podobné referáty

ico refreklama

„Môžeš ma očistiť“


Hodnotenie:
Zobrazení: 2478


Zo všetkých známych orientálnych chorôb najobávanejšou bolo malomocenstvo. Pre svoju chytľavosť, nevyliečiteľnosť a strašné stopy na obetiach desilo aj tých najstatočnejších. Židia v ňom videli trest za hriech, a preto ho nazývali „ranou“ alebo „Božím prstom“. Pre svoju nepoddajnosť, nevyliečiteľnosť a zákernosť sa stalo symbolom hriechu. Obradný zákon označoval malomocného za nečistého. Človek vylúčený z ľudského obydlia bol pokladaný za mŕtveho. Čohokoľvek sa dotkol, bolo nečisté. Svojím dychom znečisťoval vzduch. Kto bol podozrivý z malomocenstva, musel sa predstaviť kňazom, ktorí ho mali vyšetriť a rozhodnúť o jeho prípade. Ak bol označený za malomocného, bol odlúčený od rodiny a vykázaný zo zhromaždenia Izraela. Mohol sa stýkať len s ľuďmi podobne postihnutými. Predpisy zákona boli neúprosné. Výnimkou nemohli byť ani králi či vladári. Panovník postihnutý touto chorobou musel sa vzdať žezla a odísť zo spoločnosti.

Malomocný musel znášať kliatbu svojej choroby ďaleko od svojich priateľov a príbuzných. Svoje nešťastie musel oznamovať, roztrhnúť si rúcho a varovne kričať, aby sa z jeho poškvrňujúcej prítomnosti všetci vzdialili. Desivé výkriky: „Nečistý! Nečistý!“, ktoré sa ozývali z osamelého vyhnanstva, boli hrôzostrašným signálom.

V krajine Kristovho pôsobenia bolo mnoho ľudí takto postihnutých. Keď sa malomocní o ňom dozvedeli, svitol im záblesk nádeje. No od čias proroka Eliáša sa ešte nestalo, (262) žeby niektorý malomocný bol z tejto choroby vyliečený. Neodvažovali sa od Ježiša očakávať niečo, čo predtým ešte nikto neurobil. Bol tu však predsa trpiteľ, v srdci ktorého začala klíčiť viera. No ten nevedel, ako sa k Ježišovi priblížiť. Ako mohol pristúpiť k tomuto Lekárovi, keď bol z ľudskej spoločnosti vylúčený? Kládol si otázku, či by Kristus uzdravil aj jeho. Povšimne si človeka, ktorého podľa všeobecnej mienky stihol Boží súd? Nebude mu zlorečiť ako farizeji, ba aj lekári, a neprikáže mu, aby sa vzdialil od ľudských príbytkov? Myslel na všetko, čo o Ježišovi počul. Údajne dosiaľ nikoho neodmietol. Tento úbožiak sa rozhodol Spasiteľa vyhľadať. Keďže do mesta má vstup zakázaný, možno sa s ním stretne na niektorej z bočných ciest, alebo keď bude učiť niekde za mestom. Prekážky boli veľké, no ostávala mu už len táto jediná nádej. (174)

Malomocný je vedený k Spasiteľovi. Ježiš práve učí zástup tých, čo prišli za ním sem k jazeru. Postihnutý človek začul niekoľko Spasiteľových slov a vidí, ako na chorého kladie ruky. Pozoruje, ako chromí, slepí, ochrnutí a na rôzne choroby zomierajúci vstávajú zdraví a chvália Boha za uzdravenie. V jeho srdci silnie viera. Nepozorovane sa blíži k zástupu. Zabúda na prísny zákaz, na bezpečnosť ľudí i hrôzu, ktorú im svojím zjavom naháňa. Blaží ho však nádej na uzdravenie.

Pohľad na neho je údesný. Strašné stopy choroby a postupujúci rozklad tela budia odpor. Ľudia sa od neho s hrôzou odvracajú. Bezhlavo utekajú jeden cez druhého, len aby s ním neprišli do styku. Niektorí mu bránia prísť k Ježišovi. Všetko je márne; nevidí ani nepočuje. Nedbá na ich výkriky. Vidí len Božieho Syna. Počuje jeho hlas, ktorý umierajúcim vracia život. Konečne sa dostáva k Ježišovi, vrhá sa mu k nohám a volá: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“

Ježiš mu povedal: „Chcem, buď čistý! A hneď bol čistý od malomocenstva“ (Mat 8,2.3).

