podobné referáty

ico refreklama

Antické olympijské hry


Hodnotenie:
Zobrazení: 5856


Zrod a vývin olympijských hier Prvé olympijské hry sa konali podľa súhlasných správ gréckych historikov roku 776 pred n. l. Podľa gréckych historikov i archeologických nálezov usporadúvali sa v Olympii dávno predtým slávnosti a preteky, ktoré mali spočiatku zrejme len miestny význam. Olympia sa stala dejiskom celogréckych hier práve preto, že už bola známa ako kultové a športové stredisko, nie naopak. Najstaršie nálezy ukazujú, že na jej pôde sídlili ľudia možno už v polovici 3. tisícročia pred n. l. a že tam uctievali pradávnu ,,bohyňu – matku“, vzdialenú predchodkyňu bohýň Héry a Matky bohov. K premene tohto sídliska na kultové stredisko došlo až po príchode Grékov do Grécka. Olympijské hry mali vyše pol tucta zakladateľov., jedným z nich bol Pelops , syn kráľa Tantala a víťaz nad pízskym kráľom Oinomaom. Začiatky olympijských hier boli skromné., ako začiatky všetkého, čo sa stalo raz veľkým. Prvé olympijské hry roku 776 pred n. l. mali podľa súhlasných tvrdení iba jednu disciplínu , a to preteky v behu na vzdialenosť jedného štádia (192,27 metra), a trvali iba jeden deň. Rovnaký program malo aj ďalších dvanásť hier. Až na 14. hrách roku 724 pred n. l. pribudol k dovtedajšiemu ,,jednoduchému behu“, zvanému dromos aj tzv. ,,dvojitý beh“ čiže diaulos. Na nasledujúcich 15. hrách roku 720 pred n. l. pripojili ,,dlhý beh“, a to pravdepodobne na vzdialenosť siedmich štádií., neskôr ho predĺžili o dvanásť a napokon na dvadsaťštyri štádií (4615 metrov) takže sa stal náročným vytrvalostným behom. Náplňou prvých sedemnástich olympijských hier tvorili vylúčene bežecké disciplíny. Na 18. olympijských hrách roku 708 p. n. l. došlo k významnej reforme. Ich program sa rozšíril o zápasenie a o päťboj. Zápasenie sa približne podobalo nášmu., zvíťazil ten, kto trikrát zvalil súpera na zem, takže sa jej dotkol kolenom, alebo ho prinútil, aby sa vzdal. Zápasilo sa vylučovacím systémom a súperi sa od prvého do posledného určovali žrebom. Päťboj pozostával zo skoku do diaľky, z behu na jednom štádiu, hodu diskom, hodu oštepom a zo zápasenie. Na 23. hrách v roku 688 p. n. l. zaviedli box. Boxeri používali namiesto rukavíc remene okolo kĺbov a zápästí. Obohatenie hier o tieto disciplíny malo za následok, že sa predĺžili na dva dni. Do 25. hier roku 680 p. n. l. pozostávali olympijské súťaže iba z atletických disciplín., na týchto hrach zaviedli prvú z jazdeckých disciplín. Boli to rýchlostné preteky na dvojkolesových vozoch zo štvorzáprahom. Na 33. hrách roku 648 p. n. l. k ním pridali rýchlostne preteky jazdcov na koňoch. Súčastne zaviedli pankration t.j. v podstate kombináciu zápasenia a boxu. Pankration sa považoval za najťažšiu a najnebezpečnejšiu olympijsku disciplínu. Od 37. olympijských hier sa mohli na súťažiach zúčastňovať okrem dospelých aj dorastenci. Tým sa vývin atletických disciplín na olympijských hrách ukončil. Ďalšie disciplíny, o ktoré sa olympijsky program rozšíril, boli výhradne jazdecké. Napr.: preteky na vozoch s dvoma mulmi, preteky klusákov, ktoré sa však na 84. hrách zrušili, ďalej preteky na štvorkolesových vozoch s konským dvojzáprahom, preteky na vozoch so záprahom štyroch žrebcov, preteky na vozoch s dvojzáprahom žrebcov, rýchlostne preteky na žrebcoch. Z celkového počtu ôsmych disciplín tohto druhu sa ich natrvalo udržalo šesť. Na 96. hrách sa zaviedli preteky trubačov a hlásateľov o právo oznamovať pretekárov a víťazov. Trvanie olympijských hier sa ustálilo na päť dní.

