristovi zjavil, zostáva nevysloveným tajomstvom. Najvyššie, čo o Bohu môžeme povedať, je, že je svätý. To neznamená len mravne dokonalý, ale aj všetko presahujúci, nedostupný. Znamená to, že Boh je tajomstvo, ktoré vzbudzuje chvenie a úžas. Ako plnosť bytia bez obmedzenia je Boh prameňom, stvoriteľom všetkého.
Boh má jednu podstatu, prejavuje sa však ako tri osoby - Otec, Syn a Duch Svätý. Boh je všemohúci stvoriteľ, ktorý svojou vôľou stvoril svet z ničoho. Všetko okrem Boha je teda stvorené, i človek je tvor. Medzi stvoriteľom a stvorením sa tým roztvára priepasť, ktorá sa zdá byť nepreklenuteľná. Najvyššou cnosťou a vlastným jadrom kresťanskej zbožnosti je preto pokora pred božským tvorcom a Pánom. Najzavrhnutiahodnou neresťou a súhrnom všetkých ostatných nerestí je pýcha (hybris), trúfalosť, s ktorou sa človek považuje za rovného Bohu a chce sa postaviť na jeho miesto. Tým je podmienená celkom nová hodnotová stupnica ľudských cností.
Boh nie je neosobný boh, ale Boh celkom osobný. Voči Bohu stojí človek ako jednotlivec, ako osoba. Hovorí s ním v modlitbe ako osoba s inou osobou, i keď bezmedzne vznešenejšou. Tým kresťanstvo prepožičiava individuálnej duši jedinečnú dôstojnosť.
Boh je milostivý a spásny. Človek je svojou prirodzenosťou vydaný hriechu a smrti. Môže síce vlastnými silami bojovať proti zlu, ale nie byť z neho vyslobodený, spasený. Spásu možno dosiahnuť len Božou milosťou v zjednotení s Božím Synom, ktorý sa stal človekom. Aby to bolo možné, musí sa človek celej svojej hriešnej prirodzenosti zbaviť a prekonať ju. Celý prirodzený človek je smrteľný a skazený, dokiaľ nie je obnovený znovuzrodením v Kristovi. Ak k tomu však došlo, je to tiež celý človek, ktorý premenený vstáva z mŕtvych. Preto ak je niekto v Kristovi, je novým tvorom, hovorí Pavol. Táto idea znovuzrodenia človeka v Kristovi Božou milosťou, ktorú vypracoval jasne predovšetkým Pavol, bola označená ako centrálna dogma celého kresťanstva.