Malomocný zažil náhlu zmenu. Telo sa uzdravilo, nervy nadobudli pôvodnú citlivosť a svaly zosilneli. Jeho zhrubnutá a pre malomocenstvo príznačne chrastovitá pokožka dostala celkom zdravý vzhľad. (263)

Ježiš uzdravenému prikázal, aby nikde nehovoril, čo sa s ním stalo, ale aby s obetným darom šiel rovno do chrámu. Taká obeť však nemohla byť prijatá, kým kňazi obetujúceho neprehliadli a neuznali za úplne zdravého. Nech už boli akokoľvek neochotní, túto povinnosť splniť museli.

Písmo naznačuje, ako naliehavo žiadal Kristus uzdraveného, aby o príbehu mlčal a bezodkladne konal. „Prikázal mu, aby nikomu o tom nehovoril a ďalej vravel: Choď! Ukáž sa kňazovi! Ako dôkaz prines obeť za svoje očistenie! Tak, ako to nariadil Mojžiš na svedectvo pre nich“ (Luk 5,14). Keby boli kňazi vedeli o podrobnostiach uzdravenia malomocného, mohli z nenávisti voči Kristovi vydať falošné vyhlásenie. Ježiš chcel, aby uzdravený prišiel do chrámu skôr, než sa tam o zázraku niekto z kňazov dozvie. Len takto sa mohlo zabezpečiť nestranné rozhodnutie a uzdravenému umožniť návrat k rodine a priateľom.

Príkazom mlčanlivosti sledoval Kristus aj niečo iné. Spasiteľ vedel o snahách nepriateľov prekaziť mu činnosť a odvrátiť od neho ľudí. Uvedomoval si, že šírením zvesti o uzdravení malomocného by sa k nemu nahrnul zástup ďalších podobne trpiacich a obavy z nákazy by vyvolali veľký rozruch. Mnohí malomocní by darom uzdravenia neboli na požehnanie ani sebe ani iným. Keby okolo seba zhromažďoval (175) zástupy malomocných, vyvolal by obvinenie, že prestupuje príkazy obradného zákona. Tým by zvestovanie evanjelia narazilo na prekážky.

Skutočnosť potvrdila význam Kristovho napomenutia. Zástup ľudu bol svedkom uzdravenia malomocného a bol zvedavý na rozhodnutie kňazov. Keď sa uzdravený vrátil k svojim priateľom, nastal veľký (264) rozruch. Napriek Ježišovmu výslovnému varovaniu uzdravený nevedel utajiť skutočnosť svojho uzdravenia. Zatajiť ju úplne by sa možno nepodarilo, ale tento kedysi malomocný to všade oznamoval. Nazdával sa, že Ježiš mu kázal mlčať len zo skromnosti; preto nedržal uzdu horlivosti a všade hovoril o moci tohto veľkého Lekára. Nechápal, že každý podobný prejav je len ďalším podnetom kňazom a starším, aby Ježiša umlčali. Tento očistený človek si uvedomoval, že zdravie je prevzácny dar. Tešil sa z obnovenej sily i z návratu k rodine a do spoločnosti, preto sa mu zdalo nemožné nevelebiť Lekára, ktorý ho uzdravil. Jeho radostná zvesť bola však vážnou prekážkou Spasiteľovmu dielu. Ľudia sa začali k nemu hrnúť v takých zástupoch, že dielo musel na čas prerušiť.

Každý Kristov skutok mal ďalekosiahly význam. Svojím zámerom siahal ďalej, než sa dalo z činu samého usúdiť. Podobne to bolo aj v prípade malomocného. Ježiš pomáhal všetkým, čo k nemu prišli, a túžil byť požehnaním aj tým, čo dosiaľ neprišli. Upútal publikánov, pohanov a Samaritánov, no chcel osloviť aj kňazov a učiteľov, ktorí boli v zajatí svojich predsudkov a tradícií. Stále sa o to snažil. Kňazom poslal človeka, ktorého uzdravil z malomocenstva, aby odstránil ich predsudky.