Olympijske hry sa vyznačovali tromi zásadami:

1. boli národne ( len pre Grékov )
2. len pre slobodných občanov
3. prístupne len mužom

Ženám zakázali dokonca aj prístup do hľadiska. Ale na druhej strane je známe, že ani ženy neboli celkom bez olympijského práva. Usporiadali pre ne osobitné súťaže, ktorých dejiskom býval zväčša štadión v Olympii. Tých, čo chceli štartovať, zapisovali už rok pred začiatkom hier do osobitných záznamov. A všetci museli už mesiac pred otvorením hier prísť do Olympie a podrobiť sa záverečnej príprave v špeciálnych školách. V pretekoch išlo zhruba o podobné predpisy, aké sú základom dnešného moderného športového súťaženia. Účastníci museli pred pretekami zložiť prísahu, ktorá predovšetkým obsahovala klauzulu o tom, že sú slobodnými Grékmi, že v období od prihlásenia sa na hry splnili všetky podmienky v príprave, a že v pretekoch budú dodržiavať pravidlá. Súčasne prisahali aj rozhodcovia, že budú rozhodovať čestne a objektívne, že sa nedajú nikým podplatiť. Začiatok i koniec ohlasovali fanfáry. Hneď po skončení súťaže ovenčili víťaza olivovou vetvou a v posledný deň hier oficiálne uctili víťaza pred Diovým chrámom. Olympijsky víťazi si získali nesmrteľnú slávu v celom Grécku. Ich mená nielenže zapísali do čestných záznamov, ale mnohým za živa vystavali aj pamätníky. Mestá poskytovali víťazom navyše aj materiálne výhody, či už peniaze a oslobodenie od platenia daní, alebo dokonca aj doživotné zabezpečenie na štátne trovy. Najcharakteristickejšou črtou antických olympijských hier bolo dodržanie posvätného mieru. Dňom, keď poslovia ohlásili ,,sväté obdobie hier“, všade sa museli prerušiť vojny a zrážky so zbraňami, iba v tom čase sa odkladali súdne pojednávania a tresty. Nastal posvätný mier, vyjadrený slovom ekecheiria, čo znamená ,,ruky preč“ od zbraní a vojny. Posvätný mier mohol trvať asi tri mesiace. Pretekári sa pred hrami museli pripravovať tridsať dní v olympijskom gymnáziu, päť dní trénovali samy slávnosti a hry. Už v starom Grécku sa špor a olympijské hry nerozlučne spájali z mierom, napĺňala sa zásada, že len v mieri možno športovať. Z toho hľadiska je význam antických olympijských hier obrovský, ba azda najväčší, hoci šlo len o dočasný mier. Olympijské hry patria medzi udalosti, ktoré v dnešnom svete hýbu najväčším počtom ľudí. Olympijské hry sa delili na dve polovice. Prvú polovicu tvorili súťaže a druhú polovicu vypĺňali rozličné obrady., olympijské hry boli totiž v chápaní starých Grékov náboženské slávnosti na počesť najväčšieho boha Dia. Súťažne disciplíny – pravidlá a prax Beh na vzdialenosť jedného štádia bol pôvodne jedinou súťažnou disciplínou na olympijských hrách a aj neskôr sa považoval za hlavné preteky. Behal sa ako šprint. Pravidlá bežeckých pretekov boli jednoduché: ich účastníci museli vybehnúť na dané znamenie zo štartového prahu a po predpísanej trati dobehnúť do cieľa. Pritom dĺžka pretekárskej trate bola na rozličných miestach rôzna., čas sa meral, záležalo len na tom, kto dobehol prvý. Povel na štart sa dával zatrúbením. Pretekári behali vždy bosí. V starších časoch nosili bederné rúška., na 15. hrách roku 720 p. n. l. ho vraj odhodil Orsippos z Megary a od tých čias