Farizeji tvrdili, že Kristovo učenie odporuje zákonu, ktorý Boh sprostredkoval cez Mojžiša; no pokyn, aby uzdravený priniesol obeť podľa zákona, toto obvinenie vyvracal. Bol to dostatočný dôkaz pre všetkých, čo boli ochotní dať sa presvedčiť.

Jeruzalemskí vodcovia vyslali špehov, ktorí mali nájsť nejakú zámienku, aby Krista mohli usmrtiť. On však odpovedal dôkazmi svojej lásky k ľuďom, úcty k zákonu a moci vyslobodzovať ľudí z hriechu a smrti. Vydal o nich svedectvo: „Za dobré sa mi odplácajú zlým, za moju lásku nenávisťou“ (Ž 109,5). Ten, ktorý kedysi na vrchu prikázal: „Milujte svojich nepriateľov“, sám podľa tejto zásady žil. Neodplácal sa „zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnal“ (Mat 5,44; 1 Pet 3,9).

Tí istí kňazi, ktorí malomocného zo spoločnosti vylúčili, potvrdili jeho uzdravenie. Výrok o tom bol verejne oznámený a zaznamenaný; bolo to skvelé svedectvo o Kristovi. Keď sa uzdravený vrátil do (176) zhromaždenia Izraela s kňazským potvrdením, (265) že po chorobe nieto na ňom ani stopy, sám bol živým svedkom svojho Dobrodinca. Ochotne priniesol svoju obeť a velebil Ježišovo meno. Kňazi boli presvedčení o božskej moci Spasiteľa. Naskytla sa im príležitosť poznať pravdu a prijať požehnanie svetla. Ak zavrhnú túto príležitosť, nikdy sa už nevráti. Mnohí toto svetlo naozaj zavrhli, no predsa nesvietilo nadarmo. Nejedno srdce bolo oslovené, aj keď známky toho sa dočasne nedali pozorovať. Zdalo sa, že za Spasiteľovho života jeho dielo vyvolávalo len nepatrnú ozvenu lásky zo strany kňazov a učiteľov, ale po jeho nanebovstúpení „aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6,7).

Kristovo očistenie malomocného od strašnej choroby je príkladom, ako zbavoval ľudí od kliatby hriechu. Človek, ktorý prišiel k Ježišovi, bol „malomocný“. Smrteľný jed choroby otrávil celé telo. Učeníci nechceli dovoliť Majstrovi dotknúť sa ho, lebo kto sa dotkol malomocného, sám sa znečistil. Ježiš sa však položením ruky na tohto trpiteľa nepoškvrnil. Tento dotyk mal životodarnú moc; choroba bola odstránená. Malomocenstvo hriechu je nepoddajné, smrteľné a ľudským úsilím nevyliečiteľné. „Celá hlava je nemocná a celé srdce choré. Od päty po hlavu nič zdravého na ňom, samá modrina a jazva a čerstvá rana“ (Iz 1,5.6). Ježiš však v stánku ľudskej prirodzenosti zostal bez poškvrny. Jeho prítomnosť má liečivý vplyv na hriešnika. Ktokoľvek mu padne k nohám a vo viere povie: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť,“ bude počuť odpoveď: „Chcem, buď čistý!“ (Mat 8,2.3).

V niektorých prípadoch uzdravenia Ježiš hneď neposkytol žiadané požehnanie. V prípade tohto malomocného bola prosba vypočutá okamžite. Ak prosíme o pozemské požehnania, odpoveď na naše modlitby sa môže omeškať, alebo nám Boh môže dať niečo iné, než o čo prosíme. Nie je to tak, ak prosíme o vyslobodenie z hriechu. On sám nás chce očistiť od neprávostí, prijať za svoje deti a umožniť nám svätý život. Kristus „seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vyslobodil z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha a nášho Otca“ (Gal 1,4). „Toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho žiadali“ (1 Ján 5,14.15). „Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý; odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Ján 1,9). (266)

Kristus aj uzdravením ochrnutého v Kafarnaume zvestoval tú istú pravdu. Týmto divom sa mala prejaviť jeho moc odpúšťať hriechy. Uzdravenie ochrnutého je ilustráciou ešte ďalších vzácnych (177) právd. Je v ňom nádej a povzbudenie, a v súvislosti so ľstivými farizejmi je aj varovným naučením.

Ako malomocný aj tento ochrnutý stratil všetku nádej na uzdravenie. Jeho choroba bola dôsledkom hriešneho života a utrpenie mu strpčovali aj výčitky svedomia. Dávno predtým sa obrátil na farizejov a lekárov v nádeji, že ho zbavia duševných i telesných útrap. Oni ho však ľahostajne vyhlásili za nevyliečiteľného a prenechali Božiemu hnevu. Farizeji pokladali utrpenie za dôkaz Božej neľúbosti, a preto sa stránili chorých a trpiacich. Často práve oni, ktorí sa pokladali za svätých, boli hriešnejší než odsúdení trpitelia.

Tento ochrnutý bol celkom bezmocný a vo svojom beznádejnom stave upadal do zúfalstva. Náhle počul o predivných skutkoch Ježišových. Dozvedel sa, že boli uzdravení aj iní podobne hriešni a bezmocní, ba očistení boli aj malomocní. Priatelia, ktorí mu priniesli tieto zvesti, povzbudzovali v ňom vieru, že aj on môže byť uzdravený, ak ho prinesú k Ježišovi. Jeho nádej však ochabla, keď si uvedomil, ako si túto chorobu sám zapríčinil. Obával sa, že tento čistý, bezhriešny Lekár ho neprijme.

Nešlo mu už natoľko ani o telesné uzdravenie, ako o uľahčenie bremena hriechu. Keby mohol vidieť Ježiša a získať istotu odpustenia a zmierenia s nebom, bol by spokojný, nech by už podľa Božej vôle mal žiť alebo zomrieť. Tento skonávajúci muž volal: Kiežby som ho mohol uvidieť! Veľa času nebolo. Jeho telo už nieslo známky rozkladu. Prosil svojich priateľov, aby ho aj s lôžkom odniesli k Ježišovi, čo oni ochotne urobili. Zástup, ktorý sa zišiel v dome i okolo domu, v ktorom sa nachádzal Spasiteľ, bol však taký veľký, že nebolo možné dostať sa k nemu a počuť jeho hlas.

Ježiš učil v dome Petrovom. Podľa zvyku si učeníci sadli k nemu a „sedeli okolo neho farizeji a zákonníci, ktorí sa poschádzali zo všetkých galilejských a judských dedín i z Jeruzalema“ (Luk 5,17). Tí prišli ako špehovia a striehli, z čoho by Ježiša obvinili. Okrem nich tu bol zmiešaný dav nadšencov, ctiteľov, zvedavcov i nevercov. Boli tu zastúpené rôzne (267) národnosti a všetky spoločenské vrstvy. S Ježišom bola „moc Pánova... aby ich uzdravoval“ (Luk 5,17). Duch života sa vznášal nad zhromaždením, ale farizeji a učitelia zákona nespoznali jeho prítomnosť. Nepociťovali nijakú potrebu a uzdravenie nepotrebovali. Ježiš „hladných nasýtil dobrotami a boháčov poslal naprázdno“ (Luk 1,53).

Tí, čo niesli porazeného, opätovne sa pokúšali preniesť ho pomedzi zástup, ale márne; chorý sa ohliadal okolo seba v nevýslovnej tiesni. Ako sa mohol vzdať nádeje, keď dlhoočakávaná pomoc bola tak (178) blízko? Priatelia ho na jeho návrh vyniesli na strechu domu a otvorom cez povalu ho spustili k Ježišovým nohám. Reč bola prerušená. Spasiteľ hľadel na zúboženú tvár a videl prosiace oči, ktoré sa upierali na neho. Chápal trpiaceho, veď on sám pritiahol k sebe tohto zmäteného a pochybujúceho ducha. Pokiaľ bol porazený ešte doma, Spasiteľ presviedčal jeho svedomie. Keď sa kajal zo svojich hriechov a uveril, že Ježiš má moc uzdraviť ho, Spasiteľova životodarná milosť už vtedy žehnala toto roztúžené srdce. Ježiš pozoroval, ako sa prvá iskra viery rozplamenila na trvalú istotu, že on je jedinou nádejou hriešnika, a videl, ako tejto viery pribúda každým novým pokusom dostať sa do jeho prítomnosti.