pretekali nahí. Nahí museli byť počas pretekov i tréneri., pravda, len vtedy, ak sa zdržiavali na osobitne vyhradenom mieste, z ktorého mohli pozbudzovať svojich zverencov a dávať im pokyny. Smeli sa obliecť až po vyhlásení víťaza a jeho ovenčení farebnou stuhou. Pripustenie bežcov na hry ich oprávňovalo k účasti na všetkých disciplínách. Vynikajúci šprintéri nastupovali zvyčajne na jednoduchí i dvojitý beh a často aj na beh ťažkoodencov. Z ťažkoatletických disciplín sa na olympijských hrách súťažilo iba v zápasení, boxe a pankrátiu. Pravidlami a technikou sa grécke zápasenie podobalo nášmu ,,gréckorímskemu“ , ustálili sa dve hlavné formy: rovný alebo vzpriamený štýl. V prvom prípade sa zápasilo postojačky a zvíťazil ten, kto zhodil súpera na zem., pritom stačilo, že ho prinútil, aby sa dotkol zeme kolenom. V druhom zápas pokračoval aj po páde jedného alebo obidvoch súperov., či jeden druhého zhodil na lopatky a na aký dlhý čas, bolo ľahostajné. Zvíťazil ten, kto dosiahol, že sa súper vzdal, alebo že v boji nemohol pokračovať pre vyčerpanie. Vzdanie oznamoval zápasník zdvihnutím ukazováčika alebo prostredníka. Pravidla charakterizovali ich zákazy: nesmeli sa pri nich dávať údery, nesmeli sa používať chmaty na pohlavné orgány, nesmeli sa ohrozovať oči, nesmelo hrýzť a škrabať nechtami, nikto zo zápasníkov nesmel opustiť vyhradený priestor. Škrtenie, vykrúcanie prstov a podtrhovanie nôh nebolo zakázané. Medzi najznámejšie chmaty patrili slučka, hák, pritláčanie, škrtenie, zdvihnutie za pás, náš dvojitý nelson. Olympijskou disciplínou sa stalo zápasenie na 18. hrách roku 708 p. n. l. Keď zvážime všetky porovnateľné údaje a činitele, dospievame asi k záveru, že výkony dnešných športovcov sú vyššie než antických . No nezabúdajme: ak sme dnes ďalej ako starí Gréci, a to nielen v športe, je to okrem iného aj preto, že najťažší prvý úsek cesty absolvovali oni za nás. V priebehu storočnej histórie od svojho obnovenia roku 1896 sa Olympijske Hry stali svetovým sviatkom športu, no svojim ideovým zameraním a dosahom sú oveľa viac ako “len“ šport. Ich hlavným zmyslom je etická a sociálna hodnota. Pre aktívnych športovcov z každého odvetvia športu je najvyšším cieľom štartovať aspoň raz v olympijských súťažiach, a to aj vtedy, ak už získali titul majstra sveta alebo triumfovali na svojom kontinente. Politické krízy, ktoré narúšajú stabilitu nášho sveta, sú živnou pôdou pesimistických predpovedí o nevyhnutnom zániku Olympijských hier. Olympijská myšlienka však prežila dve svetové vojny, ako aj mnohé politické prevraty, zmeny a revolúcie. Tie nanajvýš negatívne ovplyvnili vonkajšie podmienky, prípadne politické okolnosti priebehu hier. Víťazstvo v športovom zápolení malo v staroveku oveľa vyššiu hodnotu ako v predstavách Pierra de Coubertina, ktorý svoju olympijskú filozofiu vyslovil takmer o 2apoltisíc rokov neskôr. Výkony súťažiacich sa v období antických, olympijských hier nemerali ani metrom, ani stopkami, a preto sa nám údaje o niektorých dosiahnutých výsledkoch zachovali iba ústnym podaním. Rozhodujúce bolo iba víťazstvo, prehra bola hanbou celého /mestského štátu /, ktorý športovca do Olympie vyslal. Najväčšia potupa však stihla toho, kto sa dopustil podvodu. Beh na jeden štadión /dromos/ bol prvou a dlhé roky jedinou olympijskou disciplínou. Beh nechýbal ani na jedných hrách, čo svedčí o tom, že táto disciplína bola základným športom. Zápasenie – si vyžadovalo nielen silu a vytrvalosť ale aj um a šikovnosť. Váhové kategórie neexistovali. Pankration – bol kombináciou zápasenia a boxu, akýmsi voľným štýlom, cieľom bolo aby sa i neozbrojený človek vedel brániť. Roku 391. p. n. l. zakázal rímsky cisár Teodosius dekrétom uctievanie akýchkoľvek pohanských kultov, medzi ne zaradil aj Olympijské hry. A to bol na dlhý čas koniec olympijského hnutia. Od stredoveku sa športová činnosť rozvíjala na celom svete veľmi pomaly. Presvedčenie o potrebe telesných cvičení pre všestranný rozvoj človeka sa v širšom meradle začalo ujímať až v 19. storočí. Vznikali nové druhy športov, medzi nimi box, golf, kriket, futbal, tenis a gymnastika si získali obľubu na sklonku 19. storočia. Znova ožil starogrécky harmonický ideál rozvoja tela i ducha. Osobitná zásluha prislúcha Pierrovi de Coubertinovi /1863-1957/. Bol to francúzsky pedagóg, historik a športový funkcionár. Bol iniciátorom za obnovenie Olympijských hier ako aj olympijskej myšlienky mieru a priateľstva medzi národmi. Z jeho iniciatívy sa konal medzinárodný kongres, ktorý roku 1894 ustanovil medzinárodný olympijský výbor a rozhodol usporadúvať Olympijské hry každé 4 roky. V Olympii sa prvé hry nedali realizovať. Preto padlo rozhodnutie, že hry sa budú konať v Aténach a nazývať sa budú “olympijské“. Podarilo sa obnoviť aj Anticky štadión v Aténach a v roku 1896 sa konali prvé olympijské hry, ktoré mali veľký úspech. Priebeh druhých Olympijských hier v Paríži a tretích v Saint Loise značne narušilo to, že boli spojené so svetovou výstavbou. Podľa charty OH sú OH súťažou medzi športovcami, nie medzi národnými družstvami. Napriek tomu sa od roku 1908 ujala neoficiálna klasifikácia družstiev. Na IV. OH sa po prvýkrát rozdeľovali zlaté, strieborne a bronzové medaile. Prvá svetová vojna bola príčinou, že sa neuskutočnili plánované hry v Berlíne roku 1916. Priaznivci zimných športov sa dlhý čas márne usilovali zaradiť zimné športové odvetvia do programu OH. Začiatkom 20. rokov pokročilo ich hnutie tak ďaleko, že napriek začiatočným protestom súhlasil MOV s usporiadaním Medzinárodného týždňa zimných športov, ktorý sa uskutočnil roku 1924 v Chamonix. V nasledujúcom roku sa definitívne rozhodlo o zavedení samostatného cyklu zimných OH. Medzinárodné krízy a vojny vynútili mnohé zmeny a prerušenia. V r.: 1972 v Mníchove, kde sa konali OH bol spáchaný atentát na izraelskú výpravu. Bol to dôkaz toho, že čím sú OH veľkolepejšie a významnejšie, tým sa viac dostávajú pod hospodársky, politický a teraz už aj teroristický nátlak. Na OH v Los Angeles sa po prvý raz prejavila v plnej miere skutočnosť, že OH nevyžijú bez sponzorovania, reklamy a finančných poplatkov za televízne prenosy. Na záver je potrebné dodať, že tzv. “večný oheň“ olympijských hier bude raz môcť vzplanúť aj naše malé Slovensko, a to s myšlienkou Coubertina: “Nech olympijský oheň žiari nasledujúcim generáciám, nech podnecuje Ľudstvo k večnej statočnosti a čestnosti!“



ako to funguje?