Spasiteľove slová: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy“ zneli tomuto trpiteľovi ako príjemná melódia (Luk 5,20).

Ťarcha zúfalstva sa vytrácala z duše tohto chorého človeka, pokoj z odpustenia ovláda jeho ducha a vyžaruje mu z tváre. Telesné útrapy ustupujú a celý človek sa mení. Bezmocný trpiteľ je uzdravený, hriešnik získal odpustenie.

Prostou vierou prijal Spasiteľove slová ako záruku nového života. Nič iné si už nežiadal, ticho a pokojne ležal s pocitom nevysloviteľného šťastia. Nebeské svetlo mu žiarilo z tváre a ľudia s údivom hľadeli na tento výjav.

Rabíni pozorne sledovali, ako sa Ježiš v tomto prípade zachová. Spomínali si, ako sa k nim tento muž utiekal o pomoc a oni mu odmietli každý prejav nádeje a súcitu. Okrem toho vyhlásili, že jeho utrpenie je Božím trestom za jeho hriešny život. To všetko im preblesklo mysľou, keď tohto trpiteľa videli pred sebou. Boli svedkami pozorného záujmu prítomných a podesilo ich vedomie, že medzi ľudom strácajú vplyv. (268)

Títo hodnostári tu nepovedali ani slova, ale ich pohľady naznačovali, že niečo sa musí stať, aby sa tento príliv zastavil. Ježiš vyhlásil, že ochrnutému boli odpustené hriechy. Farizeji pokladali tieto slová za rúhanie a nazdávali sa, že to môžu pokladať za hriech hodný smrti. Uvažovali: „Rúha sa! Odpúšťať hriechy môže jedine Boh“ (Mar 2,7).

Keď sa Ježiš na nich uprene zadíval, schúlili sa a ustúpili. Potom povedal: „Čo je ľahšie? Povedať ochrnutému: Odpúšťajú sa ti hriechy, alebo povedať: Vstaň, vezmi si lôžko a choď? Aby ste však vedeli, že Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi,“ povedal ochrnutému: „Hovorím ti, vezmi si lôžko a choď domov!“ (Mar 2,9-11).

Nato sa na rohožke prinesený bez váhania sám postavil na nohy ako zdatný mladík. Žilami sa mu opäť rozprúdila životodarná krv. (179) Každý úd tela sa rozhýbal. Zdravá farba tváre nahradila mŕtvolnú bledosť. „On vstal, vzal si lôžko a vyšiel pred očami všetkých. Všetci žasli, velebili Boha a hovorili: Také čosi sme ešte nikdy nevideli“ (Mar 2,12).

Aká predivná je Kristova láska, ktorá sa skláňa k hriešnym a trpiacim ľuďom a uzdravuje ich! Boh so zármutkom znáša bolesti trpiaceho ľudstva a stišuje ich. Aká divotvorná moc sa tu zjavila ľuďom! Kto môže pochybovať o posolstve spásy? Kto môže zľahčovať milosrdenstvo súcitného Vykupiteľa?

Uzdraviť rozpadávajúce sa telo mohol len zásah stvoriteľskej moci. Tým istým hlasom, ktorým Boh oživil podobu človeka sformovanú (269) z prachu zeme, oživil aj zomierajúce telo ochrnutého. Tá istá moc, ktorá oživila telo, obnovila aj srdce. Ten, ktorý pri stvorení „povedal, a stalo sa“, ktorý „rozkázal, a postavilo sa“ (Ž 33,9), oživil tohto človeka mŕtveho pre viny a hriechy. Uzdravenie tela bolo dôkazom moci, ktorá obnovila srdce. Kristus rozkázal ochrnutému vstať a ísť, aby bolo zrejmé, že „Syn človeka má moc odpúšťať hriechy na zemi“ (Mar 2,10).

Kristus vrátil ochrnutému duševné i telesné zdravie. Po duchovnom uzdravení sa uzdravilo aj telo. Na toto poučenie by sme nemali zabúdať. Aj dnes tisíce telesne trpiacich túžia počuť slová, ktoré počul ochrnutý muž: „Odpúšťajú sa ti hriechy“ (Mar 2,9). Príčinou ich choroby je bremeno hriechu, nepokoja a neuspokojených túžob. Nepomôže sa im, kým neprídu k nebeskému Lekárovi duše. Pokoj, ktorý môže dať len on, posilní myseľ a uzdraví telo.

Ježiš prišiel, „aby zmaril diablove skutky“ (1 Ján 3,8). „V ňom bol život“ (Ján 1,4). On sám hovorí: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Ján 10,10). On je „oživujúcim duchom“ (1 Kor 15,45) a on má dodnes tú istú životodarnú moc, ako keď na zemi uzdravoval chorých a hriešnikom odpúšťal viny. On „odpúšťa všetky tvoje viny, on uzdravuje všetky tvoje choroby“ (Ž 103,3).

Uzdravenie ochrnutého pôsobilo na ľudí tak, akoby sa otvorilo nebo a zjavila sa sláva lepšieho sveta. Keď uzdravený prešiel popri zástupe, každým krokom velebil Boha a svoje lôžko niesol ako pierko; ľudia mu uvoľňovali priechod a s údivom naňho hľadeli. Medzi sebou si šepkali: „Čosi také sme ešte nikdy nevideli“ (Luk 5,26).

Farizeji onemeli úžasom a boli premožení. Poznali, že ich závisť ľud nijako nevzrušila. Obdivuhodné uzdravenie človeka, ktorého prenechali Božiemu hnevu, na ľudí tak zapôsobilo, že rabíni v tej chvíli zostali zabudnutí. Títo učitelia poznali, že Kristus má moc, ktorú oni pripisujú jedine Bohu, a že pokojná dôstojnosť jeho (180) vystupovania sa výrazne líši od ich sebavedomia. Boli znechutení a zahanbení. Spoznali síce, no neuznali prítomnosť vyššej moci. Čím silnejší bol dôkaz, že Ježiš má moc odpúšťať hriechy na zemi, tým tvrdošijnejšie (270) zotrvávali vo svojej nevere. Z Petrovho domu, kde boli svedkami, ako Ježiš slovom uzdravil ochrnutého, odišli a vymýšľali nové plány, ako Božieho Syna umlčať.

Kristova moc uzdravila akúkoľvek zhubnú a tvrdošijnú telesnú chorobu. Duševná choroba však ešte mocnejšie ovládla tých, čo zatvárali oči pred svetlom. Malomocenstvo a ochrnutie neboli tak strašné, ako fanatizmus a nevera.

V dome uzdraveného muža zavládla veľká radosť, keď sa vrátil k svojej rodine a sám si niesol lôžko, na ktorom ho pred krátkou chvíľou z domu pomaly vynášali. Zbehli sa k nemu, plakali radosťou a nechceli veriť vlastným očiam. Stál pred nimi v plnej sile. Ramená, ktoré viseli akoby bez života, reagujú teraz na jeho vôľu. Zvraštená a olovnato sfarbená pokožka je svieža a zdravo ružová. Prechádzal sa pevným, uvoľneným krokom. Radosť a nádej mu vyžarovali z tváre; výraz čistoty a pokoja nahradil stopy hriechu a utrpenia. K nebu sa vznášali radostné vďaky tohto domu a Boh bol oslávený aj vo svojom Synovi, ktorý vrátil nádej beznádejnému a silu zoslabnutému. Tento muž s celou svojou rodinou bol ochotný položiť aj život za Ježiša. Nijaká pochybnosť im nezatieňovala vieru a nijaká nedôvera nepodlamovala oddanosť tomu, ktorý priniesol svetlo do ich temného domova. (181) (271)



ako to funguje?